napísal jeden východonemecký básnik.
Na mape bol východný Berlín obklopený prázdnym priestorom; západný Berlín na nej neexistoval. Len niekde dole hučala U-Bahn, premávala pod východným Berlínom bez zástavky ako strašidelná dráha zo západného Berlína do západného Berlína.
Východný Berlín bol však aj Brechtov dom , Weiglovej kuchyňa, krčma, archív, Brechtova súkromná knižnica v izbe, v ktorej vŕzgala drevená dlážka, a hugenotský cintorín s tichými hrobmi filozofov a spisovateľov, oáza východonemeckých intelektuálov, ktorou ostala podnes.
V západnom Berlíne som nebol. Neprekročil som hraničný priechod Checkpoint Charlie, kde dnes na rohu sídli České kultúrne centrum. Na krížnej Zimmerstrasse pred osemnástimi rokmi viedol berlínsky múr. Dnes tu stojí Slovenský inštitút, kde môžete zažiť Lasicov či Földváriho kus Berlína. Ten múr na prvý pohľad nevyzeral ani tak nebezpečne ako ohyzdne, na druhý začínal byť nebezpečný, a na tretí sa pri ňom strieľalo.
Prvý raz som videl západný Berlín v hmlisté novembrové ráno roku 1993 na ceste od Brandenburskej brány pozdĺž Aleje 17. júna. Odvtedy som už zažil v Tiergartene nedeľné pikniky s mladými rodinami, prestretými na dekách, videl som tam more odhodených plastikových fliaš a odpadkov po Love Parade, videl som ho počas majstrovstiev sveta vo futbale v radostnom vytržení milióna fanúšikov, opojených radosťou z toho, že sa môžu radovať, ale v pamäti mi utkvel ten prvý ranný, hmlistý, melancholický pohľad.
Západný a východný Berlín sa ešte celkom nepoznajú
Videl som tonzúru, ktorá ostala v znovuzjednotenom Berlíne po rozbúranom múre, prázdne miesta vyholenej zelene, kde sa predtým strieľalo. V S-Bahnoch som stretával v sobotu a nedeľu východoberlínske rodinky, ktoré chodili cez víkend na výlety do západného Berlína. Východný Berlín vtedy ešte nepoznal západný, ani západný Berlín východný, a celkom sa nepoznajú ani dnes.
Potom som v deväťdesiatych rokoch zažíval Berlín plný žeriavov, vyhĺbených betónových bazénov, hluku a prachu stavieb, ktoré rástli rýchlejšie ako pauzy medzi dvoma semestrami. Z prachu sa vynoril postmoderný Potsdamer Platz, inscenujúci novodobú Arkádiu ako ostrov nákupnej blaženosti. Vztýčila sa kupola Bundestagu, a pamätám sa na deň, keď sa okolo ponurej kamennej budovy s radostnou sklenou čiapkou vlnili kilometre prvých trpezlivo čakajúcich návštevníkov.
Ako sú na tom Američania?
Nový stred mesta zaplnil kancelársky úrad, pri ktorom stojí tak trochu vyzývavo švajčiarske veľvyslanectvo, akoby chcelo povedať, že v berlínskej republike spolu vládnu nielen nemecké spolkové krajiny, ale aj švajčiarske kantony.
Okolo Brandenburskej brány vznikol nenápadne elegantný Pariserplatz s budovami prestížnych veľvyslanectiev, ktoré chcú aj v Berlíne ukázať, kde je stred sveta. Anglické vyzerá ako hotel Hilton, francúzske si so sebou prinieslo parížsku eleganciu, ruské stojí na starom mieste, ako to kollárovské dubisko, len americké stále čaká na svoju výstavbu; asi samo ešte nevie, ako na tom Američania v Berlíne sú.
Živí si osvojujú mŕtvych
Ako zátarasy medzi jednou a druhou epochou vznikli neďaleko Pariserplatzu stély pamätníka holokaustu. Nesmie sa v ňom hovoriť nahlas a chodiť rýchlejšie, ale dnes sa v ňom preháňajú školáci. Možno je to tak dobré, lebo živí si osvojujú mŕtvych a mŕtvi pri nich ožívajú pamäťou detských stôp, rovnako ako raz večer ožili vo vyspievanej pamäti klezmatikov stopy starých čias v átriu synagógy na Oranienburgerstrasse.
Zažil som dlhé rady Berlínčanov pred newyorskou megavýstavou moderného umenia, rovnako ako pred parížskou výstavou o melanchólii. Nezažil som povestný koberec Berlinale, na ktorom defilujú každoročné úlovky celebrít, čo prichádzajú do Berlína, lebo tu si môžu povedať niekoľko slov o mieri a prejsť sa pešo po ulici bez toho, že by sa na nich vrhali davy fanúšikov.
