So skupinou pracovníkov a študentov fakulty mojej univerzity v Islamabade sme sa vydali do Balakotu neďaleko epicentra nedávneho kašmírskeho zemetrasenia. Hornaté mestečko na brehoch rieky Kunhar bolo zničené. Je tu veľa ruín a panuje tu dusivý zápach rozkladajúcich sa mŕtvol. Potkany tu majú raj - ten, na ktorého som nedopatrením šliapol, bol už vypasený. Ak existuje nejaký plán, ako odpratávať betónové sutiny v meste a okolí, potom o ňom nikto nič nevie. Balakoťania to berú pokojne, všade dostať rúška na tvár.
Nájdu sa však aj dobré správy. Boli sme len jedna z nespočetných skupín prostých občanov, ktorá sa vydala na cestu, keď vyšli najavo hrozné okolnosti zemetrasenia. Cestu konečne sprístupnili obrovské vojenské buldozéry, lemujú ju nákladné autá so zásielkami humanitárnej pomoci, ktorú darovali ľudia z celej krajiny. Ide o jeden z tých vzácnych okamihov, keď vidím, že pakistanský ľud cíti a koná pospolu ako národ. Ani ozbrojení banditi, ktorí majú záujem o humanitárne zásielky a ktorí si vynútili prítomnosť vojenských hliadok s automatickými zbraňami na každých niekoľko sto metrov, nemôžu tento okamih zničiť.
Dorazili aj islamské skupiny z celej krajiny. Niektoré privážajú humanitárne zásielky, iné len robia kázanie tým, čo stratili svojich drahých, poučujú ich, že túto katastrofu spôsobili ich hriechy. Nikto zrejme nevie vysvetliť, prečo bol Boží hnev namierený predovšetkým proti mešitám, madrasám a školám, tých sa zrútilo obrovské množstvo. Nikto tiež nehovorí, prečo bolo v posvätnom pôstnom mesiaci zaživa pochovaných niekoľko tisíc veriacich.
Namiesto skazy prichádza pomoc z celého sveta, sú tu aj USA. Dvojvrtuľové helikoptéry Chinook, ktoré boli odvelené z boja proti al-Káide v Afganistane, teraz prelietavajú nad srdcom džihádu a výcvikovými tábormi ozbrojencov v Mansehre, aby o pár kilometrov ďalej zhadzovali jedlo a stany. Ako vzdušné plavidlá, ktoré sa z vojnových načas stali mierovými, toho robia na upokojenie rozhnevaných islamistov omnoho viac, než hŕby lesklých propagandistických letákov, ktoré v Pakistane tlačia americké informačnú služby.
Vďaka svojej viditeľnosti sú humanitárne vrtuľníky skvelým nástrojom propagandy, či už v dobrom, či horšom slova zmysle. Nepochybne preto odmietla pakistanská vláda ponuku Indie vyslať vrtuľníky do oblasti Muzaffarabádu, hlavného mesta Pakistanom spravovaného Kašmíru, zrovnaného so zemou. Napriek hojne oslavovanému mierovému procesu bohužiaľ Pakistan odmieta udeliť víza indickým mierovým organizáciám a aktivistom, ktorí chcú pomôcť. Stále však nie je neskoro tieto dvere otvoriť a umožniť Pakistancom, Indom a Kašmíranom, aby si navzájom pomáhali.
Úloh je veľa. A pomoci stále primálo. Stanov, prikrývok, teplého ošatenia sa neujde všetkým. Vytvorilo sa niekoľko stoviek stanových mestečiek, ale tisíce rodín aj naďalej zostávajú pod šírym nebom, kde s hrôzou čelia dažďu a krupobitiu. Tieto rodiny prišli o všetko s výnimkou otrhaných šiat na vlastnom tele. Niektoré stratili aj pôdu, na ktorej po celé generácie žili, vrchná vrstva hliny sa jednoducho zosunula a zanechala za sebou len tvrdú skalu a sutinu.
Najhoršie je, že sa pomoc nedostáva k najviac postihnutým. Stovky zničených komunít je roztrúsených hlboko v horách. Videli sme, ako sa vrtuľníky pokúšajú zhadzovať pomoc zo vzduchu, pristátie je totiž väčšinou miest nemožné. Ľudia nám hovorili, že pri tom často míňajú cieľ a dodávky dopadajú do hlbokých lesov. Distribúcia je náhodná, nekoordinovaná a uskutočňuje sa jednoznačne bezmyšlienkovite. Videli sme, ako humanitárni pracovníci zhadzujú balíčky s jedlom a ošatením z korby nákladných áut, čo vyvoláva šarvátky. Podnikavci prosperujú, slabí sa len pasívne prizerajú. O dva mesiace napadne v horách prvý sneh a teploty klesnú pod bod mrazu. Z milióna ľudí sa možno stanú bezdomovci. Ľudia bez prístrešku zahynú. Stany tu nepostačia.
Zaviazali sme sa, že zo zvláštneho univerzitného fondu vybudujeme domov pre dvanásť rodín. Len v oblasti Mansehry, Balakotu a Kaghanu bude potrebovať domov desaťtisíc alebo aj viac rodín, nehovoriac o priľahlom Kašmíre. Záchrana životov sa sotva začala.
Ja osobne v tom vidím isté déja vu . Takmer pred 31 rokmi, 25. decembra 1974, zrovnalo silné zemetrasenie mestá pozdĺž karakoramskej cesty a vyžiadalo si okolo 10-tisíc životov. Cestoval som vtedy s univerzitným tímom do tých istých hôr tiež pre záchranárske práce. Premiér Bhutto vtedy zanietene žiadal o prostriedky z celého sveta, podnikol symbolickú cestu vrtuľníkom do zničeného mesta Bešám a potom začal chrliť fantastické sľuby pomoci a obnovy. Niekoľko sto miliónov dolárov zo zahraničia na humanitárne kontá záhadne zmizlo. Niektorí dobre informovaní ľudia sa domnievajú, že tieto prostriedky sa použili na naštartovanie tajného pakistanského jadrového programu.
Bude si dnešná vláda počínať lepšie? Presadiť sa musia skupiny občianskej spoločnosti. Musia žiadať o slovo pri plánovaní a uskutočňovaní obnovy, a spolu s medzinárodnými darcami musia trvať na priehľadnosti a verejnej kontrole.
© Project Syndicate, 2005.
www.project-syndicate.org
Autor: PARVÍZ HUDBHOJ(Autor je profesorom na univerzite Kaide Azam v Islamabade)
