Vykladanie ranného tovaru v rybnej tržnici. FOTO - AUTOR
Kabukiza divadlo v centre Tokia.
Z ružových hmiel stúpajúcich nad morskou hladinou sa pozvoľna k brehu blíži jedna rybárska bárka za druhou, priráža k mólu tržnice a rybári, sinaví sťa prízraky, vykladajú z útrob lodí debničky svojho nočného snaženia. Pokým jedni vykladajú, obchodníci sa z rôznych kútov rozľahlých hál ako dravce vrhajú na čerstvú korisť. Prvé dejstvo tejto drámy - vyhráva ten, kto je silnejší - končí ani nie za dve hodiny. Tokio medzičasom dávno vstúpilo do nového dňa.
Keď Emile Zola vo svojom románe Brucho Paríža opisoval život obchodníkov v tržniciach mesta nad Seinou, určite nemal ani predstavu, že svojou obrazotvornosťou takpovediac trafí klinec po hlave na úplne opačnom konci sveta. Druhé dejstvo diania v tržnici Cukidži a jeho následné rozuzlenie mu dáva plne za pravdu. Dražba známych no i tých najprapodivnejších kreatúr z hlbín mora pripomína viac dražbu v legendárnej Sotheby‘s Hall než dianie na rybej tržnici. Nezabudnuteľný výjav z bezprostredne chladného vystupovania novodobých samurajov Nipponu na vás zanechá nezabudnuteľný dojem.
Haly osirejú a len kde-tu sa okolo vás obtrie skrachovaný nešťastník alebo oneskorenec, ktorý má ešte šancu pokúšať šťastie v dražbe nasledujúci deň.
Kabuki
Každý pravoverný Japonec vám len veľmi ťažko, ak vôbec, dovolí prekročiť pomyselnú hranicu svojho súkromia. Považuje si však za osobnú česť pozvať vás na predstavenie Kabuki.
Divadlo Kabukiza sa nachádza uprostred Tokia len niekoľko stoviek metrov od legendárneho „Zlatého kríža“ na rozhraní tried Chuo Doori a Harumi Doori v Ginze. Originálna budova divadla vystavaná v tradičnej japonskej architektúre skrýva za svojimi honosnými stenami množstvo tajomstiev. Tým najväčším je hra Kabuki samotná. Starodávne japonské divadelné umenie sa okrem takzvaného ľudového Kabuki delí ešte na aristokratické divadlo Nó a bábkové Bunraku.Všetky tri spomínané dramatické celky čerpajú z bohatej studnice mytológie, pričom ľudové predstavenie je najobľúbenejšie a najčastejšie navštevované. Trvá niekoľko hodín a všetky postavy stvárňujú muži-herci v dobových kostýmoch a maskách z porcelánu. Zástupca západnej civilizácie má vôbec problém pochopiť predstavenie, ale na druhej strane sa mu otvára jedinečná možnosť k bližšiemu poznávaniu japonského ducha. Ide tu o akési spielbergovské stretnutie tretieho druhu. Mimika hercov na javisku dokonale ladí s atmosférou v hľadisku vybičovanou nadšenými hrdelnými výkrikmi divákov. Tajomné prítmie je zaplnené neskutočnými farbami a vôňami Ďalekého východu.
STANISLAV ZACHAR