....hurá do Európy (alebo víkend v slovenských veľhorách)!
Rozhodla som sa nájsť si čas napísať o mojich čerstvých skúsenostiach, pretože nedá mi nepodeliť sa s Vami o zážitok s tohto víkendu v našich „veľhorách“. Pri prehľadoch vývoja hospodárstva zvykneme krútiť hlavou nad veľmi nízkym podielom príjmov z aktívneho cestovného ruchu. Ako je to možné, keď na Slovensku máme všetko okrem mora?! A nechápu to najmä hotelieri a majitelia reštaurácií v oblasti Vysokých Tatier. Pre nás, návštevníkov, je to po podobnom víkende, ako sme zažili, úplne jasné......
Tak ako každý rok, rozhodli sme sa stráviť jeden víkend utužovaním pracovného kolektívu a športovými aktivitami. Vybrali sme si jeden z „lepších hotelov“ – hotel GRAND v Starom Smokovci - v nádeji, že služby budú na úrovni.
Prví traja sme sa ubytovali okolo 16.00. Kolegyňa, ktorá všetko organizovala sa ešte na recepcii ubezpečila, či sú všetky izby pripravené a či rezervácia sauny od 18.30 do 19.30 skutočne platí. Príjemné prostredie, čisté zrekonštruované izby. Až na detaily tak typické pre slovenských majstrov – drevená zárubňa odrezaná asi 2 cm nad úrovňou kachličiek (Inge, Milan – viete o čom hovorím, však?), posteľné prádlo a uteráky (inak celkom vkusné, čisté..) s logom hotela Slovan Košice, držiak na toal.papier s vylomenou úchytkou.... ale také detaily predsa s radosťou prehliadneme, nie? Keďže ostatní (spolu nás bolo 12) ešte boli na ceste, rozhodli sma sa na nich počkať v hotelovej kaviarni pri drinku. Po 10 minútach čakania si nás všimla čašníčka Mária, ktorá sa dokonca na nás aj usmiala a doniesla nápojové lístky. Príjemný začiatok víkendu. Na 3 drinky sme v kaviarni, kde bolo dohromady asi 10 hostí, čakali 18 minút. Kolega, zrejme ako bolestné za čakanie, dostal aj prémiu – pohár s minerálkou okrúžkovaný rúžom. Zrejme skúšali správnu teplotu minerálky J.... Keď sa snažil zaneprázdnenú Máriu odchytiť kvôli reklamácii, jej reakcia typu: „počkajte, kým si odnesiem (prázdnu) tácku“, nás už ani veľmi neprekvapila. Napriek tomu bola ochotná pohár vymeniť, čuduj sa svete! Či aj obsah, to sme nezistili. Samozrejme, slovíčko „prepáčte“ v tejto oblasti je veľkou raritou. Rozhodli sme sa, že sa budeme snažiť malé nedostatky prehliadať – chceme si užiť pekný víkend bez stresu a hádok a také drobnosti nám ho predsa nepokazia, nie? Z práce a cesty sme boli natoľko unavení, že sme sa rozhodli prispôsobiť sa aj slimačiemu tempu obsluhy a pre istotu sme si ďalší drink objednali už pri donesení toho predchádzajúceho. Nepokazíme si predsa pekný víkend malichernosťami! O 18.30 sme sa teda vybrali do sauny vypotiť zo seba stresy. Boli by ste prekvapení, koľko dobrých ľudí sa vmestí do sauny pre cca 12 osôb! V hoteli Grand napriek tomu, že sme ju mali rezervovanú pre seba sme sa tam vmestili aj s ďalšími 7 hosťami, ktorí sa tam akýmsi zázrakom ocitli tiež. Ale žalúdok sa dlho nedal klamať, hlásil sa veľmi intenzívne a koliba, vzdialená asi 300 m sa zdala nekonečne ďaleko. Našťastie aspoň tam pochopili, že turisti ich živia, alebo aspoň sa ich snažia tolerovať (tých turistov) a keď vidia, že sú na pokraji smrti hladom, zmilujú sa nad nimi a po polhodinke si skupinu 12 ľudí všimnú (nepýtajte sa ma, ako by ste dopadli vo dvojici – možno by ste tam sedeli doteraz). Potom to už však fungovalo a aj jedlo bolo v poriadku a dokonca nas nechali dopiť aj víno – asi 15 minút po záverečnej. Ďalší program – návšeteva blízkej diskotéky ALBAS sa nekonala z kapacitných dôvodov (stôl nebolo možné rezervovať dopredu), tak sme to skúsili v bare domáceho hotela, kde hrala 3-členná kapela dosť plesnivé vykopávky. Ale aspoň sa snažili, a keďže sme boli v tom bare takmer jediní (pri jednom stole boli asi 4 ľudia, ktorí veľmi rýchlo odišli), boli ochotní urobiť nám zábavu podľa našich predstáv v rámci svojich možností. Mali sme možnosť vyskúšať spevácky talent našich odvážnejších kolegov v improvizovanom Karaokee show. Snáď stačí informácia, že sme skončili okolo 4. ráno a ešte hodinku strávil jeden kolega na izbe aj s kapelou (pôvodný tajný zámer kolegu, že “zmyselné oči“ speváčky sa rozhodnú tam zostať s ním až do druhého dňa mu síce nevyšiel, ale aj tak to bol určite príjemný koniec prvého večera).
