SME

Havajské ostrovy IV.: Ostrov Kauaʻi (Cestopis)

Pobrežie ostrova Kauaʻi je drsnokrásne, nehyzdia ho žiadne mrakodrapy ani luxusné rezorty.

(Zdroj: Ľubor Šešera)

Cestopisy čitateľov. Prečítajte si cestopisy od čitateľov a blogerov, zverejňujeme ich v ich pôvodnej forme len s drobnými jazykovými úpravami.

Kým ostrov Maui slúži pohodlným dovolenkárom, na ostrov Kauaʻi smerujú milovníci prírody. Pobrežie je drsnokrásne, nehyzdia ho žiadne mrakodrapy ani luxusné rezorty. Pláže nevyzerajú akoby ich vyrobili v Disneylande, ale zapadajú do celkovej scenérie. Štátne parky Waimea kaňon, Kōkeʻe a Nā Pali ponúkajú úchvatné turistické chodníky. A stred ostrova pokrývajú bažiny, kam už ani turistické chodníky nevedú a kľudne by tu mohli prežívať potomkovia dinosaurov.

Ostrov Kauaʻi je štvrtým najväčším Havajským ostrovom. Je iba o máličko menší než Oʻahu (1 430,5 km2 oproti 1 545,4 km2), avšak oveľa menej zaľudnený (67 000 obyvateľov v porovnaní s 953 000 obyvateľmi). Je najstarší z veľkých Havajských ostrovov: má približne 5 miliónov rokov, kým najmladší Veľký ostrov iba 400 tisíc rokov.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hanalei beach

Najkrajšou plážou Kauaʻi je vraj Hanalei Beach na severe ostrova. Samotná pláž sa so sterilizovanou Wailea na ostrove Maui dá asi ťažko porovnať. Krásu jej dodáva najmä nádherná horská panoráma na pozadí.

Na Hanalei Beach sme sa kúpali presne jedno poobedie. Bolo to v jediný deň, keď nám na Kauaʻi svietilo slnko. Doobeda. Poobede už boli také vlny, že sme do oceánu išli iba raz a skôr dávali pozor, aby sme nerozšírili štatistiku naivných turistov, ktorí sa na Havajské ostrovy prišli utopiť.

Kým sever ostrova je fotogenickejší a sem tam tu má domček aj nejaká celebrita, z tých najznámejších napríklad veľký Agent 007, Pierce Brosnan, juh ostrova už toľkými krásami neoplýva. Vystavali tu zopár rezortov, ale ľudia z nich sa tiesnia na malých plážičkách.

Najpopulárnejšia z nich je Poipu Beach. Pekná, len dosť preplnená, dokonca aj v zime. Zato nás obdarila iným prekvapením: priamo na pláži spali tri zelené morské korytnačky (Chelonia mydas). Dobrovoľníci iba na 3 metre od nich umiestnili tabuľky, aby sa ľudia nepribližovali. Všetci to rešpektovali. Húfne sa v patričnej vzdialenosti s nimi fotili, ale to korytnačkám zjavne v ich spánku neprekážalo.

Morské korytnačky sa nazývajú zelené, aj keď sú v skutočnosti čierne; zelenú farbu má iba tuková vrstva pod pancierom, ktorú normálne nevidíte. Dorastajú až do veľkosti 1,5 metra a vážia úctyhodných 68 až 190 kg. Najťažšia známa korytnačka dokonca vážila až 395 kg.

Na rozdiel od ich miniaturizovaných verzií, ktoré kupujeme na Slovensku deťom ako maznáčikov, zelená morská korytnačka nedokáže vtiahnuť hlavu pod pancier. Na druhej strane dospelý jedinec takmer nemá nepriateľov: je ním iba človek a najväčšie druhy žralokov.

Naopak, veľmi ohrozené sú mláďatá: morskými vtákmi, tuleňmi, krabmi a ďalšími predátormi. V Havajčine sa zelená morská korytnačka nazýva Honu a je symbolom šťastia, vytrvalosti a dlhého života. Podľa legendy priviedla prvých Polynézanov na Havajské ostrovy.

Neďaleko od korytnačiek spali na pláži dva tulene havajské (angl. Hawaiian monk seal, Neomonachus schauinslandi). Prišli vraj ráno, na pláži si celý deň pospinkajú a na noc sa vrátia loviť do mora. Tuleň havajský je endemický havajský cicavec, ktorého nenájdete inde vo svete (ak nerátame zoologické záhrady). Jeho stavy sa neustále znižujú. V súčasnosti žije už iba okolo 1 400 jedincov tohto druhu.

