České Budějovice – ako blúdiť a nezablúdiť

Najväčšie v Čechách - Námestie Přemysla Otakara II. FOTO – AUTOR

Správnemu, hospodárskemu a kultúrnemu centru juhočeského regiónu, založenému roku 1265 Přemyslom Otakarom II. na sútoku riek Vltavy a Malše, dominuje námestie nesúce meno svojho zakladateľa.

Plocha v tvare štvorca meria hektár a patrí k najväčším námestiam takéhoto pôdorysu v Európe. Lemujú ho prekrásne barokové meštianske domy s podlubiami. V ich tieni sa ukrývajú obchodíky s keramikou, pekárenskými výrobkami, samoobsluhy s nezameniteľnou atmosférou, ale aj antikvariáty - u nás už temer neznámy pojem.

Všetky cesty vedú k námestiu

V strede námestia sa hrdo týči v Čechách najväčšia Samsonova fontána, ktorú vytvoril J. Die­t­rich. Pochádza z 18. storočia a znázorňuje biblického hrdinu Samsona, ako zápasí s levom.

Len pár krokov od nej smerom na východ „kotví“ v dlažbe námestia „bludný kámen“. Je na ňom vyrytý kríž, ktorý znázorňuje miesto, kde ešte v druhej polovici 15. storočia stála šibenica. Jedného dňa na nej vraj odvislo hneď desať nešťastníkov. Legenda hovorí, že jeden z nich pri zatýkaní zamordoval richtára, ale k „moritátu“ sa nechcel priznať, a keďže aj ostatní mlčali ako kapry v okolitých rybníkoch, radnica to vyriešila s priam profylaktickou dôslednosťou. Traduje sa, že ten, kto po deviatej hodine večer bludný kameň prekročí, stratí orientáciu a bez nádeje a plný zúfalstva bude blúdiť ulicami.

Ibaže zablúdiť v historickom centre Českých Budějovíc je ťažké, ak nie nemožné. Pravidelné usporiadanie uličiek zo severu na juh alebo z východu na západ vás vždy privedie na slávny renesančný štvorec.

V jeho tesnej blízkosti čnie ­ 72 metrov vysoká, goticko-renesančná Čierna veža, kedysi strážna veža a zvonica. Neďaleko od nej stojí barokový chrám sv. Mikuláša s troma loďami.

Azda najnápadnejšou stavbou na námestí je reprezentatívna, hoci len jednoposchodová radnica. Postavili ju v polovici 15. storočia a po prestavbách v rokoch 1727 – 1730 je baroková. Štyri sochy v nadživotnej veľkosti, umiestnené na jej atike, predstavujú cnosti mešťanov: spravodlivosť, statočnosť, opatrnosť a múdrosť. Pôvodná radnica vraj stála 19 937 zlatých a jeden groš, teda o jediný groš viac, než predstavovali náklady na vybudovanie Samsonovej fontány.

Aj budovu radnice zdobí lev – na tabuli, ktorá pripomína, že „Osvoboditel národa T. G. Masaryk byl zde nadšeně uvítán jihočeským lidem při svém vítězném návratu do vlasti dne 20. prosince 1918“.

Bludný kameň môžete prekročiť koľkokrát chcete, nezablúdite. Podistým aj preto, že po uplynutí celej hodiny sa z radničnej veže ozve ľudová pieseň „K Bu­dějicům cesta“. Mestu jeho obyvatelia – žije ich tu asi 100-tisíc – dôverne, láskyplne a vlastenecky hovoria „Budějice“ alebo „Bu­dějky“.

Pôvaby mesta

Kamkoľvek sa pohnete, sprevádzajú vás ladné, barokové štíty domov, vymaľované priečelia, drevené okenice, pred oknami muškáty. Minulosť tu dýcha z plných pľúc: celé centrum je lemované viac či menej zreteľnými zvyškami stredovekého opevnenia, ktoré na seba upozorňuje vežami. Napríklad Rabenštejnskou. Ak sa vydáte pozdĺž slepého ramena Vltavy, objavíte polkruhovitú baštu Otakarku i Železnú pannu, bývalú mučiareň.

