Paríž je láska na každý spôsob
Mnohoradostnosť Paríža spočíva nielen v jeho gramatickej mnohorodosti, ale aj v jeho mnohorakosti.
To mesto - ako hádam hociktoré krásne mesto - miluje každý z jeho obdivovateľov svojím celkom osobitým spôsobom. Ak by sme svoj obdiv či lásku odvodzovali od gramatického rodu, hneď by sme ho - ju - milovali každý inak. Napríklad Česi by ju mali milovať ako ženu (po česky je to predsa „ta Paříž“) a pre nás Slovákov by prichádzala do úvahy (lebo po slovensky je to „ten Paríž“) láska k mestu na Seine už len výsostne samičia. Teda prichádzala by taká do úvahy nielen pre Slovákov, ale aj pre Slovenky, čo by už pravda mohlo byť pre ortodoxných vyznávačov heterosexuality prijateľnejšie.
Ibaže ten, tá, a veru aj to Paríž (lebo Paríž vie byť aj šantivo a detsky hravý) má toľko pôvabných tvárí, kútov, partií, údolí, vŕškov, zákutí, kanálov, pahorkov, lesíkov, veží, katedrál, víťazných oblúkov a triumfálnych stĺpov, že môže ukojiť ozaj každého. A tak sa aj veru deje. Hriešne i vznešene, kultúrne i divošsky, nežne i surovo. Skrátka - .
Vstupenkou bol Kyrmezer
Pravda, nielen v toľkej gramatickej mnohorodosti tkvie mnohoradostnosť tohto mesta. Môže spočívať - i spočíva - aj v jeho mnohorakosti. Na svoje si tu prídu gurmáni, galeristi, knihomoli, numizmatici, bonapartisti, komunisti, pijani, vedci, vynálezcovia, tuláci, republikáni, royalisti, automobilisti, cyklisti, chodci, povaľači, športovci, výtvarníci, divadelníci... A mohol by som ešte dlho pokračovať, ale zastavil som sa, lebo práve tá posledná kategória sa ma dotýka.
Bol som študentom Divadelnej fakulty VŠMU v komunistickom Československu obkolesenom na južnej a západnej hranici ostnatými drôtmi a mínovými poľami, a tu zrazu sme dostali pozvanie na Svetový festival univerzitných divadiel do Nancy. Písal sa rok 1964, bol máj a my sme vyrazili so služobnými pasmi a vycestovacími doložkami s inscenáciou staručkej stredovekej biblickej hry štiavnického utrakvistického kňaza Pavla Kyrmezera, čo sa zovala Komedie nová o bohatci a Lazarovi, cez zamínované hranice do demokratickej a hriešnej Francie (viem, že by som mal správne napísať „do Francúzska“, ale tu sa mi už opäť žiada použiť ženský rod: tak teda „do Francie“!).
Ten festival sme vyhrali a vzápätí sa dozvedeli, že tou najvzácnejšou odmenou pre víťazný súbor je nielen niekoľkodňový pobyt v Paríži, ale aj povinnosť zahrať víťaznú inscenáciu na vtedy najprestížnejšom svetovom divadelnom festivale Divadlo národov, ktorý sa konal pod záštitou UNESCO práve v Paríži.
Divadelná mekka
Hrali sme v Théâtre Montparnasse-Batty, dokonca dva razy. Bolo vypredané, potlesk veľkolepý, kritiky takisto a napodiv československý veľvyslanec (alebo to bol kultúrny atašé?), ktorý usporiadal po predstavení recepciu, bol inteligentný, šarmantný, štíhly, elegantný muž - básnik a prekladateľ Ivo Fleischmann. Bolo to po prvý a nadlho aj posledný raz, čo som sa v zahraničí nehanbil za nášho diplomata a vôbec ma neprekvapilo, keď sa po sovietskej invázii v auguste 1968 Ivo Fleischmann do Československa nevrátil.
Paríž nás vtedy očaril. Mali sme rovných dvadsať rokov, veľkolepý úspech, dotkli sme sa slobody, nadýchali sa vzrušujúcej neresti (bývali sme na Montmartri, v hoteli iba pár krokov od Place Pigalle - po prvý raz v živote som spal na širokej francúzskej posteli, hoci len - musím sa priznať - so spolužiakom Paľom Mikulíkom; vo vedľajšej izbe mali také isté a u nás vtedy nevídané manželské letisko Labuda s Dančiakom), preleteli sme Louvrom, vyleteli výťahom na Eiffelku a napokon sme zašli do našej vysnenej divadelnej mekky: do Théâtre Huchette v Latinskej štvrti.
Do maličkého, azda ani nie stomiestneho divadielka, kde už zhruba desať rokov hrali večer čo večer dve jednoaktovky jedného z našich najobdivovanejších autorov Eugéna Ionesca - Plešatú speváčku a Lekciu (hrajú ich v tom divadle večer čo večer dodnes, pravdaže v úplne inom, ikstom obsadení a ako číru turistickú atrakciu, lenže vtedy to bolo ešte živé a provokujúce predstavenie).