Tulene havajské, na rozdiel od korytnačiek, dobrovoľníci na pláži aj ohradili. Tulene sa vedia tváriť hrozne milo: prižmúria očká a vám sa zdá, že sa chcú s vami hrať. Sú to však predátori. Aj keď na človeka útočia zriedkavo. V každom prípade na pláži bola varovná tabuľa, že keď sa k vám v mori priblíži tuleň a tvári sa, že sa s vami chce hrať, máte ho ignorovať a od neho pokojne odplávať.

Kalalau Trail

Na konci severnej magistrály na skutočných turistov čaká lahôdka: chodník Kalalau Trail. Vedie pozdĺž pobrežia Nā Pali Coast. Považuje sa za najkrajší, ale aj najnebezpečnejší chodník na Havajských ostrovoch. Nadšenci ho dokonca zaraďujú medzi najkrajšie chodníky na svete.

Kalalau Trail meria 18 km a treba sa ním aj vrátiť, takže vzdialenosť sa musí vynásobiť dvoma. Štandardne si tak vyžaduje dva dni, hoci existujú borci, ktorí ho „dajú“ za deň. Chodník je bez pitnej vody a kempovanie je možné iba na vyhradených miestach. Navyše si treba vopred zakúpiť povolenie na kempovanie. Pomerne obsiahly opis chodníka je možné nájsť aj na českej internetovej stránke Mahalo. (Mimochodom, “mahalo” v Havajčine znamená ďakujem.)

Keď sme prišli na Kauaʻi my, bol Kalalau trail po dlhotrvajúcich dažďoch zatvorený. Otvorili ho až tesne pred našim odchodom, čo sme zistili len náhodou. Ale ani tak som nemal chuť až na takéto dobrodružstvo. Bez zásoby pitnej vody sme si trúfli iba na krátky prvý úsek. Naša mladšia generácia, Lucka s manželom, neodolali a vybrali sa aspoň po prvý vodopád. Vychutnali si ho aj s lejakom, ktorý ich premokol do nitky.

Cukríkové mestečko Princeville

Tak, ako cestovateľ na púšti chvíľu neverí vlastným očiam, keď zazrie oázu, aj turista si na drsnom Kauaʻi chvíľu myslí, že sníva, keď zazrie mestečko Princeville. Pôsobí, akoby ho pred chvíľou vymodelovali v cukrárni z marcipánu, len ten marcipán nemá podobu snehovej periny, ale sýtozelených paliem. Neviem, akým zázrakom nám Lucka zohnala ubytovanie práve v ňom.

Princeville je také americké mestečko-dedinka s 2 100 obyvateľmi. Dostalo názov po princovi Albertovi Kamehamehamovi, ktorý bol synom štvrtého havajského kráľa. V 19. storočí sa na jeho mieste pestovala cukrová trstina a neskôr sa územie zmenilo na ranč. V roku 1968 miesto ranča zaujal developerský projekt. Na rozdiel od tých bratislavských bol spravený citlivo a výsledok očaruje.

Domčeky sú podobné ako inde v Amerike. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že takmer pri každom rastú palmy. A všade je čisto.

Ďalší rozdiel oproti pevninskej Amerike sú ceny. Priemerný domček s 3 - 4 spálňami, rovnakým počtom kúpeľní a plochou 270 - 330 m2 stojí približne 1,5 milióna amerických dolárov. Dosť aj na americké pomery.

Vtáčia rezervácia

Trinásť kilometrov východne od Princeville stojí historický maják Kilauea (pozor nemýliť si ho so sopkou rovnakého mena). Postavili ho v roku 1913 a dnes je súčasťou Národného registra historických miest štátu Hawaii.

Krátko po tom, ako maják odišiel do dôchodku, zriadili v roku 1985 v jeho okolí prírodnú rezerváciu. Dnes sú svahy okolo majáka posiate tisíckami hniezd morských vtákov rôznych druhov. Keďže mne z biológie dávali učitelia dobrú známku iba preto, aby mi nekazili vysvedčenie, ohľadom druhov jednotlivých vtákov odkazujem čitateľa na originálny zdroj.

Len dodávam, že najviac z nich žiarili biele Sula sula (angl. Red-footed Booby), ktoré občas prileteli až k nám a po niekoľkých úletoch sa nakoniec dali aj odfotiť. Mali rovnaké farby ako slovenská zástava, len v iných odtieňoch a nepomernom zastúpení. Celé biele s červenými nožičkami a svetlomodrým zobákom.

