Jeden z dvoch víťazných cestopisov v súťaži pre vysokoškolákov, ktorú zorganizoval portál dovolenka.sme.sk. Cestopisy zverejňujeme v pôvodnej podobe, s drobnými korektúrami.
Plán nie je presne daný a počas cesty mu nechávam voľný priebeh. Vo vrecku 150 eur, v ruke kolobežka, šampón a tie vansky zavesené na batohu, snáď budú plniť aj inú úlohu ako len estetickú.
(zdroj: Matúš Kocinec)Prvá zastávka - Brašov
Vyrážam smer Brašov. Mojím hlavným dopravným prostriedkom budú autá cudzích ľudí. Spolujazdou sa dá ušetriť istý obnos peňazí a ako bonus získate nových priateľov.
Môj prvý vodič je Razvan, ktorý nanešťastie slovensky rozpráva, ale skloňovanie berie iba ako iný druh zábavy. Prvých šesť hodín jazdy sa dozvedám, čo všetko v živote dosiahol a, naopak, aj čo pekelne pokazil. Ďalšie štyri hodiny hľadám rádio, ale márne. Za viac ako deväťsto kilometrov platím prvých 35 eur.
Ubytovanie riešim cez couchsurfing, čo je sociálna sieť, cez ktorú dokážete nájsť ubytovanie zadarmo, a tak spoznávam Mihaia. Je to stratený Draculov brat a prichýlil ma vo svojom peknom príbytku na tri dni. Hneď pri prvej večeri sme vymysleli plán a na druhý deň tiahneme do tajomných transylvánskych hôr. Pridala s k nám aj Mihaiova spolubývajúca, Lavínia.
Brašov, národný park (zdroj: Matúš Kocinec)Ako vstupné do národného parku, mi miestny Walker Texas Ranger uložil blokovú pokutu 5 lei (nie charakter zo Star Wars, ale rumunská mena). V prepočte je to asi euro a desať centov, takže ak odchytia takto aspoň desať ľudí, chalani majú na kávu, sifón a croissant. Turistické značky nenasledujeme a ja sa mením na kamzíka vo vanskách.
Brašov, národný park (zdroj: Matúš Kocinec)Pri hľadaní cesty domov sem-tam prejdeme aj niekomu cez dvor a tak sa občas cítim ako hobit, ktorý vyrazil za dobrodružstvom. Výhľad je dychberúci a spoločnosť tak vynikajúca, že na ďalší deň lezieme znova.
Centrum Brašova (zdroj: Matúš Kocinec)Brašov má skoro tristotisíc obyvateľov a jednu vynikajúcu piváreň. Možnosť skrášliť jeden z vrcholov, na ktorý vidieť práve z tej pivárne, si nenechali ujsť ani najvyššie postavení verejní činitelia komunistického režimu. Kedysi sa nad mestom týčil nápis Stalin vyrobený z dreva, dnes je tam kopa plechu pripomínajúca písmená.
Z vrcholu nazývanom Tampa bolo vidieť až tam, kde už čoskoro budem brázdiť chodníky na kolobežke. Najskôr sa však musím rozlúčiť a bolí to viac, než som predpokladal. Trochu som sa totiž do Lavínie zaľúbil.
Do Bukurešti
Do hlavného mesta ma berie Iovan. Z profilu vyzerá ako Mr. Bean a po okreskách lieta aj 120 kilometrov za hodinu. Jeho červená Ibiza má tiež čo-to za sebou lebo samovoľne točí vľavo a kontrolka motora svieti kvôli poruche. Zachraňuje nás iba obrázok panenky Márie, odložený na tachometri. Milé. Odporučil som mu, že za takúto zážitkovú jazdu by si mal pýtať viac než 7 eur.
Mojou ďalšou kaučsurferkou je Cecilia. Slečna, ktorá do práce chodí ako chce a ešte si tam k tomu aj knihy číta! Pracuje totiž ako knižná editorka. Má 27 rokov a túžbu bývať v Nórsku. Poznáme sa ani nie hodinu a už mi aj núka kľúče od bytu. Namiesto dohodnutých dvoch dní ostávam štyri a dnes ľutujem, že som neostal ešte dlhšie.
Palác ľudu v Bukurešti (zdroj: Matúš Kocinec)Konečne je moja trotineta, rozumej kolobežka, vo svojom živle. Viem asi štyri slová po rumunsky a toto je jediné, ktoré nie je nadávka. Hneď ráno kolobežkujem k budove s nevysloviteľný názvom – Casa Poporului alebo Palác ľudu. Po vzore Champs-Élyseés sem vedie obrovský bulvár a najlepší výhľad je z reprezentačného balkóna, z ktorého sa mal Ceausescu prihovárať k pracujúcej triede. Našťastie k tomu nikdy neprišlo a namiesto neho palác v roku 1992 pokrstil Michael Jackson, keď ľudí privítal slovami „Hello Budapest!“ O tomto architektonickom skvoste nájdete mnoho zaujímavostí, ale lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť.
