Turín - mesto sladkej elegancie

prechádzky pri rieke Pád, návštevy početných múzeí, výlety na romantické miesta v okolí i živý nočný život.

Centrum severotalianskeho Piemontu nachádzajúce sa asi 150 kilometrov západne od Milána je ľahko dostupné letecky i vlakom.

Miliónové mesto zažilo vo svojej histórii viaceré hviezdne obdobia a aj to na ňom vidieť. Pôvodne ho postavili ako rímsku vojenskú stanicu, rozkvitať začalo v polovici 16. storočia po tom, čo savojská dynastia, vlastniaca mesto už od roku 1280, preniesla sem z francúzskeho Chambéry svoje hlavné mesto. V Turíne v tom čase pôsobili špičkoví architekti, jeho baroková architektúra je skutočne impozantná.

Vládu savojskej dynastie prerušili napoleonské vojská a Piemont bol pričlenený k Francúzsku. Až Viedenský kongres v roku 1814 opäť vrátil mesto savojským vládcom. Turín sa však mal onedlho stať priamym svedkom zjednocovania Talianska - v roku 1861 ho vyhlásili za jeho prvé hlavné mesto. Rozvoj mesta trochu stratil dynamiku po tom, čo sa talianske hlavné mesto presťahovalo do Florencie. Turín sa začal definovať skôr ako industriálne mesto.

Made in Torino

V roku 1899 v ňom založili Fabbricu Italianu Automobili Torino. Fiat však nie je jedinou svetoznámou značkou spojenou s týmto mesto. Bol to práve Turín, kam prišiel ako 25-ročný Luigi Lavazza s cieľom založiť si vlastný obchod s kávou. Pri pití pravého ristretta si často pripomíname jeho uskutočnený sen.

Turínu sa môžeme poďakovať aj za sladký vynález vermútu. Už v roku 1786 sa Antonio Benedetto Carpano, pomocník v obchode na rohu Plazza Castello, rozhodol dodať do sladkého bieleho vína zmes korenia a byliniek podľa receptu akéhosi mnícha z jeho rodného údolia. Vermút bol od samého začiatku medzi Turínčanmi veľmi populárny, nápadu sa chytili viacerí miestni výrobcovia medzi inými aj turínska firma Martini&Rossi.

Turínske sladké tajomstvá

Do Turína určite netreba prísť chudnúť, útulná cioccolatiera či pasticceria je tu doslova na každom rohu. Až pätina talianskej cukrárenskej výroby pochádza zo štvormiliónového piemontského regiónu. Práve v týchto dňoch (od 24. marca do 2. apríla) prebieha v Turíne čokoládový veľtrh Cioccolato, počas ktorého budú najlepší výrobcovia čokolády z celého Talianska ponúkať na ochutnanie svoje výrobky.

Turínskou čokoládovou špecialitou je Gianduja - zmes kakaa, cukru, lieskových orieškov a mandlí. Tento lahodný krém dostal názov podľa postavičky z Commedia dell'Arte, ktorá je symbolom Turína i celého Piemontu. Gianduja predstavuje poctivého roľníka s výrazným sklonom k vínu, gastronómii a pekným dievčatám, samozrejme, pri všetkej vernosti k svojej Giacomette.

Turín sa pýši aj tým, že práve v tomto meste komusi prvýkrát napadlo nastoknúť zmrzlinu na paličku a obaliť ju čokoládou. Prvý nanuk sa volal Pinguino.

V Turíne sa aj vynikajúco nakupuje, či vás už lákajú značkové obchody pod arkádami Piazza San Carlo, alebo trhy pod holým nebom, z ktorých najväčší je pri Porta Palazzo. Ale aj v samom centre sa na blších trhoch dajú obdivovať staré telefóny, topánky, kabelky i šperky.

Hlavné mesto knihy

Ale aby sme nezabudli ani na duchovné hodnoty, na miestnej univerzite založenej už v roku 1404 študoval napríklad aj Erasmus Rotterdamský. Tento rok sa stal Turín spolu s Rímom hlavným mestom knihy v rámci projektu UNESCO.

Turínčania milujú aj divadlo. Teatro Regio otvorené v roku 1740, teda takmer o štyri desaťročia skôr ako milánska Teatro alla Scala, s kapacitou 2500 miest sa v tých časoch považovalo za najväčšie na svete. V ňom mali premiéru Pucciniho opery Bohéma či Manon Lescaut. Požiar v roku 1936 ho však zničil, deštrukciu následne dokončilo bombardovanie počas druhej svetovej vojny. Nové Teatro Regio dokončili v roku 1966. Zachované však zostalo barokové Teatro Carignano z roku 1783 i mladšie, pôvodne meštianske divadlo, dnešné Teatro Gobetti.

Antonelliho splnený sen o veži

Nesporne najvýraznejším symbolom Turína - prinajmenšom pri pohľade z diaľky - je však Mole Antonelliana. Táto bizarná stavba venovaná Viktorovi Emanuelovi II. ako takmer všetko v tomto meste spája elegantnou vertikálou pás Álp s panorámou mesta.

Ako veľa podobných architektonických snov si len ťažko hľadala racionálny dôvod svojej existencie. Začala sa stavať v roku 1863 ako synagóga. Projekt Alessandra Antonelliho však skoro prekročil pôvodné predstavy i rozpočet židovskej obce. Antonellimu sa podarilo presvedčiť turínsku radnicu, aby budovu so 167-metrovou vežou dokončila. V tom čase to bola najvyššia kamenná konštrukcia na svete. Na jej vrchole je štvormetrová hviezda. Sochu "okrídleného génia", ktorá sa na Turín dívala zvrchu, zničila búrka v roku 1904. Ďalšia víchrica v roku 1953 spôsobila pád 47-metrového vrcholu, ale radnica sa ihneď rozhodla vežu zrekonštruovať. V roku 1967 dosiahla Mole opäť svoju pôvodnú výšku.

Panoramatickým výťahom sa môžu návštevníci dostať až nad kupolu, odkiaľ sa dá za jasných dní obdivovať výhľad na Alpy. Od roku 2000 je v budove Národné kinematografické múzeum, s množstvom ukážok, inštalácií i zábavných historických exponátov, ktoré mapujú vývoj pohyblivých obrázkov od ich začiatkov. Turínska Mole sa objavuje na dvojcentovej minci a bola symbolom kandidatúry Turína na olympijské hry 2006. Spája sa s ňou legenda, že študenti, ktorí na ňu vystúpia, nikdy už školu nedokončia. Pri pohľade na Turín zrejme pochopia, že na svete existujú aj krajšie veci.

ZUZANA ULIČIANSKA