Tu niekde mal byť môj článoček o "dovolenke snov", na ktorú som sa s deťmi tešila presne tri roky. Na dovolenke sme nakoniec boli, no v nijakom prípade sa jej začiatok nedal nazvať snom. A ak, tak desivým.
21. 5. 2006
9.45 h
Na letisku sme presne. Vybavenie vycestovacích formalít a odovzdanie batožiny nám zaberie skoro hodinu. Detektor kovov slabo pípne pre kovové opätky na mojich topánkach, vzápätí pocítim na svojom tele prehľadavajúce ruky príslušníčky ochranky, potom ospravedlňujúci úsmev, zaželanie príjemného letu a som dnu. Povzbudivo svietiaci nápis na tabuli odletov s časom 11.00 h ma aj s deťmi prenáša pomaly do krajiny plnej slnka, šťavnatého ovocia a histórie a ja sa neviem dočkať, kedy vstúpime do lietadla a poletíme v ústrety siedmim dňom vytúženého oddychu. Všetci zúčastnení zájazdu sa na seba usmievajú.
10.30 h
Letisková hala ožije, úsmevy sa prehĺbia a na veľké sklá sa pritlačia zvedavé nošteky asi desiatich detí, čo čakajú spolu s nami. Naše lietadlo práve prirolovalo, no namiesto výzvy, že sa môžeme pripraviť na nástup, sa z reproduktoru ozve ženský hlas, ktorý nám oznámi, že náš let bude mať hodinové meškanie, pretože na stroji sa objavila malá technická porucha. Náhodný rozhovor s niekoľkými zúčastnenými nám však prezradí, že táto hodina meškania nie je pre každého z nás rovnako "nepríjemná", istí ľudia totiž čakajú na letisku už od 1.00 h v noci.
11.30 h
V reproduktore rozhlasu to zapraská, všetci sa s nádejou pozrieme kdesi dohora, odtiaľ však zaznejú nečakané slová:
Oznamujeme všetkým cestujúcim letu 2031 s plánovaným odletom o 11.00 h, že porucha lietadla je vážnejšieho charakteru a let sa odkladá na neurčito. Slovenské aerolínie vám ďakujú za pochopenie a budú vás informovať čo najskôr.
Slovenské aerolínie sa nášho pochopenia dočkali, my však presnejších informácií nie.
14.00 h
Po otupných troch hodinách nezmyselného posedávania a potulovania sa po hale dostávame občerstvenie (sendvič a coca-colu) a k tomu ubezpečenie, že odletíme o 18.00 h. Vidina ďalšieho čakania v hale plnej nepohodlných tvrdých sedadiel a bezprizorne sa potulujúcich účastníkov zájazdu sa stáva skoro nepredstaviteľnou. Na letisku sme už päť hodín.
17.30 h
Uff... hodina H nastala.
Informačná tabuľa však poskytuje o našom lete nemeniaci sa údaj: DELAYED. Úchytkom sa dozvedáme, že po poškodenú súčiastku sa išlo až do Viedne, okolo lietadla sa však nedeje nič také, čo by nasvedčovalo, že o 18.00 h vzlietneme. Letušky a piloti odišli. Na rozdiel od nás, ktorí tvrdneme v zle vetranej a prehriatej sklenenej budove letiska už viac ako osem hodín. Nervozita, hnev, trpkosť a zúfalstvo sa začínajú šíriť medzi ľuďmi ako nespútaná riava. Medzi 200 čakajúcimi sú starší ľudia, úplne malé deti a dokonca aj jedno postihnuté dievča na vozíčku. Sociálne zariadenia začínajú vykazovať známky nepoužiteľnosti, maličkým deťom sa míňajú plienky a mlieko pripravené na cestu, všetky potrebné veci majú rodičia v batožine, ktorú ráno pohltili útroby budovy.
