 Beňovského kúria vo Vrbovom, vpravo dole je jeho portrét. FOTO – AUTORKA |
Bol nízky, nevýrazný, krívajúci, morózny a zamračený. Napriek tomu spôsoboval okolo seba rozruch. Slávu však získal až po smrti, keď vyšli jeho pamäti, ktoré sa stali svetovým bestsellerom. V roku 1790 ich čítali v angličtine, francúzštine, nemčine, o niečo neskôr v holandčine, švédčine, poľštine, slovenčine, maďarčine i v japončine.
Beňovský bol vojakom, v zajatí sa dostal do vyhnanstva na Kamčatku, odkiaľ ušiel. Zhodou náhod ho Francúzsko poverilo obchodnou misiou na Madagaskare. Na tomto najväčšom africkom ostrove vytváral podmienky na obchodovanie. Pozdvihoval úroveň domorodcov, zakázal kruté zvyky, spolupracoval s miestnymi, ktorí si ho vraj zvolili za kráľa. Odvtedy sa predstavoval ako kráľ Madagaskaru. Kontrola z Paríža zistila, že pritom míňa veľa peňazí, musel sa vrátiť do Francúzska.
„Keď hovoríme o Beňovskom ako kráľovi, dodávame slovíčko vraj. Beňovský totiž rád zveličoval a ťažko zistiť, čo je pravda a čo fikcia,“ povedal historik Ľubomír Bosák, ktorý študuje osudy rodáka takmer dvadsať rokov.
Už dávnejšie je známe, že v pamätiach si k dátumu narodenia päť rokov pridal. „Nebolo to úplne samoúčelné. Keď ponúkal služby francúzskemu dvoru, povymýšľal si účasť v bojoch, aby vyzeral skúsenejší. Jeho matka ho v roku, ktorý udal, nemohla porodiť ani ako nemanželského. Bola ešte vydatá za prvého manžela, s ktorým každý rok splodila dieťa. Beňovský sa musel narodiť v roku 1746 ako je uvedené v matrike,“ povedal Ľubomír Bosák.
Ohuroval aj vymyslenými údajmi o počte účastníkov ruskej posádky v mieste vyhnanstva, odlišujú sa od údajov v ruských archívoch. Tvrdil, že ho v roku 1776 Malgaši zvolili za kráľa na slávnosti, za účasti 50-tisíc domorodcov, no tieto údaje nemôže nikto potvrdiť.
„A tiež nie je isté, či bol naozaj kráľ. V každej dedine mali náčelníka, on mal byť náčelník náčelníkov. V žiadnom prípade však neovládal celé územie Madagaskaru,“ povedal spoluautor knihy o Beňovskom Patrik Kýška.
Klamstvá nájdeme aj v jeho vzťahoch k ženám. Vymyslel si vzťah s Afanáziou, dcérou veliteľa v Boľšerecku. Vraj ho chcela za muža a on ju odmietal. Nasledovala ho však aj pri úteku z Kamčatky. Potom ju nechal v Makau románovo zmiznúť – tvrdil, že zomrela.
Na ostrove Rjú-kjú mal zažiť ľúbostné dobrodružstvo s dcérou predstaveného ostrova. To, čo v denníku napísal, bolo príliš čítankové - bola „stelesnením ženskej krásy a neodolateľne sa do neho zaľúbila“. Ako ďalej píše, márne jej vysvetľoval, že je ženatý, ona aj tak nástojila. Domorodci vraj akceptovali mnohoženstvo, hoci tam už pôsobili kresťanskí misionári. „Na Aleutách mu zasa ponúkali pohostinnú prostitúciu, čo bolo tamojším zvykom. Platila jediná výhovorka, že neuplynul rok od smrti manželky. Tak sa toho údajne chytil,“ povedal Ľubomír Bosák.
Vyzerá to tak, že osudovou bola jeho manželka Zuzana Hönschonová, dcéra mäsiara zo Spišskej Soboty. „Asi ju naozaj miloval, hoci s ňou bol iba krátko. Hneď, ako sa mu podarilo dostať sa z Kamčatky do Paríža, dal po ňu poslať. Vo svojom denníku často spomínal, že mu je za ňou smutno,“ dopĺňa Patrik Kýška.
Beňovský bol človekom nezlomnej vôle. Dokázal ju vo vyhnanstve, kde vždy hľadal východisko aj z beznádejnej situácie.
Po návrate z Madagaskaru ho Francúzi odškodnili slušnou penziou, ako 31–ročného ho povýšili na generála a Mária Terézia mu udelila grófsky titul. Dosiahol to, o čom iní snívali, no i tak nebol spokojný. Chcel sa vrátiť druhý raz na Madagaskar, ale francúzske úrady ho už nechceli. Vyhľadával sponzorov, využíval známosti a cez americké kontakty sa mu to napokon podarilo. Francúzi považovali jeho konanie za svojvoľné, vyslali proti nemu trestnú výpravu. Beňovský ešte nemal ani 40 rokov, keď padol. Na ostrove ho pochovali a na jeho hrob zasadili kokosové palmy.
Hlásia sa k nemu tri národy - Slováci, Maďari a Poliaci. Poľský romantický básnik Július Slowacki o ňom napísal poému, ktorá je povinným čítaním v poľských stredných školách.
„Poliaci z neho urobili poľského národného hrdinu, pomenovali po ňom aj ulice. Starší poľskí historici tvrdili, že pochádza z poľskej rodiny, ktorá žila na Slovensku, moderní historici už uznali, že bol Slovák,“ konštatuje Ľubomír Bosák.
Dodáva, že Maďari zasa Beňovského považujú za Maďara, lebo bol príslušníkom šľachty, ktorá patrila uhorskému stavovskému národu, bez ohľadu na národnosť a maďarčina dôsledne nerozlišuje medzi pojmami maďarský a uhorský. V matrike svätojurského gymnázia je zapísaný ako šľachtic slovenský z Vrbového v Nitrianskej stolici. „Môžu sa k nemu hlásiť všetky národy, ale etnicky bol Slovák,“ tvrdí Ľubomír Bosák.
Vo Vrbovom zostala Beňovského kúria, kde je po rodákovi historická expozícia. Zaujímavosťou je kameň z jeho hrobu z Madagaskaru, ktorý priniesol cestovateľ František Kele. Mesto sa chystá na oslavy úmrtia a narodenia rodáka. Oslávi aj, možno vymyslené, 230. výročie zvolenia za kráľa.
 |
 |
 |