   |
„Ospravedlňujem sa, že nás tak hádže, ale Labe je tu veľmi zle vybetónovaná,“ vysvetľuje kapitán a rukou si prechádza cez šedivé bokombrady.
Cestou nám rozpráva príbehy o prístave. Keď prechádzame okolo hlavného skladu ovocia, okolo tzv. banánovníka, vraví: „Do banánovníka prídu banány zelené a rovné, takže ich tu musia najprv správne ohnúť.“ Deti na lodi hľadia zarazene na dospelých, nevedia, či tomu môžu veriť.
Máte chuť na life-show?
Vystupujeme na prístavných mostoch (Landungsbrücken). Dajú nám časť zárobku a jednu voľnú noc. Tak to bolo pred sto rokmi, keď priplávali plachetnice s 50člennou posádkou. Kúpili sme si len suvenír s námorníckou romantikou: pohár s majákom, čajkou a nápisom Hamburg a na zahnanie hladu žemľu s rybou, špecialitu prístavu.
Potom presne ako námorníci tiahneme do kopca (snáď jediného v tomto rovinatom meste) na ulicu Reeperbahn, do najväčšej nemeckej zábavnej štvrte St. Pauli.
Je pol deviatej večer. Stmieva sa a ulica začína pomaly žiť. Pred Table Dance barmi stoja starší chlapi v rifliach a šušťiakových bundách. „Hej, máte chuť na life-show?“ volá na nás jeden prefajčeným hlasom.
Do lokálov nevábia mladé krásavice ani krásavci. Chlapi sú ešte z čias, keď bola práca na Reeperbahn tvrdým chlebíčkom. Boje medzi pasáckymi gangmi o vplyv, ženy a drogy sa však stiahli do úzadia, prostitúcia sa zlegalizovala.
Podľa skúsenosti Ulrike Gatzkeovej, pracovníčky organizácie KOOFRA, ktorá v Hamburgu bojuje proti obchodu so ženami, robia prostitútky na Reeperbahn prevažne dobrovoľne. „Vykorisťovanie žien sa prenieslo do súkromných bytov mimo centra, tie polícia môže ťažšie kontrolovať. Na tom nič nezmenili ani majstrovstvá sveta vo futbale“, hovorí Gatzkeová.
Inzertné stĺpy
Je tma a St. Pauli je také plné, že krok musíme prispôsobiť tempu davu. Prostitútky a sex shopy sú atrakciou hlavne pre turistov. Domáci sa prejdú s pivom po Reeperbahn a potom zapadnú do jednej zo stoviek diskoték a barov v jej bočných uličkách.
Najslávnejšia z nich sa volá Veľká Sloboda (Grosse Freiheit). Názov je skutočne oprávnený. Kedysi bola hranicou medzi Nemeckom a Dánskom a konzervatívni Hamburčania sem vyhodili všetko, čo nechceli mať v meste na očiach. Tu pracovali prvé prostitútky, tu v podniku Kaiserkeller hrali Beatles svoj prvý európsky koncert. A sem na okraj vyhostil evanjelický Hamburg aj svojich katolíckych spoluobčanov.
Ulica vedie popod neóny sex-klubov Dollhouse a Safari ku katolíckemu kostolu svätého Jozefa. Hamburčania ho nevolajú inak ako poľský kostol. Na vstupnej bráne je už ako odpoveď na náš údiv napísané: „Nie je nič, čo by Ježiš nezvládol“.
V nedeľu ráno sa tu na omšu schádzajú Poliaci. S vedúcou poľskej misie Barbarou Ritzkeovou len prebehneme okolo skupiniek, ktoré skúmavo hľadia na stĺpy pouličného osvetlenia.
„My vlastne nie sme misia, ale komunita,“ vraví Ritzkeová. „Názov dali pred 150 rokmi prví poľskí imigranti.“
Misia organizuje omše v poľštine, poľskú škôlku a poskytuje sociálne poradenstvo najmä pre starších, ktorí sa nevedia zmieriť so životom v cudzine. Mnohí z nich sa poriadne nenaučili po nemecky a žijú izolovane. Misia je pre nich mostom do spoločnosti.
Je to bizarná predstava chodiť každý deň do kostola popri prostitútkach. Vedúca misie sa nad tým len pousmeje. „Zvykla som si. My sa vlastne striedame. Ráno, keď idem na ôsmu do práce, majú ony akurát po práci.“
Len s prácou Ritzkeová svojim rodákom nesmie pomáhať. Aj pre Poliakov je nemecký trh práce oficiálne zatvorený.
„Oficiálne,“ vraví a očami naznačuje smerom k stĺpom pred kostolom. Tie sú v niekoľkých vrstvách polepené inzerátmi. Na stovkách malých rukou popísaných papierikoch stojí: „Szukam pracę“ (hľadám prácu).
