Kto by sa do Dublinu nechcel vrátiť?

Milí moji svetobežníci a slobodočitatelia! Verte mi, že viem, čo je v takomto prípade úvod, stred a záver. Ale ja som tradične netrpezlivá, najmä keď chcem vydať zo seba dobrú správu, a preto vám vravím, že úvodom, stredom a záverom mojej spomienkovej imp

Abbey Theatre v Dubline.

resie je: bola som, som a budem zaľúbená do Dublinu.

Ako preventívny bonus pridávam, že sa vôbec nespolieham na to, že si to niektorá kompetentná či kompetentný z cestovnej kancelárie alebo príslušnej ambasády všimnú. Medzi nami, ja sa na to iba tajne spolieham. Veď kto by sa do Dublinu nechcel vrátiť?

Dvojnásobná náhradníčka

Takže pozor! Darmo netúžite spoznať všetky variácie pravých írskych zemiakových receptov, darmo nie ste fanatikom írečitej írskej hudby, darmo sa bránite pseudonacionalisticky konverzačne „objavovať“, že Íri a Slováci majú podobnú históriu chudoby, emigrácie, podrobenosti kultúrne a čo ja viem ešte ako inak vyspelejšiemu národu, že hádam máme s Írmi aj rovnakú perspektívu dynamických možností napredovania v zjednotenej Európe.

Prisahám, že voči tomuto všetkému som bola imúnna, už aj preto, že ma nič konkrétne nepodnietilo uvažovať o týchto klišé.

Až teraz, po dvoch kruto krátkych a milo intenzívnych návštevách Dublinu sa priznávam, že som sa iba s ťažko skrývanou chuťou pustila do týchto neskrývane propagačných impresií o mojom Dubline. Prvá aj druhá návšteva tohto mesta boli u mňa náhodné a služobné. Obidvakrát som tam odcestovala iba ako náhradníčka za niekoho a vždy išlo len o trojdňovú návštevu. A predsa...

Prvá a posledná odbočka: V čase keď som maturovala na legendárnej Metodke, v snahe vyhnúť sa matike a spol., zostávali mi ako voliteľné maturitné predmety iba občianska náuka, dejepis a zemepis. Dejepis som si neriskla, lebo antiku, Francúzsku revolúciu, ba možno aj VOSR by som zvládla, ale pomoc sovietskych vojsk po roku 1968 by môj hoc aj mladý žalúdok fakt nestrávil. Občianska náuka, či ako sa to volalo, tým pádom už vôbec neprichádzala do úvahy, takže najmenej bolestný bol zemepis aj s nerastnými surovinami všetkých sovietskych republík...

Citová zaangažovanosť

Keď som si nečakane vytiahla Bulharsko a Balkánsky pol­ostrov, bola som tak nepresvedčivo tupá, najmä po tom, ako ma komisia počula excelovať z literatúry, že si prísediaci svorne mysleli, že pani profesorka zemepisu na mne jednoducho “sedí“, a asi preto nie som z nervozity schopná akejkoľvek inteligentnej odpovede. Pochopila to aj ona a keď som na mape pridlho hľadala Sofiu, rozhodla sa mi „akože“ milým tónom pomôcť podotázkou, či som náhodou niekedy nevoňala ružový olej...

Späť z odbočky. Chcela som len naznačiť, ako veľmi som citovo a nie odborne zaangažovaná, ked píšem o Dubline.

Priateľov Angličanov musíte dobýjať, a potom z toho môže byť dlhý, verný a spoľahlivý vzťah. Ale v takom Škótsku, či Írsku sa vám stane to, čo mne v Dubline na letisku: pán taxikár si ma na prvý pohľad ošacoval, spýtal sa ma, odkiaľ som, a koľko mám vyčlenené na dlhú cestu taxíkom do mesta.

Bolo to vzhľadom na adresu drahého hotela málo, ale keď zistil aj to, že program konferencie je taký nabitý, že nebudem mať takmer žiaden čas na spoznanie Dublinu, rozhodol sa konať. Zadarmo ma aj s výkladom povodil krížom-krážom po svojom rodisku, až sme skončili pri jeho diagnózach a vnúčatách...

A keď som si išla po ubytovaní kúpiť dajaké občerstvenie, pridalo sa ďalšie príjemné pre­kvapenie. Čo tehličkový dom, to rodné miesto svetoznámeho írskeho spisovateľa, áno aj môjho miláčika Oscara Wilda.

Aj malí môžu byť veľkí

Dobre, po žiarlivom pich­nutí, kde to tí Íri všetko nabrali, som sa utešila, že kultúrna geológia raz zapracuje aj v náš prospech, takže nám vlastne môžu poslúžiť ako vzor, že aj malí môžu byť veľkí...