Okrem horúčavy, neuveriteľne vydýchaného vzduchu, stupňujúceho sa smädu a hladu na nás začínala padať bezmocnosť. Niekoľko odvážnych sa poberie do kancelárií SA, aby sa informovali na náš let. Ženy sa vrátia skoro s plačom, vraj nikto nič nevie.
18.00 h
Dav sa pohne. "Pustite nás von, chceme sa nadýchať vzduchu..." ozývajú sa stále zúfalejšie výkriky okolo nás. "Prečo sú všetky okná a balkóny zavreté?"
Zamestnanci letiska namiesto otvorenia okien volajú ozbrojenú ochranku. Odrazu sa cítime ako potenciálni teroristi, zločinci a väzni. Rodičia malých detí protestujú stále hlasnejšie. Poukazujú na neľudské podmienky, žiadajú otvoriť balkóny.
Prichádza neuveriteľná odpoveď: "Statika balkónov je porušená, mohli by sa zrútiť!" Ľudia žiadajú okamžite príchod kompetentného zástupcu aerolínií. Vraj je na ceste..
19.30 h
Do letiskovej haly vchádza zástupca aerolínií. Dav šalie. Na hlavu pána výkonného riaditeľa sa zosype množstvo sťažností, nadávok a hrozba žaloby. Pán výkonný riaditeľ sa súcitne usmieva a rovnako súcitne nám vysvetľuje, že nie sme klientmi aerolínií, a tak ich nemôžeme žalovať. Vraj sme klientmi cestovných kancelárií, s ktorými máme uzatvorené zmluvy. Nie, nemôže nás pustiť von, smernice EÚ to nedovoľujú. Nie, nie si je vedomý porušenia akýchkoľvek práv cestujúcich. Áno, na poruche sa pracuje. Nie, nevie nám povedať, kedy odletíme.
Chápavý a súcitný pán výkonný riaditeľ nám prisľúbi ďalšie občerstvenie. A tiež nám otvorí na chvíľu jeden z balkónov. Ale len pre matky s maličkými deťmi. Je mu vraj ľúto a veľmi sa nám ospravedlňuje, no nemôže pre nás urobiť nič viac. So sťažnosťami sa máme obrátiť na zástupcov cestovných kancelárií. Naberáme odvahu a naše protesty sa zlejú do otázky:
"Kedy odletíme?"
"O 21.30!"
"A keď nie?" pýtame sa.
Pán riaditeľ sa neveriacky na nás pozrie. Vari mu neveríme?
"V tom prípade máme náhradné riešenie - požiadame české aerolínie o pomoc," odpovie neochotne.
"Tak prečo ich nezavoláte?"
"No... hmmm... to nie je také jednoduché..." odpovie.
21.30 h
Neodleteli sme. Do haly prídu zástupcovia cestoviek. Snažia sa nás upokojiť tvrdením, že stratený deň, samozrejme, preplatia. So žalobou na aerolínie to bude ťažké, to viete, na Slovensku je to tak.
22.00 h
Dostávame občerstvenie. Sendvič so šunkou a cesnakovou majonézou nechcem vidieť rok!
23.30 h
Posledný oznam toho dňa: Lietadlo je neopraviteľné. Slovenské aerolínie požiadali o pomoc českých partnerov. České lietadlo je už vo vzduchu.
22. 5. 2006
0.30 h
Ešte stále sme v letiskovej budove. Prestávame veriť, že vôbec ešte vzlietneme. Medzitým letisko vybavilo niekoľko sto ďalších dovolenkárov. Pridávajú sa k nám - čakajúcim. Ich lety sú rovnako ako náš, posunuté, neskôr sa dozvedáme, že čakali 18 hodín.
1.15 h
Lietadlo je tu. Po 16 hodinách čakania strávených v letiskovej hale môžeme konečne nastúpiť. Vítajú nás súcitné tváre českých letušiek a ich začudovaná otázka:
"Prečo ste nás nezavolali skôr?"
2.00 h
Lietadlo roluje. Dovolenka snov sa začína...
lazarova.blog.sme.sk