Budova Berlaymont, ktorá patrí Európskej komisii, je akoby večne rozostavaná. Podobne ako projekt zjednotenej Európy. FOTO - TASR/AP
V srdci sídla Európskej únie v Bruseli je stavba. Na máloktorej v Európe sa tak dlho pracuje. Spoza lešenia počujete občas kovový cvengot z veľkého bloku kancelárií, ktorý má tvar nepravidelnej štvorcípej morskej hviezdice. Na jej zakrivených fasádach sú obrovské sklené steny, ktoré pripomínajú obrovské žalúzie. Toto je Berlaymont, bývalý a budúci domov Európskej komisie. Od roku 1991 je zatvorený - rekonštruujú ho.
Nové jadro
Keď som minulý týždeň v miernom daždi túto zvíjajúcu sa hviezdicu míňal na ceste na rôzne schôdzky v euroštvrti, napadlo mi, že je to metafora celej Európy. Rovnako ako Berlaymont, aj Európa sa v roku 1991 pustila do rozsiahlej a ambicióznej rekonštrukcie. Po skončení studenej vojny a zjednotení Nemecka sa Európske spoločenstvo v Maastrichte rozhodlo, že sa premenuje na Európsku úniu a že postaví nové železobetónové jadro pomocou menovej únie. Zároveň, hoci oveľa pomalšie a s menším nadšením, sa pustilo do ďalšieho dejinného imperatívu - zavolať čerstvo oslobodené štáty postkomunistickej Európy.
Rovnako ako rekonštrukcia Berlaymontu, aj tento projekt poznačil byrokratický zmätok, nekonečné odklady, nedôstojná politická rivalita, závratne stúpajúce náklady, ktoré nikto nechce zaplatiť, a možno (krivé obvinenie je nepríjemné, človek musí byť opatrný) aj korupcia. Rozšírenie trvá oveľa dlhšie, než by malo. V mnohých ohľadoch stelesňuje všetko, čo kritici „Bruselu“ s obľubou neznášajú. A predsa - v roku 2005 tu bude stáť ohromná nová budova.
Budova nazvaná Európa bude ohromná z dvoch hľadísk. Po prvé, bude oveľa väčšia. V Bruseli sa teraz uzatvárajú stávky, že do Európskej únie vstúpi do roku 2005 ďalších 10 štátov, čím sa celkový počet zvýši na 25 členských štátov. (Keď sa komisia po prvý raz nasťahovala do Berlaymontu v roku 1967, bolo ich šesť.)
Spoločná strecha
Východná hranica EÚ bude prechádzať cez rieku Bug a Karpaty. Predtým ešte prebehne nechutné dohadovanie a časový plán sa možno presunie, ale ak všetko pôjde podľa plánu, rokovania budú uzavreté do konca tohto roku. Všeobecná zmluva o vstupe by mala byť podpísaná na budúci rok a ratifikovaná tak, aby politikov z týchto štátov mohli zvoliť do nového Európskeho parlamentu v polovici roku 2004. Už na budúci rok by mohli ministri krajín ako Poľsko, Lotyšsko alebo Malta mať prejavy na zasadnutiach Rady ministrov, ktorá robí mnohé kľúčové rozhodnutia EÚ, hoci by nehlasovali.
Zrozumiteľne povedané, blížime sa k momentu - nepredstaviteľnému za celé stáročia európskych dejín - keď väčšina európskych štátov bude demokratickou voľbou rovnocenným členom v jedinej organizácii zastrešenej spoločným zákonným rámcom. Samozrejme, nebudú rovnocenné mocou, ani tým, koľko zaplatia za toto potešenie, ale v podstate budú rovnocenné v právach a povinnostiach. A ďalším pohľadom, ktorý robí z tejto stavby ohromnú vec, je, že keď dajú v roku 2005 dolu lešenie, tieto práva a povinnosti by po prvý raz vôbec mali byť napísané tak, že by im možno mohol rozumieť aj obyčajný človek.
