ať dobrých desať miest, ktoré by sa dali k tejto charakteristike pripísať.
Pravdou naozaj nespochybniteľnou však je, že je to mesto veľmi príťažlivé, príjemné i pekné, v ktorom sa isto dá dobre žiť, ak len nie ste zarytý Stredoeurópan alebo netrpíte na priveľkú fóbiu z tmy.
Keď si predstavíte, že mesto je postavené na štrnástich ostrovoch, v miestach, kde sa sladká voda jazerná spája s morskou, že vodné plochy tvoria jeho tretinu a druhú tretinu dotvárajú parky a zeleň (dokonca tu vznikol prvý mestský park na svete), ak si uvedomíte, že k prednostiam tohto mesta, ktoré napriek miliónu obyvateľov má ešte ľudský rozmer, patrí aj čistý vzduch a dostatok voľného priestoru, nie je to v porovnaní s inými mestami málo.
Intimita a otvorenosť
Všetko je tu akoby prispôsobené na to, že žiť vo veľkom meste neznamená žiť v anonymnej mase, večnom zhone, dopravných zápchach či strese.
Švédi sú individualisti takpovediac historicky aj od prírody, na rozľahlom území krajiny boli či sú často odkázaní len na seba. Aj vo veľkom meste si chránia svoje teritórium, ale nepotrebujú k tomu vysoké ploty našich zbohatlíkov, naopak ploty okolo ich domov sú vlastne len symbolické (ale bez alarmov sa už ani tu nedá bezpečne existovať!). Pred každým domom je vztýčená vlajka, hrdosť na ňu má stáročnú tradíciu, ktorá sa už zrejme nedá do vedomia ľudí na začiatku 21. storočia implantovať bez toho, aby sa nenarušila spontánnosť.
Ak hovorím, že Švédi aj takto netradične, teda transparentne chránia intimitu svojich príbytkov, platí to aj o činžiakoch, veľkých obytných či na iné účely určených domoch. Okná na prízemí takisto ako na poschodiach, nemajú záclony ani rolety („prísun“ svetla je vzácny aj cez deň) a nikomu veru nezíde na um, aby do nich zízal. Intimita a otvorenosť sú v pre nás nezvyčajnej symbióze.
Spoznal som túto transparentnosť, otvorenosť – keď máte manželku veľvyslankyňu, tak to ide – vo vilke i v priestrannom rezidenčnom byte a stále ma fascinovala, hoci my Stredoeurópania sme radšej za roletami, záclonami, čo keby nás niekto, akože u nás asi skôr áno, prichytil vo chvíli intímnejšej...
Fascinovala ma takisto ako čistota, fungovanie všetkej infraštruktúry, až sa mi zdalo, že ten pravicový Štokholmčan (lebo aj tu, ako to už v metropolách chodí, sú domorodci pravicoví) si ani nemá na čo svojej väčšinou ľavicovej vláde sťažovať (pravdaže, na dane!).
To spojenie mesta, dokonca priemyslu s prírodou, moderného so starobylým (veľkolepé stredoveké budovy, kráľovský palác v samom centre), neneurotický život (na cestách, diaľniciach, pri parkovaní, všade netradičný nestres), do toho všade elegantní Švédi, elegantné Švédky každého veku, ktorí, pravdaže, najmä mladšie ročníky, sa zvyknú odviazať len v piatok či sobotu, nielen v Starom meste (Gamla Stan) či na bohémskom Södermalme.
Hrdosť na stroskotanej lodi
Keď som pri móde, musím povedať, že Štokholm je mestom vyberane oblečených ľudí, čo sa mi obzvlášť „popačovalo i popačuje“. Oceňoval som to najmä pri mojich rovesníkoch a rovesníčkach... Dodáva to mestu nepochybnú pridanú estetickú hodnotu (inak, ak ste pri chuti a peniazoch, či máte sponzora, dá sa tomuto koníčku v Štokholme priam holdovať).
Našinec, ktorý netúži iba po múzeách, galériách (najmä veľké, architektonicky síce jednoduché Múzeum moderného umenia stojí za zastavenie vždy), divadlách (v Národnom divadle – Dramaten – si pozrieť Čechovove Tri sestry tiež stálo za to, hoci ich štvorhodinová snaha dostať sa do vytúženej Moskvy bola aj na stredoeurópskeho rusofila trochu pridlhá), ale chce zažiť atmosféru týchto reklamne povedané Benátok severu, môže ju absorbovať na ulici, na móle i na mori (na lodi, na ktorej hrá dixieland a mnohých Švédov po trojhodinovej plavbe statní námorníci v prístave priamo vykladajú na breh), v kaviarňach, reštauráciách (skvelá vegetariánska pri östermalmskej tržnici), baroch, dokonca i v obchodných domoch a butikoch.
