Vlastne neviem, kde a čím začať, kde a čím skončiť, pretože Lisabon jednoducho ohúri. Nech už čakáte čokoľvek, dočkáte sa čohosi celkom iného. Napriek tomu vás v žiadnom smere a za žiadnych okolností nesklame. Je to proste fakt.
Chce to len trošku nadhľadu a zároveň pevnú pôdu pod nohami. Preto napríklad horná plošina uličného výťahu vyrovnávajúceho výškové rozdiely dvoch štvrtí v centre je priam ideálna, keď zatúžite vidieť ďalej, za obzor Peknej zátoky, lemovaný siedmimi pahorkami.
Alebo odporučiť prieskum aspoň centra starého Lisabonu metódou posedenia pri okrúhlom stolčeku v polotieni markízy, strategicky umiestnenej confeitarie či pastelarie? Na chvíľu zmeniť garde, keď sa z pozorovaného stane pozorovateľ, ktorý inými očami uvidí mumraj spotených zátylkov a spálených výstrihov, pre ktorých a ktoré je mesto a exkurzia do jeho histórie len prívarkom k hlavnému chodu - golfu či návšteve pivníc s portským vínom?
Ktorý inými očami uvidí aj čističov topánok, obutých občas lepšie ako ich klienti, v rukách s novinami alebo s kornútom od predavačiek nonstop pečených gaštanov? Toho, čo inými očami uvidí cudzie dejiny mesta a krajiny, lebo tie, aby sa tak trochu stali aj našimi, chceme vidieť iba v zrkadle ako ich krajší a stranovo prevrátený odraz v sviatočných šatách?
Pochovať mŕtvych, nakŕmiť živých
Nechcem sa babrať do remesla turistickým sprievodcom, ani knižným, ani tým, čo s dáždnikom nad hlavou vždy tou istou trasou kráčajú po rovnakých kockách rozvlnenej dlaždy námestia Rossio, deklamujúc text o strašnom zemetrasení, ktoré postihlo Lisabon na Deň všetkých svätých v roku 1755. „Čo nezničili otrasy, dorazili dvadsať metrov vysoké vlny tsunami... Z kvitnúceho hlavného mesta kráľovstva, nad ktorým slnko nezapadalo, zostala stáť len na skalnatom pahorku vystavaná štvrť Alfama a okrem nej vraj už len pár bordelov. Všetko ostatné – domy ctihodných občanov, kostoly aj katedrály si kľakli.“
Že „treba pochovať mŕtvych a nakŕmiť živých“, akurátne poradil zúfalému kráľovi jeho prvý minister Sebastiao José de Caravalho e Meló. Do mesiaca mal kráľ na stole plán obnovy zničeného mesta a budúci markíz de Pombal plné moci a voľné ruky ako plán uskutočniť.
A výsledkom, ktorý môžete vidieť, je mesto, ktorého koncept ešte stále funguje ako urbanistický systém. Veď historické mesto dodnes napríklad zvláda celkom v pohode aj najväčšie dopravné špičky.
Dôsledkom, ktorý žijeme na vlastné životy, je súčasný svet. Absolutista de Pombal bol totiž, videné optikou dneška, manažér s veľkou víziou a svojím spôsobom objaviteľ nového štýlu práce so zámorskými územiami. Práve to umožnilo vygenerovať obrovské zdroje pre obnovu Lisabonu a z nich veľkú časť na jeho obnovu naozaj aj použiť.
Dedičstvo pre budúcnosť
Téza Masaryka, že štáty žijú na tých ideách, z ktorých vznikli, má možno aj širšiu platnosť. Napríklad v Lisabone je jej potvrdením fantastická a fascinujúca architektúra Santiaga Calatravu (Španiela, na dôvažok Katalánca...) na ploche brownfieldov medzi železničnou stanicou Oriente a nábrežím Rio Tejo. Okrem pôvodnej funkcie dnes aj konečná metra, zároveň stanica autobusov, obchodné centrum a vstup do areálu výstaviska, kde sa v roku 1998 konalo Expo s témou Oceán - dedičstvo pre budúcnosť.