Najstaršou stavbou je dominikánsky kláštor s kostolom Obetovanie Panny Márie (má vek mesta) na Piaristickom námestí. Ku kláštoru prilieha Biela veža a bývalá zbrojnica a soľnica s gotickým ozubeným štítom. Postavili ju už v roku 1531 a dnes je v nej múzeum motocyklov. Zástupy turistov najčastejšie prúdia po Hroznovej ulici s množstvom barokových a renesančných domov a vzdušných arkád. Práve na rohu Hroznovej a Krajinskej sú Masné krámy. Od polovice minulého storočia to bola krčma, ktorej sláva hviezd sa dotýkala. Kráľ Karol IV. totiž z priľahlého námestia nechal odstrániť stánky, v ktorých sa predávalo mäso, a tak sa nízka, stanicu pripomínajúca budova razom stala - dnes by sme povedali - monopolným predajcom mäsa a chleba. Potom istý čas slúžila ako vývarovňa pre chudobných. „Masné krámy“ sú, žiaľ, už niekoľko rokov mimo prevádzky, skvelé pivo sa nateraz čapuje na iných adresách.

Aj napriek tomu, že mesto je relatívne malé, dá človeku z čeľade turistickej zabrať. Sedím na lavičke a značím si miesta, ktoré chcem vidieť. Som zrelý na dopravný prostriedok, keď okolo mňa prejde koč ťahaný koníkmi. Aha, ešte som nebol v „koněspřežce“, čiže v Múzeu konskej železnice. Ale Josef Hardtmuth, spoluvynálezca ceruzky a zakladateľ fabriky Koh-i-noor Hardtmuth by sa nepotešil: miesta si zaznamenávam fixkou.

Konská železnicaa božská Ema

České Budějovice majú najstaršiu železničnú stanicu v Európe. Jej históriu začala písať železnica, ktorú postavili v ro­koch 1825 – 1832.

Staručká predchodkyňa vznikla medzi Českými Budějovicami a Linzom, a to na ceste, ktorou nebolo nič než iné ako udupaná hlina a štrk. Na takýto podklad s priečkami položili koľajnice, čiže drevené trámy zvrchu obité pásmi kujného železa. Po nich premávali nákladné vozy, ťahané koňmi.

Takýto spôsob dopravy v tom čase poznali len v Anglicku. Medzi oboma mestami vynález slúžil pôvodne na dopravovanie soli z hornorakúskej Soľnej komory. Neskôr sa soľ stala takpovediac aperitívom aj pre iné druhy tovaru, ba čoskoro pribudli osobné vozy. Celá trasa merala 129 kilometrov a, pravdaže, podstatne zrýchlila obojstranné dopravovanie tovarov a osôb: z dvoch týždňov boli odrazu štyri dni, ba jeden kôň utiahol desaťnásobne väčší náklad než predtým. Posledný transport z Českých Budějovíc má dátum 1872. Škoda.

Opúšťam múzeum v strážnom domčeku na niekdajšej stanici tejto železnice a napadne mi, že vo vozňoch by dnes z reproduktorov mohol znieť hlas božskej Emy Destinovej. A my cestujúci by sme si pripomenuli napríklad krátke obdobie, keď vystupovala s Carusom v Metropolitnej opere a na iných scénach. Akiste by sme počúvali árie z Leoncaval­lových Komediantov, ktorí boli ich prvým a posledným spoločným predstavením. A jedna zastávka by mohla byť v neďalekej Stráži nad Nežárkou, kde Ema strávila posledné obdobie svojho života.

Nezabudnuteľných spomienok na České Budějovice však mám tak či onak, viac než dosť.