Na tento deň sa aj v časoch biedy odkladala ušetrená múka, cukor, strukoviny, mak, sušené ovocie, lekvár, med, masť na vyprážanie šišiek aj sladké víno. Večera mala obsahovať aspoň devätoro jedál. Ak bolo jedla dostatok, rodinu čakal priaznivý rok.
Cez deň sa nejedlo nič, alebo len málo, pretože až do Druhého vatikánskeho koncilu v roku 1965 platil na Štedrý deň prísny pôst. Deťom rodičia za sebazaprenie sľubovali, že večer uvidia zlatú hviezdu, krokvu alebo prasiatko. Pôstny obed zvyčajne tvorili zemiaky bez masti s riedkou nevarenou kapustnicou.
Skladbu a výber štedrovečerných jedál ovplyvňoval charakter krajiny. Jedálne lístky sa rôznili v horských a nížinatých oblastiach, v ovocinárskych, vinohradníckych a pastierskych regiónoch, v meste a na dedine. K viac-menej univerzálnym jedlám patrili oblátky s medom, kapustnica, zemiaky, varený hrach, fazuľa, opekance, rezance či iné cestoviny a kompót zo sušených sliviek. Oblátky sú pomerne novou obyčajou, ktorá pochádza z mesta. Zvyčajne ich piekol miestny učiteľ. Žiaci ich roznášali podľa objednávok po domácnostiach a vinšovali. S rôznymi druhmi cestovín boli spojené mnohé povery. Varili sa rezance, pirohy, šúľance, halušky a najmä opekance, nazývané aj pupáky alebo bobaľky. Veľké pirohy a šúľance symbolizovali napríklad veľké obilné klasy. Vodu z opekancov vylievali pod ovocné stromy, aby dobre rodili. Do tradičnej kapustnice sa pridávali sušené hríby a slivky, nie mäso, pretože aj večera mala byť napriek hojnosti pôstna. Z toho istého dôvodu sa v katolíckom prostredí rozšírilo podávanie ryby. Na našom území sa v dnešnej podobe začala ryba konzumovať až v minulom storočí. Dovtedy sa jedli najmä slané a údené ryby. Ryba je zároveň symbolom kresťanstva, odvodeným z doby starovekých prenasledovaní. Grécke slovo ichthys – ryba, znamenalo v tajnej reči kresťanov Ježiš Kristus Syn Boží Spasiteľ – Iesus Christos Then Hyois Soter. Po rybe nasledovala v niektorých oblastiach “Ježiškova kašička”, čiže krupicová kaša, ktorú jedla celá rodina z jedného veľkého taniera. Rôzne koláče a zákusky sa pridávali až neskôr – našim predkom ich nahrádzal chlieb, ktorý bol pre nich vzácnosťou. Najmä v oblastiach severného Slovenska sa jedol len na veľké sviatky.
Na Štedrý večer sa mal každý najesť dosýta. Svedčí o tom aj frazeologické prirovnanie - najedol sa ako sedliak na Vianoce. Odísť od stola so žalúdkom nasýteným iba naoko značilo vystaviť rodinu nebezpečenstvu, že bude planý rok.
Vianočné jedlá požívali osobitnú úctu. Zo štedrovečerného stola sa nemohlo nič vyhodiť, odkladali sa aj odrobinky, ktoré vraj pomáhali, keď ochorel dobytok. Myslelo sa aj na statok v maštaliach a chlievoch. V tento deň mu patril lepší krm. Zvieratá zas na oplátku rozprávali ľudskou rečou. Kto mal trpezlivosť a ostal okolo polnoci v maštali, mohol sa vraj všeličo dozvedieť.