Tu by mohli stáť tri domy polyfunkčné, osem-, nie radšej dvanásťposchodové, s terasami až nad vodu, vedľa hotel s podlažiami dvadsatimi, a tie nech akcentujú, že kto sme, čo sme, hoci možno, že by bolo vhodné prihodiť ešte zopár poschodí, ak nám nedajú za pusinku ďalšie pozemky..., a tu by sa hodil obytný komplex s podlažiami šiestimi..., počítam na prstoch pri pohľade z kabínky lanovky, ktorá sa vznáša nad výstavným areálom ako v Nevedkovom Slnečnom meste a nerozumiem: Čo sú to za ľudia, keď nechápu, že štát ani mesto predsa nevedia hospodáriť naozaj efektívne - trhovo...
Naozaj tu nevedia, ako sa zhodnocuje tým správnym spôsobom mestský či štátny majetok? Akosi tomu človek chce uveriť a vlastne má aj prečo, dôkazom sú veľkorysé a veľkolepé, pritom funkčné a účelné verejné stavby, nábrežie s parkmi (alebo je to park jediný?).
Vlajka namiesto tabule skla
Pritom niežeby do sladkých vôd Rio Tejo netrafili finanční žraloci...
Mimo hraníc vytýčených stavebnou čiarou a verejnými záujmami je Lisabon obrovským priestorom pre developerské privátne projekty, často priam až bezbrehé experimenty, ktorých efektnosť aj efektivita sú celkom v rukách investorov. S jedinou podmienkou: súbežne s komerčnou výstavbou za jasne regulatívmi stanovených podmienok prebieha vždy aj veľkorysá premena okolia parkovou úpravou, súčasťou stavieb sú bezkolízne napojenia na cestnú sieť, parkoviská...
Zjavným zdrojom poučenia aj výstrahou do budúcnosti ešte na veľmi-veľmi dlho sú hrôzostrašné a beznádejne beznádejné satelitné mestečká natlačené okolo zastávok rýchlodráhy s u nás ešte stále nepredstaviteľnou hustotou zástavby. Problémom, ktorý týmto satelitom zlomil krk, bola ich nekvalita.
Tu človek začína rozumieť, že reálna súčasná portugalská politika - to nie je len fráza, ale priam existenciálna nutnosť spoločenského konsenzu na čo možno najširšej platforme.
Azda je to miestna zvláštna móda. Alebo dané historicky? Ani len v mimoriadne dobrých polohách, ani kvalitné historické stavby v centre sa neopravujú, nerekonštruujú.
A ak náhodou, tak skryté za obrovskou tabuľou (s finančným príspevkom z fondov Európskej únie...)
Žltá uprostred tmy
Našťastie, samotný Lisabon je aj o inom: O charakteristickom pachu sardiniek servírovaných v strašných putikách v krivoľakých uličkách Alfamy... O vlhkej sladkokyslastej vôni rozliateho vinha vedre či druhotriedneho Tawny portského v kaluži na vyxlajvantovom obruse... O antikvárnikovi, ktorý si čas čakania na zákazníkov kráti uprostred noci štúdiom, možno ručne kolorovaných rytín z obrazov sveta, veď svet takto vyzeral ešte za čias Vasco da Gama, alebo žeby štúdiom spisu-návodu Ako na to? Alebo sa v koženej väzbe ukrýva „len“ tajomstvo plnky do koláčika pasteis de nata...?
Jediný výkladík svieti do tmy ako mucholapka. A okrem neho už len večné ohne v privretých očiach lenivých mačiek so srsťou nabitou statickou elektrinou.
Hľadačom nočných právd značia márnu cestu za tým pravým fadom, ktoré sa špalierom večne platonických ctiteľov vezie unavené a opäť nepochopené do nočného depa dnes naozaj už poslednou škrípajúcou električkou číslo 28. Aj uprostred tmy je električka celá žltá...
Autor: Jozef Buchel (Autor bol redaktorom Kultúrneho života)