Ale čo ma fakt dostalo bolo, že obchodný dom Tesco bol programovo rovnako vysoký ako okolité dvojposchodové budovy a na fasáde starodávneho domu sa v archaickom zelenom písme skromne schovával nápis firmy, len aby nikoho nevyrušila tá novota v starobylosti. Pri vchode síce nápadne utajene popíjali bratia Poliaci, ale buďme úprimní, veď aj ten alkohol nás, Slovanov, s temperamentnými a pod parou na ulici aj riadne hlučnými Írmi spája. Aspoň súdiac podľa preplne­ných krčmičiek určite... Dupali v nich a hrali na husliach autentickí folkloristi, a ku­čeravo–ryšavé mladé baby s výstrihmi v treskúcej zime fajčili pred podnikom bez toho, aby ich niekto obťažoval.

Jasné, že globálny zvukový smog sa rinul z mnohých reproduktorov tak ako všade na svete, ale v niektorých puboch to naozaj bol autentický ľudový žúr, raz dokonca prelínaný so spontánnym rozprávaním akých­si miest­nych rozprávok, príbehov a poézie.

A po návšteve národného divadla Abbey, kde v hľadisku bola bizarná a uvoľnená zmeska od rób cez etno až po pankáčov, sme boli pozvaní do nočnej divadelnej reštaurácie s hádam aj dvestoročnou históriou. V decentných kútikoch samé chambre separé, ostro červený zamat a v takomto dekadentne príťažlivom prostredí sa do rána podávali hriešne dobré a asi rovnako hriešne drahé jedlá.

Všade na stenách portréty milovaných herečiek a hercov a zrkadlá, čo evidentne veľa pamätajú. Tváre s retro šarmom sa na nás strnulo a dobroprajne pozerali v celom tom prostredí ošumelej elegancie, alebo aj tradície, keď chcete, na ktorú v Dubline môžete naraziť aj v miestnej trafike.

Stačí vyjsť na ulicu

Trignity univerzita v centre s divadlom Samuela Becketta, nové filmové centrum prepojené s miestnym trhom a najmä otvorení, kontaktní ľudia... preboha... veď ja nemám jedinú vizitku... ani spojenie na nikoho... a veď aj načo, keď stačí vyjsť do ulíc, do divadla, do krčmy, múzea, pivovaru, obchodu s kúpeľňovým dizajnom a pokecáte si... ak teda ste ukecaní...

V mojom hoteli za 180 eur na noc fungovalo všetko okrem takej maličkosti v zime, akou je kúrenie. Išla som sa sťažovať recepčnému, dosť odhodlane, ale vykľul sa z neho ďalší milý domorodec, ponúkol mi whisky na zahriatie a napokon ma presvedčil, že sa netreba sťažovať, keďže si hotel tak či tak neplatím sama. Rozosmial ma, zahrial (tou whisky, samozrejme) a na druhý deň som dostala novú a už vykúrenú izbičku.

Ja neviem. Fakt mám rada Londýn, Dublin aj Amsterdam. Ale keby ste ma chceli na čas vyhnať z Bratislavy, do Dublinu by sa vám to asi podarilo najľahšie... Tak neváhajte. Pôjdem aj za vás.

Najčítanejšie na SME Cestovanie


Inzercia - Tlačové správy


  1. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní
  2. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  4. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  5. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  6. Top First moment dovolenky na leto 2018
  7. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  8. Elektronizácia verejnej správy? V Nemecku je rozhodnuté
  9. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 7,25 % p.a.
  10. Reportáž: Jaternice a klobásy pred jedením netreba šúpať
  1. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  2. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  3. HB Reavis sťahuje žiadosť na pridelenie osvedčenia o Smart City
  4. Do zóny Nové Nivy v Bratislave pribudne projekt
  5. Ako sa zmenili autá za štvrťstoročie?
  6. Accessible Urban Living
  7. RPSP – A good intention ruined by execution
  8. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní
  9. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  10. Riešenia pre hnedú planétu
  1. Top First moment dovolenky na leto 2018 10 960
  2. Reportáž: Jaternice a klobásy pred jedením netreba šúpať 6 086
  3. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 3 931
  4. Ako pôjdu vlaky po novom? Mení sa cestovný poriadok 3 075
  5. Toto sú najlepší umelci za uplynulý rok 2 252
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 7,25 % p.a. 1 853
  7. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní 1 742
  8. Elektronizácia verejnej správy? V Nemecku je rozhodnuté 1 515
  9. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová 1 376
  10. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 261