Španielsku by som po svojich skúsenostiach vytkla azda iba jednu vec. Že sa nedokázalo zbaviť primitívnej zábavy, ktorú ponúka korida. Ináč je táto krajina miestom toľkých kontrastov, chutí a atmosfér, že hádam každý jej návštevník ukojí svoje zmysly.
Som jeden z tých šťastlivcov, ktorým osud ponúkol spoluprácu s francúzskou spoločnosťou Voliere Dromesco. Založil ju Igor a jej posledné predstavenie, na ktorom sa podieľam aj ja a bratia Formanovci, definoval takto: „Nie je to cirkus, nie je to divadlo.... je to Večer.“
Igor, kedysi zakladateľ najväčšieho konského cirkusu Zingaro, postavil drevenú búdu - La Baraque - pre asi 170 divákov. Do jedného rohu umiestnil bar, do ďalšieho kapelu skladajúcu sa zo štyroch muzikantov, do zvyšného priestoru rozhádzal stoly a vonku, pri vchode, našiel miesto pre veľký čierny kotol, v ktorom sa varí polievka pre všetkých 180 hostí, ale aj pre ich hostiteľov.
Večer začína... plynie... a pri každom pootvorení dverí duch polievky vnikne dovnútra a keď už je tma tmúca, keď už Charles – africký vták Marabu, prasatá Porka a Madona, Lili, Igor, Matěj, Petr, Milan, muzikanti Šany, Fery a Jené ukončujú svoje výstupy pred druhou polovicou večera, prichádza čas čierneho kotla až po okraj naplneného pre každý večer iným kulinárskym tajomstvom.
Približne dvakrát a až trikrát do roka vyrazíme s Voliérou Dromesco na cesty. V Prahe zapriahneme caravany, naložíme deti, psy a zastavíme sa tentokrát... v Madride.
Medzi mačkami
Stojíme kúsok od centra mesta, čo nám umožňuje aj cez pracovné vyťaženie jeho časté návštevy. Miesto, kde stojíme, nie je ničím príťažlivé, na svoje by si tu prišiel iba ak milovník zatuchnutého pachu, absurdity a hororu. Sme v podivnom oplotenom priestore, kde pobieha zo štyridsať túlavých madridských mačiek. Ľudia z okolitých domov sa o ne vzorne starajú a tak aspoň nehladujú.
Naše psy ich občas preženú, ale mačky majú rýchlejšie nohy. Nedochádza k súbojom. Dochádza ale ku každodennej exhumácii na mačacom pohrebisku, o ktorú sa stará náš westteriér Vločka. Nechápe, že ak bude pokračovať v tejto činnosti, bude aj naďalej každý deň umývaná psím šampónom v sprche nášho caravanu, aby mohla s nami a s našimi ďalšími psami Popelkou, Vilmou a Bělenou zdieľať spoločnú posteľ. Tieto jej vášne a úlovky, ktoré nosí ku caravanu, sú nezlučiteľné s ľudskými záujmami a tak je nakoniec v sprche niekoľkokrát denne a my preklíname miesto, kde máme skoro mesiac žiť.
Ale!!! Na druhej strane má Madrid toľko pokladov, že nám umožňuje zabudnúť na to, že väčšinou s Barakom stojíme v nádherných parkoch alebo na námestiach, či námestíčkach, a len v Madride sa festivalu, čo nás hostí, také miesto nájsť nepodarilo.
Madridské poklady je nutné vidieť niekoľkokrát, aby si človek uvedomil súvislosti, ale tak je to s každým veľkomestom na svete…
Trhovisko, ktoré treba zažiť
Ja som sa počas nášho pobytu často prechádzala po trhu El Rastro. Vznikol v Madride už v stredoveku a je akýmsi adrenalínovým športom, kde si človek musí naraz strážiť doklady a peňaženku, raziť si cestu v mravenisku všetkých turistov, ale aj domácich, a zachytávať pohľadom všetok vystavený tovar od starožitností, nožov, vejárov, košov, keramiky a ďalších lákadiel.
Škoda, že u nás trhy nemajú tradíciu! A tam kde trh začína, je malý bar, ktorý sa stal naším najobľúbenejším miestom, kam sme pravidelne chodili na grilované sardinky, sépie a feferónky. Ale hlavne sme čakali, kedy sa zase objaví niekto z kamarátov, ktorý toto miesto absolútneho gurmánskeho umenia, chaosu, kriku, zmätku a typického španielskeho naturelu ešte nevidel a my ho tam budeme môcť zobrať na
„poludňajšiu exkurziu“. Túto tradíciu, keď sa podávajú tapasy (rôznorodé chuťovky) či už spomenuté feferónky, grilované sardinky, sépie či solená šunka – jamón alebo kalmáre, olivy či chobotnice, keď sa papiere hádžu na zem a pritom to neuráža, keď všetci kričia a pritom nerušia, Španielom závidím. O ďalších príjemných príťažlivých krčmách a baroch už hovoriť nebudem. Nemá to zmysel. To sa musí zažiť.
Umelecké poklady
Barón Heinrich Thyssen-
-Bornemisza zhromaždil nevídanú zbierku výtvarného umenia, a Madrid bol poctený tým, že bola umiestnená do jedného z jeho palácov – Villahermosa. Zbierka je tak bohatá a nevšedná, že som ju tiež navštívila niekoľkokrát a viem, že ak sa do Madridu ešte niekedy pozriem, zastavím sa tam opäť. Nie som kompetentná, ani dostatočne vzdelaná v oblasti výtvarného umenia, som iba vášnivý milovník, ktorý môže s nadšením odporučiť toto miesto a upozorniť na Fra Angelikovu Madonu, na Pannu Máriu s dieťaťom Rogiera van der Weydena, na cirkus Augusta Mackeho alebo na Rottluffovu Jesennú krajinu. A to je len zrnko piesku z bohatej hromady plnej vzácnych zážitkov.
Prado, ktoré sústreďuje najvzácnejšiu zbierku španielskeho umenia, ani v najmenšom nezaostáva. Na neuverenie je, že vlastní okolo 7000 výtvarných diel, z ktorých 1500 je súčasťou stálej expozície. Sály sú plné nielen španielskeho, ale aj holandského, nemeckého, talianskeho, anglického a francúzskeho umenia. A tak pokúsiť sa určiť favorita azda ani nejde. Visí tam toľko fascinujúcich diel, že spomeniem pár, které mi najhlbšie ostali a ostanú v srdci. Snímanie z kríža Rogiera van der Weydena, Poprava povstalcov tretieho mája Franciska Goyu a celé dielo José de Riberu.
Hľadajte svoje miesto
Madrid má množstvo významných palácov, námestí a tried. Má svoju bohatú históriu, atmosféru a určite za sebou zanecháva silné spomienky. O tie, ktoré sa mi do srdca vryli najviac, som sa s vami podelila, teraz už zostáva len popriať možnosť toto mesto navštíviť a nájsť si v ňom, samozrejme popri trhu El Rastro, vlastný obľúbený bar.
Ako nájdete El Rastro? Nachádza sa v hornej časti trhu, v uličke, ktorá spája hlavnú trhovú tepnu s námestím kde sa predávajú starožitnosti a stojí pri ňom malý obchod s nevypočítateľným množstvom rôznych olív. Veľa šťastia!