V Nemecku pracuje päťkrát viac Poliakov ako napríklad v Anglicku, hoci na ostrove môžu pracovať legálne.
Hamburg neleží pri mori
Hamburg neleží pri mori, hoci si to veľa Slovákov myslí. Popri Labe sa však až do mesta tiahne piesočná pláž.
Kamarát Mathias nás sem pozval na oslavu svojich narodenín. Zvečerieva sa a do mesta sa vracajú rodiny s deťmi. Pod pazuchou nesú deky, v rukách piknikové koše. Na pláži sa rozsvecujú ohne a je cítiť drevené uhlie. Mathias už s ostatnými griluje pri Starom Švédovi, veľkom balvane, ktorý vylovili z rieky, aby neprekážal lodiam. Každý priniesol niečo na gril. Popíjame víno a pivo. Jan ohlásil radostnú správu, že dostal miesto chemického laboranta v spoločnosti Beiersdorf, ktorá vyrába výrobky Nivea.
„Zajtra nastupujem na oddelenie pleťovej kozmetiky,“ vraví Jan a s radosťou otáča klobásky na grile. Krém je najpredávanejším výrobkom Hamburgu vo svete. Jan o svojej novej firme vraví, že je to jeden z mála príkladov, keď je výrobok známejší ako jeho výrobca.
Na druhej strane rieky je kontajnerový terminál Burchhardkai. Žeriavy „mažú“ loď, teda skladajú kontajnery ako legové kocky z lode na plošinu. Jeden kontajner je veľký ako jeden nákladiak. Na lodi oproti nám je ich vyše osemtisíc. V tme vyzerá terminál ako svetelná disko šou.
Točí sa
Sedíme v bufete Barçik Kebab v štvrti Altona a popíjame sladký turecký čaj. Zákazníci si rad radom pýtajú: „Jeden döner prosím“. Predavač sa vždy spýta: „Teľa alebo kura“ a keď si vyberú tak nasleduje ešte otázka na prílohu: „So všetko?“ Chyba v gramatike sa už udomácnila rovnako ako objednávať si döner. Nemec si nikdy neobjedná kebab, ale vždy „točí sa“. To totiž döner po turecky znamená.
Komu patrí centrum?
Slobodné a hanzovné mesto Hamburg – tak znie nápis na vchode do honosnej radnice v centre mesta. Na tieto dva prívlastky je Hamburg hrdý. Slobodné značí, že má v Nemeckej spolkovej republike samostatnosť. Jeho vláda – senát, sídli práve v radnici.
Hansa má zas pripomínať slávnu stredovekú minulosť, keď mesto stálo na čele mocného obchodného spolku. Bohatstvo a drahé obchody sú sústredené práve v uliciach okolo radnice.
Gucciho tu strieda Armani, Armaniho Hugo Boss. Sú tu však aj lacnejšie odevné reťazce ako H&M a C&A. Cez deň sú ulice preplnené ľuďmi s nákupnými taškami. V noci tu však zdochol pes. Ostali len figuríny vo výkladoch a pred výkladmi bezdomovci zabalení v spacákoch.
Obchodníkov lesk bohatstva niekedy oslepuje. Napríklad, keď pred majstrovstvami sveta predložili na radnicu návrh zákona, ktorý zakazuje žobrať v centre. „Keď sa zákazníci musia pozerať na žobrákov pred obchodmi, tak si nemajú chuť kúpiť zlatú retiazku,“ píše sa vo vyhlásení obchodnej komory. Je to už druhý pokus obchodníkov. Proti sa tentoraz postavil tunajší bezdomovecký magazín Hinz&Kunzt. Jeho hovorca Stephan Karrenbauer si myslí, že sa každý sám rozhoduje, či dá alebo nedá.
„Komu sa vidí, že žobrákov je príliš veľa, ten musí spraviť niečo proti chudobe v meste a nie vytláčať týchto ľudí mimo centrum, kde nemajú šancu zarobiť“, vraví Karrenbauer.
Iniciatívu magazínu Červená karta zákazu žobrania podporila aj slávna hip-hopová skupina Fettes Brot či boxerskí majstri bratia Kličkovci. Radnica napokon návrh odmietla.
V prístave sa neoplatí nechať zlákať veľkými jachtami, v meste zasa nablýskanými výkladmi. Výhľady z oboch sú príliš jednostranné. Vytvoriť rovnováhu medzi chudobou a bohatstvom v meste bude najväčšou výzvou v najbližších rokoch. Nielen pre Hamburg, ale pre každú metropolu.
FOTO – LUKÁŠ ROHÁRIK