Najrozšírenejším vtákom na Kauaʻi však nie je Sula sula, ale obyčajný kohút a sliepka. Hoci pre našinca ten obyčajný kohút hýri bohatým sfarbením. Nájdete ich všade: pri cestách, odpočívadlách aj nákupných centrách. U domorodcov dokonca koluje o nich vtip: Ak nastúpite do lietadla a namiesto letušky vás privíta sliepka, viete, že letíte na ostrov Kauaʻi.

Ich pôvod je zaujímavý. Divé sliepky na ostrove Kauaʻi predstavujú domestifikáciu naopak: pochádzajú totiž zo sliepky domácej. Ako ukázal rozbor ich DNA, na ostrovy priviezli sliepky v neveľkom počte už prví Polynézania. V 19. storočí začali sliepky chovať vo veľkom na farmách pre plantážnych robotníkov.

Pri hurikánoch, ako napríklad v rokoch 1982 a 1992, bolo veľa slepačích fariem zničených. Mnoho sliepok z nich uniklo do voľnej prírody, kde sa spojili s neveľkým počtom svojich divých bratov pochádzajúcich z čias pôvodných Havajťanov. A tak si teraz žijú ako slobodné tvory a obyvatelia Kauaʻi ich slobodu rešpektujú – bez toho, aby ich lovili na nedeľné rezne.

Waimea kaňon

Ako povedal jeden neznámy filozof: Neverím na zázraky; spolieham sa na ne. Po tom, ako pršalo vo východnej časti ostrova, sme si nahovorili, že pôjdeme pozrieť Waimea kaňon na západe. Waimea kaňon tak trochu pripomína svojho väčšieho brata: arizonský Veľký kaňon (Grand canyon). Upútava svojou červenou farbou (význam slova waimea v havajčine je „červená voda“) a vznikol (aj) zarezávaním sa rieky do zemského podložia. Na rozdiel od Veľkého kaňonu, formovaniu Waimea kaňonu výrazne pomohla aj vulkanická činnosť: pred asi 4 miliónmi rokov sa zrútila časť vulkánu a priehlbiny zaplnila tečúca láva.

Waimea kaňon je 16 km dlhý a až 900 metrov hlboký. Je najväčším kaňonom v Tichom oceáne. Na rozdiel od južnej časti (South rim) Veľkého kaňonu však Waimea kaňon nie je červený a vyprahnutý, ale spája v sebe červenú s tropickou zelenou. Spolu s ďalšími farbami spektra: hnedou, šedou a priezračne modrou tunajšieho vodopádu. Keď sme konečne k Waimea kaňonu dorazili, pre nás sa všetky farby spektra spojili. Do výslednej bielej. Obrovský kaňon dokonale vyplnila biela hmla.

Všetky nasledujúce dni bolo počasie rovnaké. V deň odletu sme si povedali, že už aj tak nemáme čo stratiť. A kaňon nám ukázal svoju veľkodušnosť. Presne na päť minút sa pre nás roztvoril, aby sme mohli vychutnať jeho krásu a spraviť zopár fotiek. Potom si už povedal, že na dnes predstavenie končí.

Čakanie na helikoptéru

Najväčšie krásy ostrova Kauaʻi môžete vidieť iba zhora. Nemyslím ani tak stav, keď sa za zásluhy dostanete do Neba. Stačí helikoptéra. Do parku Nā Pali síce vedie Kalalau Trail, ale ním sa k najväčšiemu divu, k „vežičkovému“ bralu nedostanete. Podobne sa nedostanete ani k vodopádu z Jurského parku Manawaiopuna Falls, či k jednému z najvlhkejších miest sveta, vrcholu Wai’al’ale s jeho vodopádmi. Výnimkou je iba Waimea kaňon, ale aj ten chutí inak, ak nad ním preletíte v celej jeho panoráme.

Helikoptéra bola jedna z mála vecí, ktoré sme si z Bratislavy neobjednávali. Minimálne ja nemám prorocké schopnosti predpovedať počasie. Pustil som sa do toho až na druhý deň po príchode na ostrov. Predpoveď počasia na celý týždeň nie je príliš ružová, ale niektoré spoločnosti ešte majú pár voľných termínov.

Vyberáme si o dva dni poobede, vtedy by mohlo byť trochu lepšie počasie a Nā Pali coast bude „po slnku“ – kvôli fotografovaniu. V stredu doobeda sa ešte raz prejdeme po našom cukríkovom Princeville a potom už netrpezlivo sadáme do auta smer helikoptéra. Na mieste sme viac než o dve hodiny skôr. Na našu otázku pani za pultom odpovedá: Áno, ešte lietame.