Plazím sa bočnými uličkami Bukurešti a nasávam konečne tú správnu atmosféru. V centre mesta nie je až tak čo vidieť a áut je tu ako v indickom filme. Čiči, ako ju volajú kamaráti, už asi dočítala všetky knižky a o polhodinu máme rande. Stretávame sa u niekoho na záhrade a ja až po chvíli zistím, že je to reštaurácia. Pri vínku vedieme nekonečné debaty a ja som rád, že môžem spoznať ľudí ako ona. Z mnohých myšlienok vyberám túto: "Keď žiješ v krajine, kde je všetko na hovno, tak punk nie je ničiť. Ten pravý punk je niečo vytvoriť."
Palác ľudu, Bukurešť (zdroj: Matúš Kocinec)Potom sa presúvame na ďalšie zaujímavé miesto spojené s minulým režimom. Len prednedávnom sprístupnili aj vilu, v ktorej tento diktátor žil. Nachádza sa len kúsok od centra, a tak ako aj do Palácu ľudu, si treba vstupenku zarezervovať vopred. Na rumunské pomery vás to však vyjde drahšie, vstup pre študenta do obidvoch „budov“ vás vyjde na takmer 15 eur. Teda s kávou šestnásť, ale naozaj to stojí za to!
2 dni v Konstancii
Konstanca (zdroj: Matúš Kocinec)Na dva dni sa náhodne ocitám v Konstancii. Čiči mi požičala požičaný stan a ja si môžem omočiť nohy v Čiernom mori. Dva dni v kempe a ja prvýkrát platím za ubytovanie. Za tých 6 eur som si mohol radšej kúpiť ten sprchový gél, ktorý som niekde stratil. Teraz musím kradnúť mydlo na ruky a predstavovať si, že je to šampón. Ďalej na východ to už nejde a rozmýšľam, ako sa dostať naspäť domov. Stihnem ešte škaredo padnúť z kolobežky a už aj som naspäť v Bukurešti.
Musím vrátiť stan a na rozlúčku dostanem takú praženicu, že aj sedliacke ratatouille sa môže ísť schovať. Do Klužu ma vezie Arpád a jeho dodávka plná rýb. Po troch hodinách strácam čuch, po ďalších dvoch už ani neotváram okno, aby sme sa čerstvým vzduchom nepriotrávili. Počas deviatich hodín počúvame iba maďarské techno a ja snívam o praženici bez rybieho zápachu a teplej posteli.
Kluž: koncert, futbal aj zábavný park
V Kluži sa ocitnem na koncerte rumunského No Name. Moja kaučsurferka Elena vedela, že milujem hudbu a chcela mi týmto večerným koncertom v centre mesta spraviť deň. Prekvapivo to bolo vcelku dobré. Až na ten neuveriteľný smrad, ktorý zo mňa išiel na kilometre. Ona musela svoju milovanú Daciu vetrať ešte týždeň! Prepáč.
Koncert v Kluži (zdroj: Matúš Kocinec)Salina Turda pre mňa predstavuje najkrajšie miesto pod zemou. Kedysi soľná baňa, dnes zábavný park. Elena sem ešte ako malá lozila cez pôvodné šachty a posledných desať rokov sa sem chodí nadýchať, aby trochu prekvapila pľúca. Čo je naozaj pravda, lebo vyfajčiť denne celú krabičku to chce odvahu. Veľmi dobrá a hlavne zdravá prechádzka za 6 eur, no neber to.
Salina Turda (zdroj: Matúš Kocinec)Večer ideme aj s jej kamarátmi na premietanie filmu do lesa. Nemám ani najmenšej potuchy, či to bude nová marvelovka alebo slunce seno na rumunský spôsob. Bohužiaľ, to nebolo ani jedno z toho a až z filmu som zistil, že sa nachádzam v najstrašidelnejšom lese široko ďaleko. Išlo o les Hoia Baciu. Tak ako pri všetkých konšpiráciách, internet vám pomôže viac ako ja.
Posledný deň pred finálnym odchodom ideme na futbal. V poslednom kole najvyššej ligy sa nepriamo rozhoduje o víťazovi medzi Klužom a Bukurešťou. Štadión hlási vypredané a ja sa úspešne bez lístku prepašujem na hlavnú tribúnu. Na konci prvého polčasu Djokovič strieľa hlavičkou víťazný gól. Čítaš dobre, ani ja som nevedel, že Novak je taký multitalent. Sedemnásť tisíc ľudí v ošiali a ja tiež. Po konci zápasu nastali oslavy a neskôr som aj ja skončil ako najväčší výtržník na ihrisku. Uvedomujem si, že to bol jeden z tých tajných snov ukrývajúcich sa vo mne. Fakt paráda.
Futbalový zápas v Kluži (zdroj: Matúš Kocinec)Ráno sadám už ani neviem komu do auta a čakám kým uvidím Schwechat. Ujkovi nechávam posledných 30 eur a poprajem ešte šťastnú cestu do Nemecka. Z Bratislavy to už domov do Trenčína vyzerá byť na skok.
Autor: Matúš Kocinec