Už niekoľko rokov pracujem okrem iného aj ako delegát slovenských cestovných kancelárií. Za tie roky sa stalo už všeličo, ale minulé leto bolo pre mňa a kolegov obzvlášť štedré na príhody.
Na pomyselné piate miesto rebríčka naj zážitkov zaraďujem „spor o dážď“. Pretože pár dní v letovisku pršalo, klientka vyžadovala odškodnenie za nevydarenú dovolenku priamo odo mňa. Keď zistila, že to asi nepôjde, žiadala spísanie časového harmonogramu, ktorý mal za úlohu presne na minútu zmapovať počasie, pretože tvrdila, že jej poistenie (podotýkam, že zdravotné) zahŕňa aj poistenie proti nevydarenej dovolenke.
Štvrté miesto pripadlo „krivej podlahe“. Klient tvrdil, že chce vymeniť izbu, lebo tá jeho má prevýšenie 15 centimetrov a on to cíti až natoľko, že padá z postele. Druhý deň to bolo už len 10 cm, tretí deň už len 7 centimetrov. Manažér hotela jednoducho jeho reklamáciu neuznal a izbu mu nevymenil. Malá rada na záver. Ak chcete izbu s výhľadom na more, pretože to tak vyžaduje vaša o dvadsaťpäť rokov mladšia milenka, s ktorou ste na dovolenke, nesťažujte sa na prevýšenie podlahy. Radšej si nalistujte v slovníku slovko bakšiš. Pretože oň v celom spore šlo.
Číslo tri obsadili „problematické výlety“. Dve vysokoškoláčky chceli ísť na výlet z tureckej Alánye do Tróje (po tureckej infraštruktúre asi 700 kilometrov). Keď som im vysvetlil, že je to príliš ďaleko, rozhodli sa, že tak teda chcú ísť do Istanbulu (ešte ďalej). Kolega musel riešiť ešte väčší problém, pretože jedna pani totiž chcela cestovať z Análye (Turecko) do Káhiry (Egypt). Aj keby malo vždy platiť náš zákazník náš pán, niekedy si jednoducho nepomôžete.
Čas na spánok je niekedy cennejší ako zlato. O to viac si to človek uvedomí, keď ho niekto zobudí po dlhej šichte s nezmyselnou otázkou. Už neviem, koľko bolo hodín, keď mi zazvonil telefón. Ani som nerozlepil oči a môj mozog sa musel vyrovnať s prelínaným chápaním reality a nedosnívaným snom. Inak očarujúco milá pani v stredných rokoch znela v telefóne značne rozrušene, možno zmätene a asi takto: „Dobré ráno, pán delegát. Ja idem s deťmi dnes do toho Aquaparku s delfínama a chcela som sa opýtať, či si máme brať so sebou aj plavky?“
Priamo alebo popri kolegoch delegátoch som zažil s klientmi všeličo: poruchu lietadla; opitých klientov, ktorí budili celý hotel o druhej ráno, smrteľný infarkt klienta, utopeného klienta. Klienta, ktorý zdrhol manželke s nejakou Bulharkou a už sme ho viac nevideli. Masturbujúceho klienta v hotelovom bazéne, ktorého vyhodili z hotela a nikde ho nechceli ubytovať. Klienta exhibicionistu, ktorý vždy vyskočil na upratovačku, a tak ďalej. Boli to situácie, po ktorých si človek myslí, že ho už nič nemôže neprekvapiť. No nakoniec vždy príde niečo, čo tromfne aj zdanlivo netromfnuteľné. A tak to bolo aj po jednom telefonáte, ktorý mal kolega o tretej ráno. Klient, zjavne neopitý, ale o to viac v rozpakoch, mu volal z hotelovej izby: „Dobrý večer, pán delegát. Minul sa mi toaletný papier. Čo mám robiť?“ Nedozvedel som sa, čo mu odpovedal. Možno sa za svoju reakciu hanbil, možno to bolo pre niečo iné. V každom prípade je pre mňa tento telefonát minulosezónna jednotka.