Pozorujeme výcvik predchádzajúcej skupiny. Niektoré tančeky sú podobné, ako v lietadle, len v helikoptére ide bezpečnostný pás cez obe ramená a zapína sa úplne inak. Pred nastupovaním sa navyše odporúča prikrčiť, inak by ste mohli byť o hlavu kratší.

Predchádzajúca skupina nasadá do áut a odvážajú ju na letisko. Nás zaregistrujú a odvážia ako malé teliatka pred prevozom. V helikoptére ide o každý kilogram. Dokonca si nebudem môcť so sebou zobrať ani náprsnú taštičku. Vyberám si aspoň mobil a peňaženku. Čakáme. Predchádzajúca skupina akosi dlho nechodí. Čakáme. Potom sa panej za pultom ozve vysielačka. Volá pilot z helikoptéry, že na západe sa veľmi zhoršilo počasie, ide oblúkom okolo ostrova a ďalšie lety na dnes ruší.

Ponúkajú nám vrátanie peňazí alebo preobjednanie. Na preobjednanie majú už iba dva termíny z iného letiska: náš predposledný alebo posledný deň. Vyberáme si ten predposledný. V príslušný deň sa dostavujeme na druhé letisko. Je také hračkárske. Pristávajú tu iba malé súkromné lietadlá a dve helikoptéry pre vyhliadkové lety. Ani veľmi nedúfame. Áno, zatiaľ lietame. Predchádzajúca skupinka dokončuje výcvik a čaká na prílet helikoptér. O chvíľu priletia a elegantne pristanú. Piloti vypínajú motory. Pre zlé počasie všetky ďalšie lety rušia.

Posledný deň sa na nás usmeje aspoň trochu šťastie. Na päť minút sa pre nás otvorí Waimea kaňon (písal som vyššie). Nā Pali coast však pre nás ostane iba nenaplnenou túžbou. Akoby nám Havajské ostrovy chceli povedať: musíte sa sem ešte vrátiť.

Autor: Ľubor Šešera

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Cestovanie

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. Slováci sa môžu tešiť! Prichádza revolučná lotéria
  2. Tento rok Slováci vyhrajú!
  3. Taste of Ireland in Bratislava
  4. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku
  5. dm podporila sumou 6 475 eur realizáciu projektu Základnej školy
  6. Na zdraví záleží
  7. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 274
  2. Každý piaty zomrie 9 390
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 768
  4. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 5 386
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 822
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 734
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 511
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 2 616
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Ľuboš Vodička: Zolná, kostol za hradbami
  2. Ľuboš Vodička: Slovenské hrady: Tematín
  3. Anton Kaiser: 100 rokov organizovanej turistiky III.
  4. Ladislav Kucharik: Bahrain - panské pieskovisko na zimu
  5. Michal Drotován: Singapur - mesto budúcnosti. Naozaj?
  6. Aleš Tvrdý: Ľudské povolania
  7. Ľuboš Vodička: Kam vo Viedni, keď prší? Albertina
  8. Miroslav Lisinovič: Putovanie slovenskými kalváriami - Lokca
  1. Elena Antalová: Vídala som iného Danka s ochrankou 25 272
  2. Ivan Čáni: Tomáško od Tarabov, aj ja som bol „bezdomovcom zasypaným exekúciami“ ako riaditeľ RTVS. 20 743
  3. Peter Kysela: BUM. A je to tu. 20 707
  4. INEKO: Ambulantní lekári zarábali v roku 2022 v priemere 4 836 eur – najviac pediatri, gynekológovia a všeobecní pre dospelých, najmenej kožní a internisti 16 702
  5. Marek Mačuha: Problém zvaný Tipos 13 803
  6. Ján Šeďo: V roku 1982 som sa stretol s mechom udretým, on stále žije ? 11 186
  7. Ján Šeďo: Súhlasím s Tarabom, problémy začínajú, jeden už nakupuje v L. Mikuláši. 9 716
  8. Ľuboš Dobrota: Spolupracujú s cudzími tajnými službami? 9 269
  1. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  2. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
  3. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 75. - V roku 1913 objavil Boris Vilkitský posledné súostrovie na Zemi - Severnú Zem
  4. Post Bellum SK: Pri vysídľovaní na nich v Budapešti kričali: vlastizradcovia!
  5. Yevhen Hessen: Založenie kryptomenovej spoločnosti: kľúčové kroky a úvahy
  6. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 74. - Podmorská expedícia Huberta Wilkinsa na severný pól - 1931
  7. Yevhen Hessen: Zákulisie vydávania: požiadavky a postup
  8. Monika Nagyova: Muži s kyticami, kde že ste?
SkryťZatvoriť reklamu