Berlín a jeho všadeprítomná minulosť

Ešte pred pár rokmi bol východoberlínsky Potsdamer Platz najväčším staveniskom Európy. Dnes túto charakteristiku možno vztiahnuť na celé mesto na východ od múra. Je tu takmer tisíc stavenísk a aj napriek tomu stále dosť miest pripomínajúcich územie nikoho.

Básnik Jean Paul kedysi povedal, že „Berlín je skôr časťou sveta než mestom“. Isté je, že má viacero tvárí, pre každého niečo, pravda, ak vás nezdolá jeho ľudnatosť (už v roku 1900 tu žilo 1, 9 milióna ľudí, v súčasnosti asi 35tisíc mladých ľudí študuje na Humboldtovej univerzite) a rozľahlosť v kombinácii s vaším nedostatkom času.

Aký Berlín si vybrať? Elegantné bulváry a kráľovské paláce? Luxusné vily v Grünewalde, či radšej činžiaky pripomínajúce kasárne na Prenzlauer Berg – svojho času útočisko umelcov a disidentov? Alebo tzv. trabantové sídlisko, akým je Märkischer Viertel?

Zverujem sa inštinktu a náhode, napokon bývam vo štvrti Pankow, odkiaľ je to všade relatívne blízko.

V dave mrakodrapov

Novým srdcom (z ocele a skla) východného Berlína je Potsdamer Platz (Postupimské námestie).

Koncom roku 1998 si tu spoločnosť Daimler Chrysler City otvorila areál pozostávajúci z 19 budov najmodernejšieho strihu. O dva roky pribudol komplex Sony Center so 130 metrov vysokou vežou. Noví architektonickí dlháni sú však všade. V tesnom či menej tesnom susedstve koexistujú so stavbami predošlých storočí. Zavše to vyzerá, akoby sa Nemecký dóm, Berlínsky dóm i Francúzsky dóm iba motkali v dave administratívnych či vládnych budov či budov obchodných spoločností.

Na druhý deň sa vzdávam. Takto neorganizovane nemožno obsiahnuť ani zlomok, musím ísť na vec tematicky. Tým skôr, že zreteľných stôp nedávnej, čiže fašistickej a komunistickej minulosti, je všade. A na dohodenie kameňom. Niektoré z nich sú nenápadné, nekrvavé. Povedzme menší mrakodrap Axela-Springera. Vydavateľ ho v roku 1966 nechal postaviť hneď vedľa múra. Dosiahol, že vo východnej časti mesta čoskoro postavili niekoľko výškových domov, ktoré obyvateľstvu mali zakryť výhľad na budovu vydavateľstva. Uns kann keener – Na nás nigdo nemá, dalo by sa dodatočne a s troškou irónie povedať jazykom súčas­ných obyvateľov metropoly.

Azda najfotografovanejším mementom je Spomienkový kostol cisára Wilhelma. Stojí pri 22-poschodovej budove Europa Center vo štvrti City West, teda v západnej časti mesta.

V roku 1943 ho rozbombardovali, ostala len západná veža, domácimi prezývaná pokazený zub. V roku 1957 ju úradná moc chcela dať strhnúť, no Berlínčania začali protestovať s takou rozhodnosťou a vytrvalosťou, že veža – kalika podnes stojí.

Aj stanica Anhalter pripomína tragédie druhej svetovej vojny. Napriek tomu, že v jej závere ho značne poškodili, bol v prevádzke až do roku 1952. Zaň sa miestni už toľko neprihovárali, a tak stanicu v roku 1961 vyhodili do vzduchu. Zachovali „iba“ expresívne pôsobiacu časť fasády s hlavným vchodom.

Pravda, nie všetky historicky cenné, vojnou zničené stavebné pamiatky opravili. Jednu z mála výnimiek tvorí Berlínsky mestský zámok – oficiálna rezidencia kráľa Fridricha Veľkého. Ruiny zámku strhli začiatkom 50. rokov a na jeho mieste postavili Palast der Republik, v ktorom zasadalo národné zhromaždenie. Palác dlho len chátral a nikto nevedel, čo s ním. Dnes už vedia – rozoberajú ho žeriavy, lebo jeho útroby sú skrz naskrz prelezené azbestom.

