Afganská polícia sprísnila bezpečnostné opatrenia v okolí letiska a dohliada na bezpečný odchod moslimských pútnikov do Saudskej Arábie.
FOTO – TASR/EPA
„Nám by nebola zima, ani keby sme tu stáli v dvadsaťstupňovom mraze,“ povedal mi veselo vysoký chudý muž, ktorý mal na nohách rovnako ako väčšina ostatných gumené šlapky. Muž bol opálený, ale prsty mu po niekoľkohodinovom čakaní na colnú kontrolu v chladnom počasí pred kábulským letiskom zmodreli.
Úvod – veľké prípravy
Dvanásťtisícpäťsto Afgancov sa uprostred tohto týždňa začalo premiestňovať do Saudskej Arábie, aby si splnili jednu z piatich povinností pravoverného moslima a uskutočnilo púť do Mekky. Prípravy a samotná cesta prebiehajú po afgansky.
V stredu o piatej ráno, keď sa v hlavnom meste končí zákaz nočného vychádzania, ma zobudilo šialené trúbenie áut, výkriky, nadávky, búchanie a škrípanie bŕzd. Všetko sa odohralo priamo pod oknom nášho domu v centre Kábulu, ktorý sa nachádza v susedstve Hlavnej správy pre cesty do Mekky pri ministerstve pre religiózne záležitosti Afganistanu.
V ošarpanej budove hlavnej správy sa diali neuveriteľné veci už pred týždňom. Na zemi, stoloch, v debnách aj po chodbách sa váľali zahraničné pasy, fotografie i rôzne formuláre a v tom všetkom behali fúzatí muži s pečiatkami a ďalšími zložkami papierov.
„Vlani sme na prípravu cesty mali menej času. Odišlo preto len 5800 ľudí. Pustili nás, i keď na našu krajinu vtedy boli uvalené medzinárodné sankcie. Tento rok sme vydali dvanásť a pol tisíca pasov,“ hovorí hrdo šéf celej akcie Zakríja. „Za svojich ľudí ručíme,“ vyhlási skoro urazene, keď sa ho pýtam, či medzi pútnikmi nemôže byť i Usáma bin Ládin.
Totožnosť záujemcov sa však nijako zvlášť nepreveruje. V Afganistane má mnoho ľudí s dokumentmi problémy, a tak stačí, keď každý vyplní formulár, prinesie dve fotografie a zaplatí tisícpäťsto dolárov. Potom dostane pas, ktorý platí len rok, vízum a letenku a môže sa začať modliť, aby vydržal útrapy pred odletom.
Jadro – organizovaný zmätok
V stredu všetkých, ktorí zaplatili, pozvali do budovy hlavnej správy pre cesty do Mekky, aby sa neskôr zistilo, že na dvorček veľký 5-krát 6 metrov sa takmer trinásťtisíc osôb, z ktorých každú sprevádzalo najmenej sedem príbuzných, nevojde. Ľudia naskákali do áut, na konské povozy, vrhli sa k bicyklom a somárom a pri presune na nádvorie najväčšej kábulskej mešity úplne paralyzovali dopravu v centre mesta. Prvé lietadlo malo odštartovať o desiatej, ale až o dvanástej začalo pod dohľadom policajtov so samopalmi zoraďovanie.
Pretože mnoho Afgancov nemá priezvisko, vznikali zmätky s pasmi a letenkami. Tie organizátori priniesli v škatuliach. Tlak davu bol však príliš veľký, dná povolili a dokumenty sa rozsypali. Niekoľko žien, ktoré ich muži vzali so sebou, sedelo v ústraní a boja o dokumenty sa nezúčastnilo.
„Ideme do domu Boha a budeme ho prosiť, aby nám odpustil hriechy, ktorých sme sa dopustili,“ vyhlásila Bibi Rahmání z dediny Džabulsaradž asi štyridsať kilometrov na sever od Kábulu. Na pas čaká už dvanásty deň a jej muž Sachidat je už dosť nervózny. „Na túto cestu padli všetky naše úspory. Tritisíc dolárov za dve osoby je veľa, ale boh to musí oceniť,“ vyhlásil hrdo šesťdesiatpäťročný majiteľ neveľkého obchodu s orechmi a hrachom.
Záver – prezliekanie
Keď sa čudujem, že v takej zúboženej krajine ako Afganistan sa vôbec nájde trinásťtisíc boháčov, ktorí môžu utratiť za niekoľkotýždňový pobyt v Mekke 1500 dolárov, usmeje sa a pošepky mi povie: „To by si sa čudovala, koľko si za vojny mnohí nahrabali. Vraždili a kradli a teraz sa boja Alaha, tak ho idú odprosiť. Mňa sa to netýka, ja som si všetko zarobil na hrachu. Chcel som si kúpiť auto, ale budúci rok nepôjdem do Mekky a zadovážim si ho. Boh mi pomôže zarobiť si nejaké peniaze. Keby som teraz namiesto cesty do Mekky použil peniaze na nejaké svetské pôžitky, budúci rok by som hladoval. To je jasné.“
V taškách s nápisom Adidas si každý pútnik vezie trochu jedla, hygienické potreby a biely odev, v ktorom sa budú modliť. Štastlivci, ktorí sa dočkali cestovného dokumentu, mieria do mešity prezliecť sa. Vyšli z nej v žiarivo bielom froté uteráku prehodenom cez jedno rameno a v bielej plachte omotanej okolo pásu, ktorá zahaľuje spodnú časť tela. Pod prostým úborom už nemajú nič oblečené. Z hlavy si dali dole šatky i čiapky a z nôh ponožky.
Ženy majú na hlave biely závoj, ale tvár si nechali tentoraz odkrytú. Do Mekky sa v parandži nechodí. Tak sa podrobovali colnej kontrole. Tá mala za úlohu odhaliť hlavne to, či niekto nemá v taške cigarety, alebo obľúbený zelený žuvací tabak.
Epilóg – treba aj zarobiť
„Je to len pre bohatých,“ priznáva otvorene Abdul Rahím, ktorý mi nechce prezradiť, ako ušetril takúto sumu. „Chudobní tam nemusia ísť, nie je to povinné. Len keď máš možnosť, tak to hovoril prorok Mohamed. Alebo môžu ísť pešo,“ dodáva úplne vážne. Potom mi tajnostkársky oznámi: „Veľa ľudí tam ide za kšeftom. Tých tisícpäťsto dolárov sa im bohato vráti. Nakúpia v Saudskej Arábii zlato, ktoré je v Kábule drahé, no a majú zarobené na ďalšiu púť do Mekky. Kšeft však nie je žiadny hriech!“
Niektorí afganskí pútnici si so sebou vezú koberčeky, na ktorých sa budú modliť. Afganské hodvábne koberce tkané ručne sú v Saudskej Arábii nevýslovne cenené. Mnoho pútnikov sa preto domov vracia bez nich. Po mesiaci modlenia ich tam jednoducho výhodne predajú.