Konečne normálne mesto
Po časoch imperiálneho cisárstva, keď si Berlín skúšal vojenský krok, po zlatých dvadsiatych rokoch, v ktorých si chcel rýchlo nažiť to, čo si potom odumrel, po časoch megalomanských nacistických parád a fatamorgán Germánie, ktorá mala vo svojom pohanstve pohltiť slávu Ríma a jeho svätopeterského chrámu, po období vojnového zbombardovania a povojnových ruín, po časoch múru a rozdvojenia, po desaťročí staveniska si dnes chce Berlín na čele s hlavným špásmajstrom Klausom Wowereitom konečne užiť. Wowie miluje slovíčko event a bonmoty. Jedným z najobľúbenejších je jeho vlastný výrok Berlín je chudobný a sexy, čo má osobitú príchuť.
Berlín si je dnes vedomý svojho šarmu, lesku, civilnosti, tolerancie, o ktorej nikdy neviete, koľko je v nej znášanlivosti a koľko ľahostajnosti, radosti nad tým, že Berlín je konečne normálne mesto a svetovou metropolou, ktorá si vo svojom zrkadle hovorí a nahovára, že je normálnejšie ako New York a Londýn a v sezóne 2007 sa honosí najmä tým, že je hlavným mestom Európskej únie, G 8 a ekologickým spasiteľom sveta.
Berlín chce dnes najmä oslavovať: karneval, futbal, ekumenizmus, päťdesiat rokov Európskej únie. Na uliciach, na fanúšikovskej míli vedúcej od Brandenburskej brány celým Tiergartenom, na stoličkách pred kaviarničkami, v predmestských krčmách a krčmičkách. Chce sa ukázať svetu, ale najmä si dodať odvahy na reformy, ktoré sú ešte stále hudbou budúcnosti (či už škrípaním minulosti?).
Život na dlh
Berlín nie je krásny ako Praha, exkluzívny ako Paríž, ale je si vedomý svojej fascinácie a pestuje si ju, je lacnejší a príchylnejší ako iné metropoly. Pohlcuje a vypľúva. Za posledných sedemnásť rokov z neho odišlo 1 700 000 obyvateľov a pribudlo 1 800 000. Je mestom umelcov, študentov, lobistov, politikov a cudzincov. Žije z ideí a pseudoideí, je mestom lesku a chudoby.
Mesto nepretržitej párty žije na šesťdesiatmiliardový dlh, nevie ho, a hádam už ani nechce splatiť. Šetrí nielen na rozličných subvenciách, ale aj na vzdelaní, aj keď ho pritom živí. Berlínske univerzity so slávnou humboldtovskou a slobodnou tradíciou sú tak trochu chudobní príbuzní mníchovskej univerzity, s ktorou súperia o excelentosť.
Zač je toho berlínsky lakeť?
Berlín má drsný humor a bezočivú aroganciu. Napokon, potrebuje čímsi vyvážiť svoju toleranciu a ukázať tým, čo prichádzajú zvonka, zač je toho berlínsky lakeť. Pod lesklou fasádou odvrkuje, pod voľnosťou sa nenápadne navzájom stráži, pod svetáckosťou je v podstate meštiansky.
Západoberlínsky stred mesta na Kurfürstendamme a východoberlínsky na Alexanderplatzi prestali byť stredom Berlína, ktorý sa presunul od Brandenburskej brány smerom k bulváru Unter den Linden. Alex sa však stal stredom všetkého východoberlínskeho, čo tak pripomína naše domácke pomery. Na stenách domov visia plagáty, želajúce západným Nemcom šťastný návrat domov, do Stuttgartu. A aby sa nepomýlili, nasleduje presný údaj so vzdialenosťou 635 kilometrov. To na rozdiel od Drážďan, kde neexistuje jediná smerovka na Berlín, lebo saské hlavné mesto Berlín neuznáva.
Pod vonkajším Berlínom žije svojím životom vnútorný Berlín. Pokojný, ale aj neurotický, ospalý, ale aj plný napätí, dráždivý, ale aj zrezignovaný, Berlín pod zemou a nad zemou, Berlín očí, ktoré hľadia zvedavo, ale aj do prázdna, Berlín, v ktorom stále čosi vzniká, ale aj zaniká.
Berlín dnes nechce byť melancholický, upiera svoj zrak do budúcnosti, možno aj preto, aby nemusel toľko myslieť na prítomnosť a na minulosť. Pre mňa však ostáva určujúci práve ten prvý hmlistý raný pohľad na zahmlenú melancholickú alej. Keď si na ňu spomeniem, viem, že redaktori týždenníka Spiegel mali pravdu, keď napísali, že Berlín je dnes väčší ako v ozajstnom živote.