Telnatý muž so sombrérom na hlave, v rančerskom obleku a vyzdobený mosadznými cvočkami od hlavy po päty. Postáva na mačacích hlavách, ktorými je vydláždené celé námestie. S obdivuhodnou ľahkosťou sa začína prispôsobovať tónom ohnivej hudby, ktorú začal vyludzovať majstrovským pohybom prstov na strunách obrovskej gitary, ktorá svojou veľkosťou skôr pripomínala koncertný kontrabas a jej dunivý zvuk rezonoval s cvočkami chvejúcimi sa na mužovom odeve i rytmickým dupotom čižiem s ostrohami. Vzápätí k nemu pristúpili rovnako odetí hudobníci, unisono spustili refrén a postupne do akcie zapájali gitary, husle a trúbky. Muž si bielym uterákom utrel spotenú opálenú tvár, nadul sa a spustil tú najsladšiu serenádu.
Kukuruku kukukú palóma, nieslo sa až k zamatovo čiernej nočnej oblohe. Hudba na námestí začala vytvárať atmosféru a tóny postupne doznievali v potlesku stoviek náhodných návštevníkov i skalných poslucháčov a miesili sa s podivnou kakofóniou tisícov klaksónov a svištiacich pneumatík. Vlahý vietor kdesi až v úbočí Popocatépetla a hradby hôr obkolesujúcich obrovský kotol, ktorý ukrýva dvadsaťpäť miliónov duší. Krátka noc neznamená nič viac ako malé intermezzo v životnom štýle molocha, ktorý sa už viac ako dve desaťročia hrdí primátom najväčšieho mesta na svete. Mexico City.
Teplé svetlo z pouličných lámp zakrytých veľkými bielymi cylindrami zalievalo námestíčko v okolitej hustnúcej tme. Bolo tu živo, nielen kvôli skupinkám turistov do vytrženia počúvajúcich muziku všade navôkol, ale aj húfom domácich, hlučne debatujúcich a zjavne podgurážených tequillou. Na malom priestore sa dala vidieť celá plejáda (capitalinos) obyvateľov hlavného mesta.
Na neskorej prechádzke tu boli rodiny s deťmi, biznismeni pri šálke kávy, študenti vysedávajúci na schodíkoch okolo malej fontány, ale i drogoví díleri a prostitútky provokatívne postávajúce pod lampou. Tak toto bolo domovské prostredie mariachis (svadobných hudobníkov) vyhrávajúcich a vyspevujúcich jednu melódiu za druhou.
Slávici z Plaza Garibaldi majú zvláštnu históriu. S armádou si ich do Mexika vraj priviezol, aby mu príjemne krátili chvíle na zámku Chapultepec, obľúbenec Napoleona III. rakúsky arcivojvoda Maximilián v roku 1864. Mal tu plniť mocenské záujmy Francúzska a Belgicka ako habsburský zmocnenec pri neokolonizácii Mexika. „Cisár“ všetkých Mexičanov, nešťastný a nikým nepochopený Maximilián nezapadol do nového sveta a po troch rokoch vládnutia so svojou krásnou, ale duševne chorou manželkou belgickou princeznou Charlottou, ktorú Mexičania poznali len ako „Doňu Karlotu“, neslávne opustil rozháranú hladinu politickej scény v krajine s guľkou v srdci. Tú mu uštedrila popravná čata na rozkaz prvého prezidenta Mexickej republiky, Benita Juaréza v Queretáre. Maximilián odišiel, ale mariachis zostali a pretrvávajú dodnes. Sú to zdatní hudobníci, ktorí hravo zvládnu žánre ako mexická la bamba či česká polka. Svoje hudobné námety čerpajú z neskutočne farbistej histórie svojho národa. Pretože Mexičania od prapôvodu nepoznali strach zo smrti, mariachis sa zúčastňujú nielen na svadbách, ale aj na smútočných obradoch, rovnako presýtených nespútanou radosťou a veselím.
Dobrá nálada s postupom noci na námestí vrcholí. Na kraji námestia zastavil čierny cadillac a z jeho útrob sa vyhrnula „kontesa“ z práčovní. Matróna na prasačích nôžkach v topánkach s ihličkovými podpätkami vstúpila rázne na vysvietenú plošinu, ako býk pripravený k finálnemu útoku na matadora v aréne, sklonila šiju, zadupala a v tónoch hudby zakrepčila o dušu. Nadskakovala medzi výmole v dlažbe a pri tanci zjavne nechávala vyniknúť svojim vnadom. Povzbudzovaná mohutným potleskom a pokrikovaním rovnako nečakane odišla, len čo hudba dohrala. Stratila sa vo vyblýskanej čiernej limuzíne a zmizla do nenávratna kdesi na rušnej avenide San Juan de Letrán.
Škoda, že v Mexico City nikdy nebol Toulouse-Lautrec. Pretože keby bol, určite by svojich pár skíc venoval slávikom z Plaza Garibaldi a neopakovateľnému čaru, ktoré vedia svojou hudbou privodiť.
STANISLAV ZACHAR