uchta (63), ktorý i dnes býva v bratislavskej Rači. Patril medzi prvých, čo v ten podvečer prišli na miesto nešťastia.
„Spolu s bratmi, so sestrou i susedom sme sa v padajúcom snehu vybrali za žiarou. Keď sme dorazili na svah Sakrakopec, vo svetle bateriek a dohorievajúceho benzínu a stúpajúceho dymu sme videli rozbitý trup lietadla, pri kabíne pilotov ležal v tmavosivej uniforme asi kapitán. Akoby len spal,“ hovorí.
V tom čase už po bulharskom turbovrtuľovom lietadle sovietskeho typu Il-18 pátrali aj požiarnici, vojaci, bezpečnostné zložky i zdravotníci. Našli ho asi 1800 metrov pod Bielym krížom, obľúbenou turistickou lokalitou. Záchranári však už nemali komu pomôcť. Obete začali ukladať do provizórnych stanov v lese a miesto katastrofy nadlho uzavreli aj pre rádioaktivitu, keďže lietadlo prevážalo zásielku rádioizotopu jódu.
O život prišlo 74 cestujúcich a 8 členov posádky dvanástich národností. Slováci medzi nimi neboli, zato piati Česi.
Lietadlo bulharskej spoločnosti TABSO linky Sofia - Budapešť - Praha pred pádom neočakávane pristálo na bratislavskom letisku pre nepriaznivé počasie nad Prahou. Keď sa situácia zmenila, o 16.30 h odštartovalo, o chvíľku sa však stratilo z obrazoviek kontrolnej veže. To už lámalo kmene stromov na svahu Sakrakopca.
Vysekaný pás lesa neskôr na podrobnejších mapách vyznačoval obdĺžnik s krížikom a pomenovaním „Smrtná lúka“. Nájsť ju dnes je zložité - len dvojkríž so šípkou vyrezaný na kôre statného buka ukazuje smer k miestu katastrofy, 150-metrovú vzdialenosť k ďalšiemu buku, na ktorom je vyrezaný dátum katastofy „24. 11. 1966“. Odtiaľto už vidieť celú lúku s menšou mohylou z nakopených kameňov a obďaleč ďalšie návršie zo skál, v ktorých je drevený kríž a zvyšok plechu z vraku lietadla i hrdzavejúca kovová mriežka.
Po tragédii sa vyrojili špekulácie o jej príčinách, a to od konšpiratívnej vraždy bulharského generála Ivana Byčarova až po údajné popíjanie posádky tesne pred letom.
„Takéto niečo sa stalo prvýkrát od založenia civilného letectva u nás. Kapitán Lubomír Antonov pracoval v našej spoločnosti od roku 1948, patril medzi letcov prvej triedy a nalietal vyše troch miliónov kilometrov,“ tvrdil v Bratislave vtedajší generálny riaditeľ civilného letectva bývalej Bulharskej ľudovej republiky Lazar Beluchov.
Podľa niektorých informácií sa vraj už o päť dní po havárii komisii odborníkov podarilo nájsť výškomer lietadla a zistiť, že bratislavské letisko nariadilo výšku 745 metrov, čo by postačilo aj na prelet ponad blízky 594 metrov vysoký malokarpatský Veľký Javorník.
Záverečná oficiálna správa vyšetrovacej komisie napokon znela: „Komisia nemohla jednoznačne zistiť príčinu nehody lietadla. (...) Predpokladá, že najpravdepodobnejšou príčinou bolo nedostatočné zhodnotenie terénnych a poveternostných podmienok v okrsku letiska Bratislava posádkou lietadla a neprispôsobenie letu týmto podmienkam.“