Bájne Hampi - fenomén skalnej žiary

Na križovatke starých obchodných ciest leží hlavné mesto s pomerne moderným rázom Bangalore - okrem iného jedno z indických ohnísk výroby vonných tyčiniek. V Meste palácov - v Mysore sa dá poľahky zohnať vzácny santalový olej a vôbec všetky výrobky zo santalového dreva - od masívneho nábytku cez umelecké sošky až po šachové figúrky, ktoré ani po dlhých rokoch nestrácajú charakteristickú intenzívnu trpkosladkú vôňu. Len santalových stromov v okolí nie je toľko, ako ich môžeme obdivovať na výjavoch z miniatúr.

Neďaleko Bangalore sa nachádza unikátna knižnica, v ktorej sú na banánových stonkách zapísané osudy všetkých, ktorí knižnicu navštívia. Mnohí sa tomuto miestu radšej vyhýbajú. V osudoch vyrytých na stonkách sú totiž zachytené nielen dôležité dátumy zo života jednotlivých návštevníkov, ale aj údaje o ich smrti.

Mesto podľa magického obrazca

Skutočný drahokam Karnataky sa však ukrýval v hĺbke vnútrozemia po mnoho stáročí a až v posledných rokoch sa vynoril zo zabudnutia. Niekdajší bájny Vidžájanagar (Hampi) bol kedysi hlavným mestom mocnej ríše. Sieť ulíc a plán rozmiestnenia budov bol vytvorený podľa šrí jantry - magického obrazca, najdôležitejšej z tantrických mandál. Vidžájanagar vznikol na mieste niekdajšieho hlavného sídla národa Vánara - lesných ľudí. K národu Vánara patril napríklad aj opičí kráľ Hanuman. Jeho skutky sú zachytené v staroindickom epose Rámajána.

Vidžájanagar sa dočkal svojho rozkvetu, a následne zdrvujúceho rozmetania po zemskom povrchu v pomerne krátkom čase. Sídlo tunajšieho kráľovstva založil v roku 1336 svätec Vidjaranja s pomocou žiakov, inak princov Hakka a Bukka. Ríša sa stala známou obnovami chrámov po celej Indii. Darilo sa tu umeniu, hudbe, literatúre, ľudia žili v blahobyte. Na okolitých kopcoch sídlili duchovní a starali sa o spirituálnu ochranu. Kráľovské sídlo Vidžájanagaru sa za vlády Krišnadévaraja stalo metropolou najrozsiahlejšieho kráľovstva v Indii. Zahŕňalo okrem Karnataky aj územie dnešných susedných štátov Maharastra a Andra Pradéš. Na západe siahalo až po Arabské more.

V historických záznamoch sa píše, že deštrukcia Vidžájanagaru lúpežnými mogulskými nájazdníkmi bola náhla, šokujúca a absolútna. Obrátili mesto na ruiny uprostred scén tých najukrutnejších masakier a brutality. Kráľovský poklad sa im však nepodarilo nájsť.

Ruiny Hampi

Hampi až do apríla 2002 nebolo predmetom žiadneho seriózneho archeologického výskumu. O prípadnom osídlení týchto končín jednotlivcami či skupinami počas uplynulých stáročí sa nevie prakticky nič. To, čo sem ľudí priťahuje najväčšmi, by sa dalo voľne označiť ako fenomén skalnej žiary.

Ruiny Hampi sa rozprestierajú na 26 kilometroch štvorcových uprostred gigantických balvanov, medzi ktorými sa stelú svieže ryžové polia a banánové háje. Medzi ozrutnými kameňmi sa prediera rieka Tungabhadra. Obzor podčiarkuje niekoľko valov kamenia tvoriacich žulové prstence.

Na skalných plošinách vidno pozostatky chrámov, kamenné vchody a brány, ale aj niekoľko obývaných domov z tamtých čias. Všade, kam oko dohliadne, musí sa vysporadúvať s nádherou, pôsobiacou na človeka priam magnetizujúco. Kamene sa lesknú, akoby boli z ušľachtilého kovu a umocňujú záhadnú atmosféru.

Fantastické krajinné scenérie dotvárajú roztrúsení roľníci v jednoduchom odeve s archaickým zovňajškom, nahrbení nad tradičnými prácami. Nevlastnia takmer žiadne domáce zvieratá. Ženy chodia prať šaty k rieke. V početných jaskyniach a skalných puklinách po okolí dobrodruhovia pátrajú po nálezoch.

Hostelov je tu neveľa a spojenie mizerné. Hampi leží bokom od rušných ciest. Turistom sa odporúča, aby pri návšteve Hampi použili ako základňu neďaleký Hospet.

Ešte pred takými 20 - 30 rokmi tu žilo iba niekoľko rodín a tigre chodili za bieleho dňa piť vodu k rieke. Prednedávnom sa však Hampi ocitlo na úvodnej mape bedekra Lonely Planet medzi najimpozantnejšími destináciami, ktoré pri návšteve Indie treba vidieť. Na obzore už možno tušiť novú vlnu nájazdníkov.

Autor: JÁN LITVÁK