Prečítajte si cestopisy od čitateľov a blogerov, ktoré zverejňujeme v ich pôvodnej forme s drobnými jazykovými úpravami.
Párkrát sa mi už potvrdilo to, že najlepšie okamihy a zážitky sú tie, ktoré si vôbec nenaplánujem. Prídu akosi samé. Či to nazvem zhoda okolností, súhra hviezd a vesmíru, náhoda... Je to celkom jedno, kto alebo čo za to môže. Podstatný je výsledok a skúsenosť, ktorú si so sebou od tých chvíľ odnášam vo svojom srdci alebo v spomienkach.
(zdroj: Aleš Tvrdý)Dokonalá izolácia uprostred oceánu
Presne tak dopadla aj jedna z ciest, ktorú som absolvoval v roku 2019. Ocitol som sa na ostrove, ktorého populácia je zhruba 260 ľudí. Elektrina funguje len pár hodín denne, a to nie každý deň. Nemajú tu hotely či ubytovne, bankomaty alebo televíziu.
Ľudia si nezamykajú domy, chodia do kostolov, ktorých tu je na malý počet obyvateľov, celkom dosť. Nikto však nikomu nezazlieva, že chodí do tej či onej farnosti. Za rok sem prídu traja až štyria turisti. Ten predošlý rok som im však prevrátil štatistky na ruby. Prišlo o jedného turistu viac. Ja.
(zdroj: Aleš Tvrdý)Stráviť týždeň na dokonale izolovanom mieste môže byť pre niekoho nepredstaviteľnou nočnou morou. Pre niekoho iného to môže zasa byť niečo ako raj na zemi. Ja som sa tu dostal takým malým nedorozumením. Spočiatku, keď som zistil, kde vlastne som, do reči alebo do smiechu mi veľmi nebolo. Domáci obyvatelia to však na mojej bezradnej tvári zrejme rýchlo pochopili a hneď sa ma ujali, akoby som bol ich vlastný obyvateľ.
Uniknúť zo sveta, v ktorom väčšina z nás žije dennodenne, sa neskôr ukázalo ako tie najlepšie kúpele, ktoré sa nedávajú na predpis.
(zdroj: Aleš Tvrdý)Veľká ostrovná rodina
Spoznávanie kultúry, ktorá je od tej našej vzdialená minimálne toľko, ako Tonga od Slovenska, bolo takisto veľmi obohacujúce. Títo ľudia sú ako jedná veľká rodina. Mnohí z nich, videli belocha (mňa) po prvýkrát v živote.
(zdroj: Aleš Tvrdý)Najmä deti. Tie boli z neohlásenej návštevy v absolútnom vytržení. Práve na deťoch sa dajú emócie sledovať najlepšie. Pravidelne, počas dňa, keď neboli v škole, ma chodili pozrieť. Po anglicky vedeli len jednu vetu a tú na mňa dookola neustále vykrikovali: „Hey Alex, what’s your name?“. Aj napriek tomu, že som im to zakaždým, aj po tisícomkráte zodpovedal, sa to s obrovským smiechom spýtali zas. Bavilo ma to, tak som túto zoznamovaciu hru s nimi hral stále dookola.
(zdroj: Aleš Tvrdý)Dospelí boli sofistikovanejší. Vždy, keď sa chceli prísť pozrieť na toho blázna, ktorý si pomýlil ostrov a vystúpil na nesprávnom, tak so sebou priniesli aj nejaké jedlo. Aby som nebol hladný. Nebol tu predsa žiaden obchod. Pravidelne mi teda nosili ryby, mušle, ovocie, koláče. Raz dokonca jeden chlapík priniesol polovicu malého prasaťa.
"Ako ďaleko je tvoj ostrov?"
Mal som času dosť. Ana, ktorá bola zdravotná sestra, v malej plážovej ošetrovni, ma ubytovala na jednom lôžku pre pacientov. Nikto na ostrove nebol zranený, takže som tam strávil celý čas, kým išla ďalšia loď. Týždeň. Za tú dobu mi toho o ostrove a aj krajine veľa povedala.
Zobrala ma na večerné nacvičovanie spevu, do kostola, vybavila mi výlet na neďaleký susedný ostrov, kde bola malá dedinka. Takisto mi vybavila aj to, že sa môžem zúčastniť vyučovania v malej škole, kde boli len dvaja učitelia a 25 detí.
(zdroj: Aleš Tvrdý)To bol asi ten najkrajší zážitok. Tam som sa spoznal so všetkými deťmi, ktoré v ten deň boli v škole. Neskôr ma jedno z nich aj pozvalo na návštevu k nim domov.
(zdroj: Aleš Tvrdý)Volala sa Rachel a ukázala mi jej rodinu. Ženy vyrábali z listov nejakej rastliny sukne a ďalšie výrobky, ktoré sa potrebovali v dedine. Muži obrábali tabakové pole a zbierali kokosové orechy. Takto majú podelenú prácu.
Zakaždým, keď sa ma niekto chcel spýtať, na moju krajinu, tak sa pýtali na ostrov. Aký veľký je tvoj ostrov, ako ďaleko je tvoj ostrov, koľko ľudí žije na tvojom ostrove... Predsa len to majú akosi vo zvyku.
(zdroj: Aleš Tvrdý)Ha’afeva je malinké územie obkolesené zo všetkých strán nekonečným oceánom. Prejsť ho dookola pešo mi trvalo asi dve hodiny spolu aj s prestávkami na fotenie a kúpanie sa pod palmou.
(zdroj: Aleš Tvrdý)Nie je tu ani jeden kopec. To je najväčší problém dedinčanov. Ich nočnou morou je to, že sa na nich raz dovalí vlna tsunami a spláchne ich ako mravce v umývadle. Nemajú sa kde pred ňou skryť.
(zdroj: Aleš Tvrdý)Rýchlo však meníme tému, lebo na Aninej tvári vidím skutočné zhrozenie sa. Beriem teda fotoaparát a idem sa prejsť po pláži, ktorá je okolo celého ostrova. Jedinú spoločnosť mi robia prevísajúce palmy a obrovské mušle, povaľujúce sa naokolo.
Autor: Aleš Tvrdý