V sobotu som sa rozhodla stať lyžiarom. Pre tých, čo to nevedia: naposledy som stála na lyžiach na školskom lyžiarskom výcviku v r. 1985, a nemôžem povedať, že dovtedy som toho veľa nalyžovala.... Nuž ale keď už toľko chodím do hôr, vyskúšam to, nie? Veď čo sa mi môže stať, keď budem opatrná? Moji skvelí kolegovia sa rozhodli, že jediné vhodné podmienky na lyžovanie budú v Lomnickom sedle, tak som sa tam vybrala s nimi. Vtedy som ešte nepochopila všetky tie otázniky, ktoré číhali z očí chlapíka v požičovni lyží, keď som sa mu pochválila, že v podstate prvýkrát stojím na lyžiach a idem lyžovať do sedla. Aj som sa trochu čudovala, že tie lyže, ktoré mi dal, boli dosť ošúchané a určite uz odpísané z invetáru, ale čo už chcem za 250,- Sk za kompletnú výbavu vrátane lyžiarok? (toto bolo myslené ako kompliment – nezdalo sa mi to až tak drahé). Na jeho opatrnú poznámku, že je to najťažšia zjazdovka na Slovensku, som sa tak poloprofesionálne usmiala a odkráčala smerom ku kolegom. Na parkovisku sme si urobili foto a hurá na lanovku! Keďže bolo 11.30 a poldenný lístok stál len o 20 Sk menej ako celodenný, po príklade mojich kolegov som si kúpila celodenný lístok za 490,-. Pri pohľade zdola na svah sedla, v hornej časti zahalený hmlou, som síce mala dosť zvláštny pocit v žalúdku, ale veď keď si dám pozor a pôjdem veľmi opatrne zo strany na stranu.... Na vlek som sa dostala bez ujmy na zdraví, aj z neho hore. Keď som však zbadala prvých 30 m takmer kolmých so zľadovatelými bubnami, ozval sa u mňa pud sebazáchovy, odopla som lyže a poprosila obsluhu vleku, aby ma dostali sedačkou aj dolu. Keď som im vysvetlila moju lyžiarsku históriu, pochopili, že nejde o žart, ale o tzv. „cost saving“ nášmu zúboženému zdravotníctvu a Horskej Službe, ktorej som nechcela kaziť prípravu na ples – o tom sa zmienim neskôr. Napriek tomu som na lyžovanie nezanevrela a poctivo som si niekoľkokrát vyšlapala pár metrov do svahu, aby som sa mohla spustiť, ale potom ma už zlákal lokálny bufet, v ktorom ste za 120,- Sk mohli mať segedínsky v umelohmotnom plytkom minitanieriku, z ktorého jednoducho nebolo možné ho nevyliať. Ale vraj bol vynikajúci. Alebo vo vysokohorských podmienkach chutí všetko inak? Po hodinke som sa po zrelej úvahe rozhodla zachrániť duševné zdravie chlapíka v požičovni lyží a ukončiť jeho obavy o celistvosť výstoje, ktorú mi zapožičal. Keď som vrazila do dverí (pretože som mala plné ruky lyží, rukavíc, lyžiarok, palíc....) s výkrikom „Žijem!“, očividne sa mu uľavilo.
