FOTO – AUTORKA a PETER HÁMOR
aj slávneho Hemingwaya.
Reč je o najvyššom bode Afriky, Kilimandžáre (5895 m). V rámci projektu Tramtária Seven Summits stáli na jeho vrchole 20. decembra minulého roka aj popradský horolezec Peter Hámor spolu s filmárom Pavlom Barabášom a českým cestovateľom Rudom Švaříčkom. O africkom dobrodružstve sme sa rozprávali s Petrom Hámorom.
Projekt Tramtária Seven Summits vás zaviedol najprv na Carstenszovu pyramídu na Novej Guinei, potom na Mount McKinley na Aljaške a napokon na Kilimandžáro, kde ste spoznali kúsok Afriky. Predtým ste boli párkrát aj v Ázii, takže už môžete porovnávať. Napokon, to je aj cieľ projektu – spoznať podoby všetkých kontinentov. V čom je Afrika iná?
V Afrike som bol prvý raz, takže to boli len také dotyky, zoznamoval som sa s ňou ako z rýchlika, veľa som chcel vidieť, ale nebolo času ani príležitostí ísť hlbšie. Zvonku som vnímal všetky tie chute, farby, vône, všetky podnety, a už teraz viem, že sa tam chcem vrátiť. Ak som sa v Amerike zaboril do podnetov čosi vyše členkov, tak v Afrike to bolo po krk. Amerike nemôžeme vliezť pod kožu, tam už všetko poznáme, Američania nás už ničím neprekvapia, ale Afrika – to je jedno velikánske neznámo. Vliezol som do toho a tápal, pátral, vymýšľal si pre všetko nové názvy. Táto krajina nemá pre mňa zatiaľ konkurenciu. Ak Nová Guinea v Oceánii bola super, fantastická svojou prírodou, tak Afrika je niečo podobné, ale ešte násobené množstvom rozmanitých zvierat, rastlín, krásnymi ľuďmi. Afrika má úžasné rozľahlé stepi, púšte, veľké mestá aj maličké osady s fantastickými ľuďmi. Ani si nedovolíte prebiť sa im na kožu, sú takí odlišní, vzdialení Európanovi, že ani nenájdete odvahu ísť s nimi do chyže. Je to rešpekt, akási úcta, rozhodne nie strach, že by vám chceli ublížiť. Za neprekonateľný kontinent, ktorý ma vnútorne najviac oslovil, som dlho považoval Áziu, ale teraz je to Afrika. Viem si predstaviť, že by som tam chodil stále a vždy by mi to prinieslo niečo nové. Afrika je kontinent, ktorý musí človek vnímať nie hlavou, ale všetkými zmyslami – očami, nosom, kožou, všetkým. Ak bola Nová Guinea cestou do praveku, Aljaška trampskou osadou, tak Afrika je spektakulárny zmyslový zážitok.
Nová Guinea vám priniesla prvý kontakt s džungľou. Aké osobné prvenstvo si nesiete z Afriky?
Nikdy predtým som nezažil také rozľahlé rovné plochy. Masajská step má horizont absolútne rovný, len sem tam narušený rastlinami. A nad stepou ten úžasne zvlnený, „tetelivý“ horúci vzduch. Prvý raz som videl aj skutočný baobab, nikdy predtým som nevidel nič krajšie urobené, človek ani nedokáže vymyslieť podobnú spleť konárov. Tieto stromy s viac ako piatimi metrami v obvode rastú asi v stometrových odstupoch. Krásny pohľad. Fascinovalo ma aj slnko. Čaro rovníka je práve v tom, že slnko tam vychádza, ako keby človek stlačil vypínač, tma, tma – klik a slnko ide kolmo hore. Večer podobne, klik, spadne a je tma. Krátko pred cestou do Afriky som bol vo Fínsku, tam zase slnko vylieza neskutočne dlho, na chvíľu vyskočí a už sa chystá k západu. V Afrike je úžasná aj minúta pred západom slnka, všetko priam ustrnie v akomsi údive nad tou nádherou.
Mali ste aj nejaké dobrodružné stretnutia so zvieratami?
Určite sme nevideli všetko, ale aj tak sme videli veľa, veľa zvierat – slony, levy, žirafy, byvoly, marabu, supy, antilopy. V Tanzánii sme v parku Tarangire konečne videli ozajstné africké slony. Z nich sa najviac tešil Pavol Barabáš, ktorý už pomaly prestával na ne veriť. So slonmi sme tu mali aj jednu akčnú príhodu. Na safari ich Pavol filmoval z auta a náš aktívny šofér zastavil asi štyri metre od statného samca, ktorý akurát žral. Slonovi sa naša zvedavosť nepáčila, urobil výstražný útok – pár krokov vpred, roztiahol ušiská, zatrúbil a zostal stáť. My sme teda trochu popošli, ale keď šofér opäť zostal stáť, slon pochopil, že nás nestačí zastrašiť. Vyrazil za autom, celkom nás vydesil. Gumy sa šmýkali v piesku, ale našťastie, mali sme rýchle auto. V Afrike som sa tiež veľa dozvedel o mambe čiernej. Je to najjedovatejší, najagresívnejší a najrýchlejší had. Hovoria mu sedemkrokový – koho uhryzne, urobí maximálne sedem krokov a padá mŕtvy. Tento had sa plazí rýchlosťou 20 kilometrov za hodinu, je dlhý takmer štyri metre a dokáže sa zdvihnúť do výšky dvoch metrov, takže pri útoku sa obeti pozerá do očí a krátkymi ostrými zubami párkrát po sebe zahryzne. Našťastie, videl som ho len na hadej farme.
