eniek, čo by mohli napísať o Londýne oveľa „zasvätenejšie“, preto sú tieto moje postrehy výsostne subjektívnym pohľadom a pokusom o útržkovitú rekonštrukciu podľa nesúvislých poznámok v malom vreckovom zošitku.
British Airways London Eye, ergo Londýnske oko. Je to vlastne najväčšie ruské kolo na svete - best millenium attraction. Pred ním čakali davy ľudí. Bol to skutočne povznášajúci zážitok, ako sa kolo pomaly vznášalo hore, z presklených kapsúl bolo vidieť stále väčšiu časť Londýna a z vrcholného bodu sme sa zoznámili s celým veľkomestom - lepší vstup do metropoly sme si nemohli želať.
Na staré kolená sa musím učiť slobode
Potom: prechádzka po ľavom brehu Temže od Westminster Bridge po Tower Bridge, zdvíhací most s dvoma vežami, odkiaľ je vari najkrajší výhľad na impozantnú budovu v novogotickom štýle postavenú na mieste, kde stál kedysi kráľovský palác, prosto britský parlament. Počasie bolo normálne - niekoľko stupňov nad nulou, zamračené, dážď či mrholenie, chvíľami sa mraky roztrhli a bolo vidieť kúsok jasného neba.
Z ľavého brehu mierilo niekoľko stredovekých kanónov na parlament, Mundino alias Bubo sa vyšplhal na bronzovú hlaveň, pohodlne, obkročmo sa usadil a začal strieľať. V momente mal mokré vrchné aj spodné gate a ja som zlomyseľne povedal dcére: „No, teraz otestujeme ten tvoj studený odchov. Čo s ním urobíme, aby neprechladol, kým prídeme domov...“
Dcéra sa schuti zasmiala a pozvala nás do mestského záchodu. Bolo tam trápne bielo, čisto, sterilne ako v niektorej našej špičkovej nemocnici či v trojhviezdičkovom hoteli, nijaká hajzeldáma nevyberala poplatky, ale fungovali tie prístroje, z ktorých fúka horúci vzduch. Vyzliekla chlapčeka donaha, za päť minút mu dokonale vysušila šatstvo, prebalila maličkú.
Dede sa zahanbil: som už starý otrok, všetkého sa bojím, nič sa nedá robiť, na staré kolená sa musím učiť slobode.
Tu sa nekúri, iba temperuje
Okolo ôsmej ráno na Štedrý deň sa začalo rozvidnievať, sedel som v kuchyni, všetci ešte spali, urobil som si kávu, pravdupovediac, bolo mi stále zima, lebo tu sa nekúri, iba temperuje. Na rozdiel od nás, kde sa kúri ustavične, odo dňa, keď klesne teplota pod sedemnásť stupňov.
Popoludní nás dcéra zobrala do centra. Vyhovela mojej túžbe cestovať „doubledeckerom“ - červeným poschodovým autobusom so zadnou plošinkou, ktorá umožňuje cestujúcim hocikedy naskočiť či vyskočiť. Cesta trvala štyridsať minút, sedeli sme na poschodí, nad šoférom, a bol to krásny vyhliadkový výlet. Potom som po celý čas, aj sám, cestoval iba Routemasterom - to je vlastne presný názov tejto londýnskej ikony, ktorá je súčasťou britskej kultúry rovnako ako Big Ben či pre mňa čierne škatule londýnskych taxíkov - vďaka filmom nakrúteným podľa kníh Agathy Christie.
Cestovanie londýnskym metrom sa mne ako orientačnému a vlastne aj jazykovému analfabetovi zdalo nesmierne zložité a na taxík som nemal dostatok financií. Najmä potom, keď som vyfajčil kartón cigariet, ktoré som si priniesol z domova a musel som si kupovať v londýnskych trafikách - škatuľka Marlboriek stála 4 libry a celodenný lístok na všetky autobusy o polovicu menej...
