8.10 Dorazím s vyplazeným jazykom na železničnú stanicu. Ešte vidím posledný vozeň svojho obvyklého spoja. Sakra. Viem, že ďalší ide o pár minút, ale že sa mi to musí stať práve dnes! Budem pred šéfom vyzerať ako idiot, ak na tej porade ani nehlesnem.
8.55 Nedostala som sa nikam. Súpravu odstavili na stanici Farringdon a požiadali nás, by sme opustili vlak. Súprava pred nami má vraj problémy. Tomu hovorím šťastie!!! Navyše, staničný rozhlas oznamuje, že je veľký výpadok prúdu, a preto je prerušená akákoľvek preprava. Zúrim. Vôbec to tu nepoznám, akú alternatívnu dopravu? Volám šéfovi, cítim, že je rozčarovaný.
9.05 Netuším, že toto bol na dlhý čas posledný telefonát, ktorý spravím. Netuším, že v tom čase sa mi práve zúfalo snaží dovolať kamarátka, ktorá vchádza na stanicu Aldgate. Občas sa tam stretávame pri rovnakom spoji, akurát s tým rozdielom, že ja na Aldgate prichádzam a ona z neho odchádza - zamávame si a hneď je deň krajší. Teraz však namiesto mňa vidí z metra vybiehať ľudí so začiernenými tvárami či krvavými rukami. Na zemi telá, ktoré sa snaží niekto prikryť. Myslí na mňa a zúrivo dokola vytáča moje číslo. Nedostupné.
10.25 Skúšam chytiť taxi len tak na ulici. Žiadny úspech. Prejdem na opačnú stranu železničnej stanice a hľadám oficiálny rad na taxíky. Objavím ho veľmi ľahko. Stojí v ňom asi 150 ľudí a koniec je v nedohľadne.
11.10 Konečne sa dostanem na začiatok radu. Pristupujem k prvému taxíku, zahlásim do okienka: „Fenchurch Street, please“ a chcem nastúpiť. Taxikár sa zamračí a oznamuje mi, že tam ma nezoberie. Prichádza druhý taxík, taxikár je mladší a usmievavejší. Po napasovaní do auta sa ma pýta, či viem, čo sa stalo. No, hrozný výpadok prúdu predsa, nič tu nefunguje, však vidím! Zapína rádio. „Počúvajte chvíľu“. Počúvam a v žalúdku mám namiesto hladu zrazu iba jednu veľkú hrču. Dovezie ma do práce asi za 20 minút, doprava nie je veľmi hustá a počuť iba hukot sirén.
11.35 Konečne v práci. Prechádzam okolo známej tváre jedného z našich ochrankárov. Nahodí veľký úsmev a dvíha vysielačku k ústam. Netuším, že o 10.30 naše personálne oddelenie poprosilo jednotlivých šéfov o spísanie nezvestných osôb. Som na zozname. Poslednýkrát som sa síce ozvala po prvom výbuchu, ale pred niekoľkými ďalšími a bola som priamo v centre výbuchov. Na oddelení ma vítajú ako stratenú dcéru a šéf sa ma namiesto mračenia pre zmeškanú poradu pýta, či mi môže zbehnúť kúpiť sendvič. Nechcem, nedostala by som do seba ani kúsok. Vysvetľuje mi, ako sa mi skúšajú dovolať už celé hodiny. Keď im opisujem svoju cestu, vyvolávam všeobecnú veselosť. „Ty si sa pokúšala o slalom medzi bombami, či čo?“ zisťuje kolegyňa a ukazuje mi na mape miesta výbuchov. Je mi akosi nevoľno, trasú sa mi ruky. Cítim sa ako padavka. Zrazu mi telefón začne pískať ako bláznivý. Sieť sa asi na chvíľu trocha uvoľnila a prichádzajú tony sms. Plná pamäť. Totálna panika. Dvíham pevnú linku a telefonujem. Niečo sa mi podarí obvolať, niečo nie, pevná linka tiež štrajkuje. Posielam pre istotu všetkým e-mail. Začínam si čítať tie svoje. „Kde si???? Už aj na blogu ťa zháňajú!“ Rýchlo napíšem aspoň krátky odkaz.
18.00 Konečne doma. Dievčatá prichádzajú s veľkým krikom a oznamujú, akú mali dnes špeciálnu večeru. Boli v Pizza Hut - nadšenie je nekonečné. Starý otec ku mne podíde a zisťuje, či som v poriadku. Prekvapuje ma to, vždy mal skôr chladný, typicky britský prístup. Dnes sa však na mňa díva akosi inak, a pridáva: „Neboj sa, to bude dobré. My sme to zažili už niekoľkokrát s IRA. Všetko sa zajtra vráti do normálnych koľají“.
Celý text nájdete na novanska.blog.sme.sk/c/15602/ .
„Miriam píše fajn. Niekedy si čítam príhody z jej života, ale toto bol článok, ktorý ukazoval niečo iné ako všetky správy. Bol to článok, pri ktorom sa človek ocitol priamo v Londýne. Pohľad človeka, nielen holé fakty.“
simkova.blog.sme.skAutor: Miriam Novanská