Nové obleky
Vo vysokom sklenno-oceľovom sídle Európskeho parlamentu v Bruseli sa teraz schádza čudné zhromaždenie. Nazýva sa Konvent o budúcom usporiadaní EÚ. Patria tam zástupcovia vlád 15 členských štátov EÚ a 13 kandidátskych štátov, a aj zástupcov Európskej komisie, ale väčšina jeho členov pochádza z národných parlamentov členských alebo kandidátskych štátov a z Európskeho parlamentu. Inými slovami, väčšinu zvolili.
Aj najväčší nadšenec by sotva mohol predstierať, že tu ide o veľké ľudové zhromaždenie, Národný konvent v štýle roku 1789 alebo Občianske fórum v revolučnom štýle roku 1989, zrodené z vášnivej angažovanosti miliónov obyčajných ľudí.
Vizuálne mi pripomína kreslený seriál karikaturistu Heatha s názvom „Obleky“ - na všetkých fotografiách sú všetci v oblekoch. Je to však okamih, keď sa Európa dostala najbližšie v histórii k zastupiteľskému zhromaždeniu. Určite bude mať väčšiu demokratickú legitimitu než medzivládne ťahanice hláv štátov, ktoré sme videli na nedávnom barcelonskom summite.
Konvent by mal na budúci rok prísť so správou. Členské štáty jeho odporúčania na následnej medzivládnej konferencii nemusia prijať. Ak však budú návrhy jasné, tento prvok celoeurópskej legitimity prinajmenšom sťaží hlavám štátov chuť roztrhať celú vec a začať spievať z inej partitúry. Výsledky opäť uvidíme v roku 2005.
Leninove otázky
Lenin povedal, že základná otázka revolučnej politiky by sa dala zhrnúť do dvoch slov „Kto koho?“ Základná otázka Konventu je „Kto čo?“ Teda - Kto by mal urobiť čo? Polovica odpovede je o tom, čo je nutné urobiť na európskej úrovni a čo na národnej. Výsledkom nebude centralizovaný superštát, riadený z Bruselu. Pôjde o istú verziu toho, čo Francúzi užitočne volajú „federácia národných štátov“.
Druhá polovica je o tom, čo by mali robiť európske inštitúcie v oblastiach, pri ktorých sa našla dohoda, že by ich namiesto štátov, alebo regiónov mala robiť Európa.
Každý európsky školák by mal vedieť, (no väčšina to nevie) že hlavné inštitúcie sú Rada ministrov, sídliaca vo veľkom bloku pripomínajúcom pevnosť oproti bývalému a budúcemu Berlaymontu, Európsky parlament vo svojej výstrednosti zo skla a ocele a komisia vo svojej večne rozostavanej budove.
Jeden z významných sporov najbližších dvoch rokov bude prebiehať medzi tými, ktorí chcú prisúdiť vedúcu úlohu Rade, zloženej z predstaviteľov národných vlád, a tými, čo si želajú nakloniť jazýček smerom k akejsi kombinácii komisie, možno s priamo voleným prezidentom, a priamo voleným parlamentom. Teda - Kto čo?
Otázky pre architektov
Uznávam, o taxikároch v Európe sa nedá povedať, že by hltali najnovšie správy v novinách a diskutovali o nich s cestujúcimi. („Počuli ste, čo povedal Giscard? Bohovské, nie?“) Nie, ani v Bruseli to neplatí. Napriek všetkým pokusom vyvolať širokú ľudovú diskusiu, pre väčšinu z nás Európska únia naďalej bude niečo ako - povedzme stavba.
Rachot, výkriky, záblesky zvárania spoza vysokého plotu postriekaného graffiti. Čítame príležitostné správy o plánovanej strešnej zástavbe alebo o zle vedenej výťahovej šachte. Zdá sa, že práce pokračujú donekonečna. Potom jedného dňa náhle lešenie zmizne, a máme tu novostavbu. Miestami nedokončenú, to iste - na nádvorí sa treba brodiť v blate a ústredné kúrenie možno nefunguje. Ale nepochybne je to budova.
No v tomto prípade existuje naliehavý dôvod, prečo by sme mali už začať nazerať za plot a klásť otázky architektovi. Lebo v tejto budove budeme musieť všetci bývať.
Autor: Oxford(Autor je politológom a publicistom)