Už ráno visel vo výťahu oznam, že večer bude ples Horskej Služby a teda všetky hotelové zariadenia budú od 17.00 mimo prevádzky. Týkalo sa to aj bazéna, sauny, masáží (masér tym tak či tak nebol celý víkend), nočného baru, reštaurácie aj kaviarne. Jednoducho – jediné, čo v hoteli fungovalo (aj to len do 21.00) bola „Taverna“, ktorá bola strašná, nedalo sa tam najesť ani posedieť. Ale prečo som sa vlastne čudovala? Veď je to bol jeden z najlepších hotelov vo „veľhorách“, tak som mala rátať s tým, že organizujú akcie a vlastným hosťom nedajú ani najesť. Veď môžu byť radi (tí hostia), že majú kde prespať, aj keď vlastne v tú noc pre väčšinu hosti o spánku nemohlo byť ani reči, ale o tom pekne po poriadku...
Zo svahu som bola naspäť v hoteli okolo 3.00. Čo s načatým poobedím? Žeby sme ešte raz riskli návštevu kaviarne a počkali tam na ostatných kolegov - lyžiarov, ktorí si užívali posledný zimný sneh? Možno kým sa vrátia, stihnú nám urobiť aspoň čaj..... Budete prekvapení, ale tentokrát to stihli napriek tomu, že už chystali ples. Asi 5 stolíkov bolo ešte neprestretých a teda bolo nám dovolené si tam sadnúť. Asi o 16.30 slušne prišiel čašník spýtať sa, či nám môže urobiť účet, keďže o 30 minút zatvárajú. Asi vedel, že druhý čaj už nestihnú pripraviť..... V tom čase prišla na kávu aj skupina 4 Nemcov, ktorým už pri dverách bolo vysvetlené, že sa nemôžu usadiť a dať si drink, keďže o chvíľu zatvárajú. Predstavte si, ti hlúpi Nemci to nepochopili a začali sa rozčuľovať! A čo vôbec čakali za to, že im bolo za 160 Sk dovolené zaparkovať na hotelovom parkovisku na 2 minúty, aby vzápätí zistili, že ich nikto neobslúži? Nehovorím o tom, že vyzimení lyžiari nemali šancu zrelaxovať v saune ani v bazéne...To my, Slováci, sme predsa len chápavejší. Na moje veľké prekvapenie večera v neďalekej pizzérii prebehla vcelku bez problémov, až na nedostatok Tabasca a feferóniek, namiesto ktorých pizzu potreli niečím neidentifikovateľným, ale štipľavým. Snažili sme sa najesť čo najskôr, aby sme konečne mohli využiť miestnu diskotéku ALBAS a keďže už nevedeli zarezervovať 1 stôl, cheli sme tam byť skôr, aby sme mali miesto. ALBAS je otvorený od 21.00 a my sme tam prišli o 20.52. Aká smola! Vyhadzovač si nás všimol a dokonca otvoril aj dvere. My, ešte stále v naivnej viere, že predsa zákazník by mal byť keď už nie pánom, aspoň tolerovaný, sme dotyčného slušne požiadali, či by sme mohli ísť dnu, napriek tomu, že otvárajú až o 9, aby sme nemuseli vonku mrznúť. Asi som vo svojich 30. rokoch stále naivná, ale jeho reakcia typu: „no a?“, pribuchnutie dverí a opätovné zaštrnganie kľúčov v zámke nás všetkých nechali bez slova. Čo s načatým večerom? Kolegyňa, trochu častejšie navštevujúca Tatry si spomenula na kolkáreň. Po krátkom blúdení sme to našli. Keďže obe dráhy boli obsadené, snažili sme sa objednať si dráhy, keď dotyční skončia o 21.15. Sľúbili nám jednu, ale keď sme ju cheli rezervovať na 2 hodinky, aby sme si každý aspoň 2x hodili guľou, boli sme upozornení, že zatvárajú o 22.00. Napriek tomu sme si teda objednali niečo na pitie a čuduj sa svete – vykľula sa z toho veľmi dobrá zábava. Vo vedľajšej miestnosti sme objavili billiard a ani sme si neuvedomili, keď bolo už hodne po 10.00 a nás nevyhodili oknom, ale boli sme slušne požiadaní, aby sme teda už dohrali a dopili. Taký detail, ako že keď chceme účet z pokladne, je potrebné im to oznámiť vopred, sme veľkodušne prehliadli. Do hotela, kde bol ples, sa nám veľmi nechcelo, tak