Vystúpili sme pri Britskom múzeu, ale bolo zatvorené. Kam inam by sme mali ísť na Štedrý deň ako na Trafalgarské námestie? Veľký vianočný strom a jasličky. Množstvo ľudí vari všetkých národov, rás a náboženstiev, všadeprítomní Japonci s ustavičným úsmevom na tvári a ustavične cvakajúcimi „mobilnými“ fotoaparátmi.
Pri dvoch levoch
Prekvapila ma vlastná úzkosť a preexponovaný pocit zodpovednosti za zdravie svojich vnúčat v porovnaní s anglickým pokojom mojej slovenskej dcéry. Štvormesačnú vnučku Olíviu niesla v sedačke zavesenej na hrudi, dvojročný Mundino jej sedel na pleciach, a keď začalo mačiatko po dvoch hodinách mraučať, chlapčeka posadila medzi nohy jedného z dvoch levov strážiacich stĺp so sochou admirála Nelsona, vztýčený na počesť víťazstva britskej armády v bitke pri Trafalgare v roku 1805 (konečne som sa cítil ako doma U dvoch levov) a dojčila maličkú. Keď som vyslovil nesmelú obavu, že deti prechladnú, dcéra sa zasmiala: „Neboj sa, tu sme všetci stále prechladnutí, to je v pohode.“
Keď Big Ben odbil štvrtú hodinu, prechádzali sme okolo Whitehall, kde sa striedali stráže: na dvoch čiernych plnokrvníkoch sedeli dvaja halapartníci v dobových stredovekých kostýmoch a okolo množstvo ľudí všetkých krásnych rás, národov a pohlaví cvakalo fotoaparátmi. Chcel som posadiť vnuka na koňa, ale hoci strážca ani nepokrútil odmietavo hlavou, ba ani nezdvihol varovne obočie, bolo mi to jasné: nemožno narušiť dôstojnosť rituálu.
Ešte som si stihol pozrieť Downing Street 10 - budovu obliehanú turistami, na ktorej je zvláštne iba to, že tam býva premiér, a potom sme sa už takmer za tmy ponáhľali k Piccadilly Circus, najrušnejšej križovatke v centre Londýna, aby sme videli svetelné tabule s reklamnými panelmi a fontánu, nad ktorou sa vznáša okrídlený Eros s lukom a šípom.
Na Silvestra v trenírkach
V nasledujúcich dňoch som prežil niekoľko hodín v National Gallery a kochal som sa pohľadom na originály starých i prastarých majstrov. Bol som na anglikánskych bohoslužbách vo Westminsterskom opátstve - detailný opis tohto kráľovského chrámu, ktorý patrí výhradne panovníkovi, si môže ctený čitateľ nájsť v knihe Dana Browna Da Vinciho kód. Keďže sme bývali neďaleko Notting Hill, často sme chodili peši na Portobello Road. Tento trh je svetoznámy najmä vďaka rozsiahlej ponuke skutočne kvalitných a vzácnych starožitností, ale my sme tam chodili najmä po ovocie a kulinárske delikatesy.
Najviac času som však prežil s deťmi vonku, v parkoch, a na detských ihriskách. Veľmi im chutil londýnsky vzduch - svieži, akurátnej vlhkosti, asi to bude tým množstvom zelene - parkov, parčíkov, trávnikov, detských ihrísk, a napokon, ani more nie je ďaleko. Na Silvestra behali po dráhe okolo ihriska, na ktorom sa hrali ich vnúčatá, v trenírkach anglickí seniori.
Do Bratislavy sme sa vrátili 2. januára 2004, a vedel som, že moja prvá návšteva Londýna nebola poslednou. Stále sa tam rád vraciam, lebo som si zobral k srdcu dcérino varovanie: „Oco, ak ťa omrzí Londýn, omrzí ťa život.“
Nech sa nestane.