Pred týždnom som sa vrátil z týždnového pobytu v Bulharsku. Z krajiny, o ktorej na Slovensku platia mnohé klišé, dohady a polopravdy. Aj to bol dôvod, prečo som sa tam vybral - aby som si to overil na vlastnej koži.
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
Pristátie a privítanie na sofijskom letisku bolo bez problémov, letisko vynovené, dojem ako hocikde na Západe. Cestovanie MHD z letiska na Hlavnú stanicu Ikarusom, ako aj u nas. Menší šok som zažil , keď som videl svorku túlavých psov, ktoré sa schovávali pred nečasom pod mostom. Ako mi vysvetlil tamojší kamarát, Bulhari majú celospoločenskú dilemu, či psy utratiť alebo nechať sa túlať. Na útulky niet peňazí, a na jednoduchý odstrel asi nemajú srdce. Cesta vlakom do Plovdivu, môjho cieľa, sa da porovnať s bežným slovenským rýchlikom, žiaden luxus, ale cena polovičná než na Slovensku. Pohľad z vlaku bol miestami smutný - okolité fabriky vyzerali opustene, smutne, neprosperújuco.
Plovdiv je veľmi pekné mesto. Rozkladá sa vraj až na siedmich pahorkoch, zjavne viditeľné su tri. Na jednom z nich leží staré mesto, úzke uličky, bulharská obrodenecká architektúra, občas predavači bulharských ľudových výrobkov. Sezóna sa ešte nezačala, takže v starom meste bolo našťastie minimum turistov (čo je však v lete vraj pravým opakom). V starom meste začína aj široká, dlhá a rovná pešia zóna plná prvotriednych obchodov a kaviarní. Akonáhle sa trochu oteplí, kaviarne sú plné ľudí, a je jedno, či je predpoludním či popoludni. Nikde necítiť nepriaznivú hospodársku situáciu, ľudia sú oblečeni "fancy", atmosfera je uvoľnená, pokojna, priam pôsobila až radostne, akoby sa ľudia tešili, že prišla konečne jar. Na Plovdive je fascinujúca prítomnosť a kombinácia všetkých možných kultúr a civilizacii, ktoré na tomto území žili. Zachované sú vykopávky základov niekoľkých rímskych ulíc a budov, vynikajúco zachovalý a zrekonštruovaný anticky amfiteáter (doteraz používaný na kultúrne festivaly a koncerty vážnej hudby), niekoľko pamiatok na byzantskú dobu, dlhoročny vplyv orientu podčiarkuju aj dve zachovane mešity v centre mesta. Najviac sa Plovdiv pýši už spomenutým starým mestom. Aby bol mix dokonalý, mešity a pravoslávne kostoly dopĺňajú katolícky a evanjelicky kostol a synagóga. Mal som možnosť navštíviť aj Karlovo, cca 20-tisícove mesto na upätí pohoria Stará Planina (po turecky Balkan). Je to mesto akoby postavené v záhrade, pokoj, čistota, rozkvitnuté stromy, neďaleko vrchy Starej Planiny so snehovou pokrývkou... Okrem námestia, pešej zóny a bohužiaľ spustnutej mešity z roku 1485 je tu rodný dom Vasila Levskeho, veľmi pekne zrekonštruovaný. Najzaujímavejšie je vidieľ štýl, akým sa stavali domy v období osmanskej nadvlády - nízke stropy, takmer nijaky nábytok, vyvýšená dlážka celá pokrytá tkanými kobercami. Nizučké stoly a ešte nižšie stoličky len zvýrazňovali silny orientálny vplyv.
Nasledujúci deň sme sa vydali z Plovdivu smerom na juh, do pohoria Rodopy. V hlbokom údoli, ktoré vytvorila horská rieka, tam stojí Baèkovsky klasor, druhý najväčší v Bulharsku. V celej krajine je vyše 1000 kláštorov, a jedine vďaka nim si bulharský národ počas krutej 500-ročnej tureckej nadvlády zachoval svoju identitu, kultúru a vieru. V kléštore je sprístupnený pre verejnosť len kostol, ale ten stojí za to. Trojaké vrsvy nástennych malieb, najvzácnejšie z nich od bulharského "Majstra Pavla" - Zachariho Zografa. Neďaľeko Baèkova sú zvyšky Asenovej pevnosti - tá strážila horský priechod k Egejskému moru. Z pevnosti sú len ruiny, ale zachovaný zostal kostol. Ten sa doteraz neohrozene týči nad údolím. Posledné dva dni môjho bulharského dobrodružstva sme strávili v Sofii.