sme skúsili blízky hotel Park. Poviem Vám – odteraz doporučujem každému návštevníkovi Tatier. Veľmi dobrý diskjockey, ktorý zázračne vedel odhadnúť hostí, vybrať ten správny typ hudby, ktorý vyhovoval každému. Kým tam bola (podľa mňa neplnoletá, ale veľmi sympatická) mládež, hral najnovšie hitovky, na ktoré sa dá aj tancovať, keď odišli a zostala tam skupina vekovo viac podobná nám, objavovali sa skladby cca 5 rokov staré, ale aj evergreeny typu Elán, Michal David... hral aj na želanie a keď sme sa mu chceli poďakovať aspoň drinkom, povedal, že pije Matonku... No skrátka fantastická zábava až do záverečnej. Takže dovoľte mi týmto poďakovať sa vyhadzovačovi v ALBASE, ktorý nás nevpustil dnu a umožnil nám tak prežiť fantastický večer. Vo veľmi dobrej nálade sme sa vrátili do hotela, kde ešte stále v plnom prúde prebiehal ples. Napriek tomu, že hudbu bolo počuť vo všetkých kútoch hotela minimálne do 5 (kedy som zaspala), vôbec mi to nevadilo. Všetci hostia však zrejme neboli až tak príjemne naladení (zrejme strávili večer v ALBASE), ako som úchytkom niekoľkokrát započula na druhý deň na recepcii, keď sa sťažovali. Odpoveď recepčnej si asi domyslíte.... Keďže sobotňajšia lyžovačka mi nie veľmi vyšla, chceli sme to skúsiť ešte v nedeľu na Interski. Zrejme sme prišli o ďalšie zážitky, keď sme to vzdali pri pohľade na množstvo áut, smerujúcich do tejto lokality. Rozhodli sme sa, že sa radšej pôjdeme trochu zohriať do termálnych bazénov v Bešeňovej. To sme ale nemali robiť.... Už pri príchode na parkovisko nám bolo jasné, že tam bude nával, ale čakať v rade asi hodinku na kľúč bolo naozaj veľa. Čakalo nás tam asi 20 – 25 a za 15 minút boli vydané 3 kľúče. Na dôvažok chaos, ktorý vládol v šatni, kde cez čakajúci rad sa prepchávali hore-dolu ženy, ktoré išli do sprchy...Opäť sme to raz vzdali a cheli sme sa aspoň slušne naobedovať v hoteli, ktorý patrí k areálu. Síce sme už neboli vo „veľhorách“, „dobré“ zvyky obsluhujúceho personálu však pretrvávali aj tu. Po 30 minútach čakania, som sa rozhodla, že na náš príchod upozorním čašníkov sama. Keďže nereagovali na znamenia, zašla som za nimi k pultu a vyrušila pri debate o zrejme veľmi dôležitých veciach. Objednané jedlo nám doniesli na tatranské pomery veľmi rýchlo – o 65 minút, ale na to sme si už počas víkendu zvykli. Keď sme sa snažili protestovať, dokonca nás presvedčili, že objednaný paradajkový šalát má byť správne zmiešaný aj s uhorkami, paprikou a cibuľou (na priamu otázku: „Prepáčte, objednali sme si paradajkový šalát“ nám do očí potvrdili: „to je paradajkový šalát“). No, čo narobíme, nabudúce si objednáme ham and eggs a budeme dúfať, že dostaneme pstruha na modro. Špecialita šéfkuchára – polosurové zemiaky - je už známa aj v Bratislave v IKEA, to nás neprekvapilo. Keď čašníčka doniesla namiesto objednanej minerálky Fantu a na miernu poznámku, že teda keď rozumela len 2 dcl a zvyšok objednávky prepočula, mala sa spýtať ešte raz, reagovala poznámkou „ja Váš stôl neobsluhujem“, boli sme nesmierne radi, že nám vôbec dovolili zaplatiť účet. Nie som rodáčka z Bratislavy, ani netvrdím, že tu je všetko ideálne, ale oddnes snímam klobúk pred každým zahraničným turistom, ktorý sa po podobných skúsenostiach vráti vôbec na Slovensko.
Takže: HURÁ DO EURÓPY!
PS: napriek týmto skúsenostiam nás po celú dobu pobytu ani na chvíľu neopustil humor a optimizmus a tvrdím, že to bol jeden z najlepších víkendov (vďaka ľuďom, s ktorými som ho strávila).
Autor: Maria Prostredna