Cestovatelia zvyčajne po návrate z Afriky nadšene opisujú domorodé ženy. Aké teda sú?
No čierne (smiech). Veľmi, veľmi pekné, príjemné, v mladistvom veku štíhle a krásne tancujú. V jednej Afričanke je toľko sexapelu ako v dvanástich Európankach! Neviem, kde sa to v nich berie, a ani nechápem, že sa ten národ nemnoží rýchlejšie.
Masajom ste sa pod kožu nedostali, ale pri výstupe na Kilimandžáro ste mali so sebou sprievodcov, mohli ste teda trochu spoznávať aj Afričanov. Aký bol kontakt s nimi?
Sú zvyknutí na turistov z Ameriky aj Európy, berú nás ako zdroj príjmov, takže boli veľmi milí a príjemní. Ale Afrika je všeobecne známa tým cirkusom okolo peňazí, každý Afričan sa snaží cudzinca nejako ošmeknúť, vymámiť z neho viac, ako sa dohodnú. Ani nás to neminulo. Známe sú takéto divadielka z tržníc či príbehy s taxikármi. Všade, kde je väčšia koncentrácia ľudí, hrozí, že cudzinca okradnú.
Na Kilimandžáro ste šli pred Vianocami. Cítili ste aj v Afrike predvianočnú atmosféru?
Ale iste. V Afrike je veľa náboženstiev, kresťanstvo nevynímajúc. Ale očakávať na rovníku v tridsaťstupňových horúčavách nejakú jedličku, deda Mráza a sneh, to je absurdné. Príznaky Vianoc sme zaregistrovali v mestách, taxikári mali na predných sklách áut zlatými písmenkami napísané Merry Christmas, z krčiem sa drala tá sladká muzika s vianočnými motívmi. Žiaľ, Afričania ponímajú civilizáciu tak, že sa musia čo najviac priblížiť Amerike a Európe. Našťastie, cítiť to len vo väčších mestách a robia to viac-menej len pre turistov, aby sa tam cítili ako doma.
Cieľom cesty bolo vystúpiť na najvyšší bod afrického kontinentu. Prekvapilo vás niečím Kilimandžáro?
Nie, kopec určite nie. Zjednodušene povedané – kopce sú všade rovnaké. Na projekte Tramtária Seven Summits je lákavé práve to, že to nie je iba o kopcoch, to je len tá čerešnička na šľahačke. A čerešňu – tú predsa všetci poznáme. Degustovať treba to, čo je pod ňou.
Akú taktiku ste pri výstupe volili?
Vyberali sme čo najmenej frekventovanú cestu najkrajšou časťou krajiny, a tak, aby to malo nejakú logiku. V prípade Kilimandžára voliť výstup aj zostup tou istou cestou sa mi nezdalo vhodné, lebo samotné Kilimandžáro nie je ani z rangu najvyšších, ani najnáročnejších kopcov. Cestu sme teda volili tak, aby sme prešli masív od západu na východ, aby sme videli čo najviac z krajiny. Keby nebolo Kilimandžáro v Afrike, tak nie je zaujímavé. Pri výstupe sa však výrazne mení krajina, schádza sa zo sopečného popola cez ľad, trávy, kríky až po absolútnu džungľu do prvej dediny s obrobenými zemiakovými a banánovými poľami, odtiaľ sa ešte chvíľu šliape a ste v meste, kde čapujú pivo.
Bolo to pre vás aj lezecky zaujímavé?
Čo sa týka technickej náročnosti, nie. Je to zväčša chodenie a potom malé vylezenie na okraj krátera na vrchole. Ale tu vôbec nešlo o lezenie, ale o to, že je to najvyšší kopec v Afrike, a my sme chceli spoznať práve Afriku. Hoci Kilimadžáro nepovažujem z lezeckého hľadiska za výrazné, zostáva pre mňa najemotívnejším. Mal som pocit, že som prešiel sedem úrovní prírody, kým som došliapal na ten vyprahnutý, obyčajný škvárový bod, najvyšší v Afrike. Potom už len nejakých štyritisíc výškových metrov nadol. Zostup nám trval asi osem hodín. Na celý výstup aj so zostupom sme potrebovali tri dni, bežne sa to chodí za päť až deväť dní. Ponáhľali sme sa, chceli sme byť na Vianoce doma.
Pôvodne ste plánovali, že v rámci aklimatizácie vystúpite aj na druhý najvyšší africký vrchol, Mount Kenyu. Napokon z toho nič nebolo. Prečo?
Chceli sme vystúpiť na vrchol, ale pokazilo sa počasie, takže sme masív iba obišli zo západu na východ, a tým sme sa aj dostatočne aklimatizovali. Nechceli sme riskovať, že nám potom nevyjde čas na Kilimandžáro, ktoré bolo hlavným cieľom cesty. Uprednostnili sme radšej túto taktiku plus filmovanie. Samozrejme, ako horolezca ma to trošku mrzelo, cítil som nespokojnosť, ale na druhej strane, veď to hádam nebolo posledný raz, čo som bol v Afrike.
MIRA KOVÁČIKOVÁ