Neoddeliteľnou súčasťou metroply je horský masív Vitoša, národny park s viac než 2000 metrovou výškou - stredisko rekreácie všetkych druhov pre milionovú Sofiu. V častiach Sofie, ktoré už vlastne ležia vo Vitosi - Dragalevci a Bojana - sa nachádzajú významné historické pamiatky. V Dragalevci kláštor a v Bojane kostol, ktorý je už vyše 20 rokov zapísaný v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Sofia je obrovská, rozlahla, postavená úhľadne. Ma široke rovné bulváry. Najlepšie je začat pri Parku kultúry a oddychu - dominantná, socialistická, trochu bombasticka stavba, verná dobe, v ktorej vznikla a účelu, na aký bola používaná. Odtial vedie najznámejší sofijsky Vitošský bulvár až do samého centra mesta. Vitošský bulvár je lemovaný najdrahšími obchodmi, reklamami atď. Magistrát chcel z Vitošského bulváru vytvoriť pešiu zónu, ale kedže nebolo ako vyriešiť dopravu v centre mesta, od zámeru upustili. Ale napriek rušnej premávke má Vitošský bulvár svoju zvláštnu atmosféru a hádam aj čaro. Samotný stred mesta sa nazýva Serdica (rímsky názov pre Sofiu). Tak trochu v tieni vládnych budov z 50-tych rokov, hotelov a bývalého Domu strany sa nachádzajú 4 prastaré kostoly z dôb rímskych a byzantských. Veľmi zaujímavo a efektne je riešené križovanie hlavných bulvárov a Kostola sv.Petky, ktorý stojí presne v strede križovatky. Neďaleko sa nachádza bývalý cársky palác, je veľmi malý, asi taký ako Grassalkovičov palác v Bratislave. Oproti nemu kedysi stálo Mauzóleum Juraja Dimitrova. V roku 1998 (dosť neskoro po prevrate) sa ho rozhodli Bulhari zbúrať. Navŕtali diery, vložili dynamit, odpálili. V okruhu 2 km boli porozbíjané na všetkých budovách okná, ale na Mauzóleu boli porušené jedine základy. Celú neuveriteľne pevnú budovu museli pracne kus po kuse demontovať. Teraz aj samotní Sofijčania vravia, že Mauzóleum mohlo naďalej stáť, predsa len ako súčasť histórie a zároveň miesto na umiestnenie niečoho iného (ak sa vôbec budova mauzólea dá použit na niečo iné). Neďaleko sa nachádza budova Parlamentu - v r.1989 v nej horelo, pri vládnej kríze v 1997 sa v nom konalo niečo ako defenestrácia. Neďaleko parlamentu sa nachádza najväčšia sofijská pýcha - Katedrála Alexandra Nevskeho, ruskeho cára, osloboditeľa Bulharov spod osmanského útlaku. Kostol samotný bol pre mňa trochu sklamaním, nie je ani taký veľký, ani taký veľkolepý a nádherný, ako človek očakáva po prečítani si turistických sprievodcov. Ešte v niečom ma Sofia zaujala - veľmi pekným metrom. Má 2 roky, jednu líniu a len 7 staníc, ale je najkrajsie, aké som kedy videl. Je síce sovietskeho typu s vagónmi ako v Budapešti, Prahe a Varšave, ale výzdoba staníc a informačný systém je vynikajúci. A čistota samozrejmá. A propos, v Bulharsku neexistujú vandalské grafiti na historických budovách, v metre, v podchodoch. Keď, tak len na šedých stenách viaduktov a fabrík. A k tým klišé - Slováci si často povýšenecky myslia, ako ďaleko sme pred Bulharmi. Nuz, žije sa tam ťažšie než u nás. Ceny potravín sú také isté, a ak som náhodou našiel niečo lacnejšie, tak to bolo maximálne nejakých 10%. Takšže klišé o polovičných cenách než u nás neplatí. A zárobky? Ak niekto zarába 250 Leva (t.j.250 DM, t.j.cca 5000Sk), je to už dosť slušný príjem. Na uliciach je o niečo viac žobrákov než u nás, ale o otravovaní turistov ako v Oriente nemôže byť ani reči. Ešte čosi. MHD v Bulharsku funguje dosť dobre. Nehľadajte však na zastávkach žiadne cestovné poriadky - žiadne nenájdete. Pre nás v podstate hrôza. Nik z cestujúcich nevie, kedy má autobus prísť. Oficiálne cestovné poriadky ovládaju len vodiči a vedenie dopravného podniku. Na druhej strane linky premávaju tak husto, že sa nestalo, že by sme čakali na zástavke dlhšie než 15 minút. Takže žiadne strachy, aj na to sa dá zvyknúť. Cesta do Bulharska, krajiny pár mojich dobrých priateľov, bola pre mňa veľkým zážitkom. Ešte tam je veľa čo vidiet a zažit, napokon, ešte som nevidel pobrežie, ktoré je takým veľkým lákadlom pre našincov. Takže, určite sa do tejto najstabilnejšej balkánskej krajiny ešte vrátim.