Všetky hrôzy sveta

Kamkoľvek sa pohnem, minulosť je mi v pätách. Na mieste s adresou Prinz Albert Straße 8, kde kedysi bolo sídlo SS, polície Tretej ríše, a kde sa na istý čas udomácnila centrála gestapa, sa nachádza dokumentácia Topografia teroru – stála a pozoruhodná výstava, mapujúca obdobie 1933 – 1945. Nateraz aktuálny podtitul je Domáce väzenie, teror a odpor voči nemu. Pod holým nebom, najmä na vnútornej strane súvislého kusu berlínskeho múra nainštalovali veľkorozmerné fotografie, plné hrôzy, ukrutností a skazy.

Odchádzam vo chvíli, keď areá­lom znie výňatok z vypočúvania Ernsta Kaltenbrunnera z 11. apríla 1946 pred medzinárodným vojenským súdnym dvorom v Norimbergu. A keď sa nado mnou začne vznášať balón Garten s párikom turistov. Zo 150metrovej výšky sa za desať eur kochajú pohľadom napríklad na Checkpoint, ktorý majú rovno pod sebou.

Najbližším pietnym miestom je Ebertstraße s pamätníkom holocaustu. Dlho sa o ňom diskutovalo. Americký architekt Eisenmann totiž navrhol labyrint, ktorým možno prechádzať popri 2700 betónových kusoch príznačne popolavej farby. Do podzemia umiestnili dokumentačné stredisko.

K výstavnému Pariser Platz to už nie je ďaleko. Ďaleko k nemu to už bolo – pred rokom 1989. Vtedy sa tu rozprestieral úhor a pustili sem nanajvýš ľudí v skupinách.

Ako sa rozoberá múr

Zub času pracuje aj tu neúnavne a rýchlo, niekedy rýchlosťou komercionalizovania všetkého, vrátane historickej pamäti.

Chcete kúsok z berlínskeho múra? Tričko s ľubovoľným symbolom NDR? Autíčko značky Trabant (made in china)?

Všetko je na predaj, každý emblém minulej doby, pravdaže aj vari najhlbší štátnický bozk Honeckera a Brežneva. Ten „zdobí“ 1,3 kilometra dlhú East­Side­Gallery na Schnell­straße a dá sa získať prinajmenšom na pohľadnici.

Mimochodom, z múra zostalo už iba 41,5 kilometra. Väčšie zvyšky sú v Parku Schlesischer Busch medzi štvrťami Kreuzberg a Treptow, zachovali sa aj štyri stráž­ne pohraničné veže.

Každý deň, chtiac-nechtiac kráčam pozdĺž berlínskeho múra. Mojím pracovným rajónom je totiž Slovenský inštitút. Stojí len pár desiatok metrov od križovatky Zim­merstraße a Fridrich­straße, kde sa nachádza Check­point Charlie – kontrolné miesto z čias studenej vojny.

Tu sa 27. októbra 1961 prvý raz proti sebe postavili americké a ruské tanky, a to na vzdialenosť 200 metrov. Všetko je po starom, tabuľa stále oznamuje „Pozor, opúšťate americký sektor!“, len pred vrecami s pieskom už nehliadkujú americkí vojaci, ale rúče dievčiny. Akiste preto, že sú turisticky atraktívnejšie. Nedávna minulosť je tu zhmotnená na každom kroku.

Na miestach, kde ešte pred rokom bol cintorín vytvorený zo stoviek krížov, pripomínajúcich osudy tých, čo prišli o život pri pokuse ilegálne opustiť východný Berlín, je ďalšia open air výstava – obrovské fotografie a texty vypovedajú nielen o vzniku berlínskeho múra, živote obyvateľov oboch rozdelených častiach mesta do roku 1989, ale pripomínajú aj udalosti, pri ktorých došlo k porušeniu ľudských práv inde na svete.

Vravím si, že nie ja som si vybral niektorú z mnohých tvárí Berlína, ale jediná tvár mesta si znovu vybrala mňa. Keď odchádzam, uvedomujem si, že za mnou, na Múzeu berlínskeho múra veje posledná, vyblednutá a potrhaná zástava Kremľa. Vlastne ide o napodobeninu, pravá zástava je v depozite múzea. Sprevádzať ma bude nápis na jeho fasáde: Pútnik – pobudni – a pamätaj...