Predobraz Divadla na korze
Sedeli sme v prvom rade, Marián Labuda si zavesil svoj elegantný čierny dáždnik ležérne na okraj javiska, ktoré sa končilo rovno pred našimi nosmi, a už sme len hltali tú zvláštnu, trochu obskúrnu atmosféru zaprášeného divadielka a netušili sme, že keď skončíme školu, založíme si v Bratislave ešte o čosi menšie obskúrne Divadlo na korze, ktoré nám po troch sezónach súdruh minister kultúry Válek zlikviduje, ale aj tak - alebo azda práve preto - bude to pivničné divadlo pre nás znamenať najpodstatnejšiu etapu našich divadelných životov.
Po okupácii, v zime 1969/70, keď sa ešte dalo ako-tak cestovať na Západ, som mrzol v lacnom hotelíku v Latinskej štvrti, v jednej z úzkych uličiek neďaleko Luxemburskej záhrady. Vo všetkých tých uličkách postávali obrnené vozidlá polície ako permanentná hrozba proti študentom. Revolučný máj 1968 mali ešte všetci v živej pamäti. Kdeže sa podela radostná jarná atmosféra spred piatich rokov!
Veľkého francúzskeho divadelníka Jeana-Louisa Barraulta odvolal minister kultúry Malraux z riaditeľského postu v divadle Odeon za to, že v máji 1968 otvoril divadlo pre mítingy rebelujúcich študentov. Ale Barrault s pomocou svojich priaznivcov prestaval umŕtvenú vlakovú stanicu Orsay a vytvoril v nej netradičný arénový divadelný priestor.
Videl som tam predstavenie Harold a Maude so skvelou Barraultovou manželkou Madelaine Renaudovou, beznádejne vypredané do posledného miestečka. Návšteva tejto nádhernej inscenácie bola v tom čase prejavom solidarity. A zablúdil som v Latinskej štvrti do malých divadiel, kde sa hrali pre nás nepredstaviteľne tvrdé politické kabarety.
Po dvadsiatich rokoch
Nasledovala dvadsaťročná pauza. Na jar 1989 sme spolu s Milanom Lasicom dostali pozvanie od nášho spolužiaka z VŠMU Petra Bú, ktorý po auguste 1968 emigroval do Paríža a stal sa úspešným divadelným manažérom. V tom čase usporiadal v Paríži festival pouličných divadiel. A na ten nás pozval. Hoci sme v to nedúfali, dostali sme od Slovkoncertu služobné pasy a ocitli sa v jarnom Paríži.
Z mnohých kurióznych pouličných vystúpení rôznych kaukliarov, mímov, klaunov, artistov, komediantov na chodúľoch a strašidelných strojov, chŕliacich oheň a dym, nás najviac zaujal happening niekoľkých mladých mužov a žien a ich „neviditeľné divadlo“. Traja-štyria si postavili stan v miestnom parku a o chvíľu už pri nich boli dvaja policajti a usilovali sa ich z parku vyhnať.
Keď stanujúci neposlúchli, začali im policajti stan búrať. Okoloidúci sa ich zastali. Policajti na kempujúcich fyzicky zaútočili. Zopár chodcov ich odvážne bránilo. Vtom prišla ďalšia policajná hliadka, húkali sirény. Roztržka sa nebezpečne vyostrovala. Čoraz viac okoloidúcich sa do nej zapojilo. Až po čase vysvitlo, že prví dvaja policajti, ktorí búrali stan, boli takisto herci, zatiaľ čo ďalší dvaja boli už ozajstní policajti. Teraz chceli legálni policajti pozatýkať nelegálnych, tí sa bránili, že sú herci v kostýmoch policajtov. Skvostná situácia!
A to sme ešte s Lasicom netušili, že čosi podobné onedlho zinscenuje na Národnej třídě v Prahe český fízel, ktorý sa zahrá na mŕtveho študenta.
Bratislava nie je Paríž
A ešte sme v jarnom Paríži 1989 chceli navštíviť Slawomira Mrožka a pozvať ho na premiéru jeho Emigrantov, ktorých sme práve v tom čase spolu s Mariánom Labudom skúšali v Štúdiu S. Nepochodili sme. Mrožek sa odsťahoval do Mexika a nemienil sa už vracať. Ani do Bratislavy na premiéru. Po páde komunizmu sa však predsa len do Európy vrátil a na našich Emigrantov sa prišiel pozrieť z Krakova do Prahy. Oneskorený happy end...
A vlastne ešte jeden. O rok, v jeseni 1990 pozvali Štúdio S do Paríža na najprestížnejší divadelný festival - na Divadelnú jeseň. Cestovali sme tam s Martinom Hubom s inscenáciou Süsskindovej monodrámy Kontrabas. Premiéru sme mali ešte v roku 1988 a hrá sa dodnes. V Paríži Huba zahral Kontrabas po dva večery vo vypredanej sále v Centre Pompidou.
A dnes? Dnes už sa dá do Paríža lacno lietať. Bez doložiek, s občianskym preukazom. Divadiel neubudlo, Eiffelovka nespadla, na Place du Tertre stále maľujú pre turistov nevkusné i milé gýče, v La Défense nájdete Jankovičovu sochu, v Bouffes du Nord úžasné Brookovo divadlo, ktoré však môžete vidieť občas aj v Prahe, alebo toť, vo Viedni, z niekdajšieho Barraultovho „staničného divadla“ Orsay je dnes nádherná galéria (a ja nemôžem nemyslieť na všetky nezmyselne zborené priemyselné pamiatky Bratislavy).
Pressbourg n‘est pas Paris. C‘est la vie...