  František Hrúzik bol pri zrode konského múzea. Jeho pýchou sú historické sedlá a kočiare. Nechýba expozícia kováčskej, sedlárskej a kolárskej dielne. FOTO – AUTORKA |
„Vzniklo náhodou, keď sa v obci uvoľnila budova a nebolo ju na čo využiť. Tak sme v nej zhromaždili všetko, čo súvisí s chovom koní ako sú chomúty, konské sedlá, postroje, kočiare či vozy,“ hovorí sprievodca František Hrúzik.
Medzi desiatkami sediel je aj historický kus z roku 1894, majstrovská práca z Nemecka. „Voľakedy ich vyrábali z bravčovej kože, boli mäkké a pohodlné. Sedelo sa v nich lepšie ako v dnešných z umeliny,“ hovorí.
Zaujme aj sedlo pre huculské kone, čo je nižšie všestranné plemeno. Má háčiky, na ktoré vešali náklad. Počas druhej svetovej vojny na nich prevážali aj guľomety. Huculy vážili aj štyri metráky a odniesli štvrtinu svojej váhy hore i dole brehom, po štyridsaťpäťstupňovom svahu.
„Huculy sme do roku 1945 trénovali na vojenské účely. Po vojne sa zdalo, že ich chov je na ústupe, no keď sme ich silu predviedli na svetovej výstave v Esene, bol o ne na trhu opäť záujem. Kupovali ich aj chatári z hôr, aby už nenosili na pleciach ťažký proviant. Museli ich osedlať takýmito špeciálnymi sedlami,“ povedal Hrúzik.
Čestné miesto majú v múzeu kočiare. Bol to totiž jediný dopravný prostriedok v začiatkoch žrebčína. Zachovali sa tie, na ktorých jazdil jeho prvý riaditeľ, veterinár i správca. Vozili sa na hospodárske strediská chovu koní, vzdialené desať kilometrov od Topoľčianok.
„V zbierke máme aj prezidentský kočiar, na ktorom sa vozil prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Chodieval letovať do miestneho kaštieľa, bývalého prezidentského sídla. Jazdil na koňoch po Topoľčiankach a zhováral sa s miestnymi gazdami.“
Kým vedenie žrebčína sa vozilo, zamestnanci museli chodiť na hospodárske strediská pešo. Keď bolo zlé počasie, prespali v sedliackej izbe v lesnej chate. Ukážku takejto izby ponúka konské múzeum.
Okrem postele, stola a lavóra je tam vyzuvák jazdeckých čižiem, majetok Masaryka.
Nechýba expozícia kováčskej, sedlárskej a kolárskej dielne. Sprievodca v nej pripomína, že voľakedy nemali elektrinu a museli si pomôcť ručnými náradiami. Diery na podkovy robili na ručnej vŕtačke, ktorá je dvesto rokov stará. Kľukou poháňali stroj, ktorým česali morskú trávu, na vypchávanie konského sedla.
V konskom múzeu je jediný kôň, preparovaný arab. „Štvorročný sa pásol na lúke a keď sa vracal do stajne, ostatné mu vo dverách dolámali rebrá. Reprezentuje toto plemeno, ktoré sa popri huculoch, lipicanoch a nóniusoch dodnes chová v žrebčíne.“
Múzeum Národného žrebčína vyhľadávajú školy, no vďačnými návštevníkmi sú koničkári z cudziny.
Vstupné 25 korún na osobu cez týždeň, 30 korún cez víkend, deti a dôchodcovia 15 korún.
Návštevu múzea si treba objednať v Národnom žrebčíne, na telefónnom čísle 037/630 16 13 15 u pani Martausovej.
Sprievodca múzea koní v Topoľčiankach František Hrúzik presedel pol života v sedle a zaslúžil sa o športové úspechy žrebčína.
„Začal som jazdiť ako 14-ročný a mal som učiteľa – donského kozáka, ktorého matka bola Tatárka a otec Rus. Ako bývalý dôstojník cárskej armády ušiel z Ruska a v Topoľčiankach založil jazdeckú školu.“
Bol taký prísny, že mnoho detí zo školy zutekalo. Museli spať v ubytovni blízko maštale, vstávať o tretej ráno a tvrdo cvičiť.
Škola sa mu zišla, roky pracoval v žrebčíne ako jazdec a vedúci výcviku.
Na koňoch jazdil preto, aby boli zdatné a dobre sa predávali. Chodil s nimi aj na preteky, jazdil steeplechase, veľkú pardubickú, roviny či parkúr.
Niekoľkokrát vyhral majstrovstvá republiky.
Neobišli ho úrazy ako vykĺbený členok, dolámaná lopatka či rozbitá lebka.
Má však milé spomienky zo stretnutia s vášnivými koničkármi.
Jeden vyše 80-ročný pán od Mníchova ho požiadal, aby ho naučil jazdiť na päťzáprahu tak, ako jazdil cisár František Jozef po Rakúsku-Uhorsku.
So súhlasom žrebčína sa na to rád podujal a podarilo sa.
Ako dôchodca dnes sprevádza turistov po múzeu.