Skrátka, príjemné mesto. Napriek spomínanej trasparentnosti však predsa len uzavreté. V deväťmiliónovom Švédsku je takmer milión imigrantov – najviac, samozrejme, v metropole – rôznych vĺn, aj našich, najmä z konca 60. rokov minulého storočia, ktorí sa pokúšajú, v lepšom prípade, o komplikovanejšiu identitu, vyrovnanú až v nasledujúcich pokoleniach. Švédi, tí usmievaví modrookí blondiaci a blondínky, sú dnes na jednu desatinu „nešvédski“.
V Štokholme nájdete (práve neďaleko Múzea moderného umenia) aj mešitu, no a v metre sú blondiaci zas v menšine. Zmysel pre rovnosť má tiež svoje limity. V Östermalme, exkluzívnej štvrti, imigrantov stretnete skôr náhodou...
Apropo, vzťah k histórii, národná hrdosť. V Štokholme sa dá absolvovať na mnohých miestach. Spektakulárne isto vo Vasamuseet (Vasovom múzeu) – pomenovanom po jednom kráľovi Vasovi (prvý utekal pred Dánmi na lyžiach, po ňom je slávny beh, druhý dal postaviť na svoju večnú pamäť kolosálnu vojnovú loď, ktorá však už pri spúšťaní na vodu skončila nekolosálne, na dne. Po vyše tristo rokoch ju vytiahli, zreštaurovali a dnes tam môžete absolvovať dejiny na počítači, keď zariadite stroskotanie i záchranu lode, či sa prejdete uličkou z čias tridsaťročnej vojny).
Aj tak si tisíce Švédov pestuje národnú hrdosť – na stroskotanej lodi. Rozmýšľam, čo podobné by sme mali ponúknuť rodákom na povzbudenie hrdosti my, keď nemáme more. Ale mnoho Švédov si dvíha povedomie aj v štokholmskom skanzene, kde môžete za niekoľko hodín absolvovať poznávací zájazd po celom Švédsku.
Slovenský vklad
A ak sa zastavíte pár sto metrov odtiaľ v záhradnej reštaurácii Lilla Hasselbacken, ktorú už desaťročia vedie náš rodák Tomy Takács s manželkou Líviou, môžete okúsiť trošku aj vôňu domova.
Predsa len nejaký slovenský vklad do príjemného života mesta s jedinečnou, až romantickou atmosférou (najmä ak sa naň pozeráte z vyhliadkovej lode a vidíte neuveriteľnú panorámu prírody a architektúry, akoby na nedostupných bralách), ktorú dokresľujú lode, plachetnice, člny a v parkoch tisícky spokojných Švédov rozkladajúcich si svoje piknikové koše.
Iste, má toto mesto aj iné stránky, možno tienistejšie, nie také optimistické. Pripomínate si to najmä, keď idete v centre ulicou (Sveavägen), na ktorej dodnes pri pamätnej doske vidíte kvety, a na neďalekom cintoríne pri kostole sa pokloníte pamiatke Olofa Palmeho, švédskeho sociálnodemokratického politika európskeho, ak nie svetového významu, ktorý tu umrel guľkou vraha.
A ak si predstavíte, že v samom centre, v obchodnom dome, ktorý ste mnoho ráz navštívili, na smrť ubodali najpopulárnejšiu švédsku političku, sympatickú ministerku zahraničných vecí Annu Lindhovú, tak sa vám sen o celkom príjemnom svete švédskej metropoly trochu sproblematizuje a aj tie parky, more, plachetnice dostanú iné farby.
Ak sa k tomu začítate do románov Augusta Strindberga či Stiga Dagermana, pozriete si znova filmy Ingmara Bergmana či divadelné hry P. O. Enquista, skrátka, ak sa takto ponoríte do duše človeka, nájdete v tom švédskom pohľade aj čosi hlbšie a nevyspytateľnejšie.
Lebo duša Štokholmu predstavuje aj rozmer, ktorý ponúka umenie. Oplatí sa preto poznať obe strany tejto švédskej koruny. Zatiaľ koruny, nie eura.
Autor: Rudolf Chmel (Autor je literárny vedec)