SME

Havajské ostrovy III.: Ostrov Maui (Cestopis)

Kým zahraniční turisti smerujú na ostrov O'ahu, tí americkí dávajú prednosť Maui, ktorý dlhé roky vyhrával ankety o najobľúbenejší ostrov sveta.

(Zdroj: Ľubor Šešera)

Cestopisy čitateľov. Prečítajte si cestopisy od čitateľov a blogerov, zverejňujeme ich v ich pôvodnej forme len s drobnými jazykovými úpravami.

Kým zahraniční turisti smerujú na ostrov Oʻahu, americkí dovolenkári volia Maui. Ostrov Maui 20 rokov po sebe vyhrával anketu amerického cestovateľského časopisu Condé Nast Traveler o najobľúbenejší ostrov sveta. V roku 2016 sa mu dokonca podarilo vyhrať anketu aj internetovej stránky TripAdvisor. Zaiste, ankety sú vždy diskutovateľné a respondenti majú tendenciu preferovať domáce ponuky. Ani my netvrdíme, že Maui je krajší než Bora Bora, Svätá Lucia či ostrovy Cebu na Filipínach, to už prenechávame na každého čitateľa. Naším zámerom bolo iba priblížiť charakter tohto ostrova, ktorý sa od Oʻahu značne líši.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Maui je z hľadiska rozlohy druhý najväčší z Havajských ostrovov s plochou 1 883 km2, čo je o 22% viac než má Oʻahu, má však iba 144 000 obyvateľov, čo predstavuje iba 15% obyvateľstva Oʻahu. Na Maui príde ročne až 2,6 milióna návštevníkov (na Oʻahu je to 5,4 milióna návštevníkov).

Maui má tvar nesymetrickej piškóty, ktorú vytvorili vulkanické dvojičky. Západný vulkán je nižší s výškou 1 764 metrov. Východný vulkán je mladší a jeho vrchol Haleakalā dosahuje 3 055 metrov. Luxusné rezorty sa nachádzajú na západnom pobreží východného vulkánu. Južná časť západného vulkánu bola v minulosti centrum lovu veľrýb a dodnes je hlavným miestom pozorovania týchto morských obrov na Havajských ostrovoch. Severovýchodnou časťou východného vulkánu sa vinie slávna Cesta do Hany (Road to Hana), ktoré je akousi havajskou verziou kalifornskej Route 66. Popri nej sa nachádzajú prírodné rezervácie s viacerými prírodnými divmi.

Kihei

Popularite Maui zodpovedajú aj ceny ubytovania a tak sme sa namiesto rodinného domčeka museli uskromniť s dvoma apartmánmi v mestečku Kihei. Našťastie sme si vybrali dobre. Nielen tým, že sme boli priamo pri pláži, ale majitelia jedného mali umelecké cítenie a tak ho aj pre turistov nechali vyzdobiť.

Ostrov Maui je totiž nielen cieľom dovolenkárov, ale aj sídlom množstva malých galérií vystavujúcich špecifické havajské artefakty. Ak ste umelecky založení, do niektorých dielničiek môžete len tak prísť a za menší poplatok pod majstrovým vedením aj sami niečo stvoriť.

Luxusné rezorty

Mestečko Kihei má dobrú polohu: nachádza sa hneď vedľa luxusných rezortov v letovisku Wailea. Dominuje im päťhviezdičkový hotel Four Seasons, kde cena jednej izby začína od 500 dolárov za noc. Rezort postavili v roku 1990 dvaja developeri, od ktorých ho v roku 2004 za 280 miliónov dolárov kúpil Michael Dell. Meno asi viacerí čitatelia poznajú. Áno, je to ten Michael Dell, ktorý je vlastníkom firmy na výrobu počítačov. To len aby ste vedeli, čo sponzorujete, keď si aj vy zakúpite na Slovensku počítač tejto značky.

Chvályhodnou črtou Havajských ostrovov je, že všetky pláže sú verejné bez ohľadu na to, aký luxusný hotel pri nich postavili. Takže na pláži pred rezortom Four Seasons a jeho iba o máličko menej luxusným susedom Grand Wailea sme sa normálne roztiahli aj my smrteľníci a ešte sme si k tomu priniesli aj slnečník a stoličky z nášho apartmánu. Nesmeli sme už vyššie k hotelovým bazénikom s umelými vodopádmi, ale my aj tak pred gýčikmi uprednostňujeme drsný oceán.

Na konci pláže začína koralový útes s podmorským rajom - hoci koraly pri havajskom pobreží nie sú natoľko farebné ako v cestovateľských magazínoch. Najrozšírenejším koralom na Havajských ostrovoch je Porites lobata (angl. Lobe Coral). Za ním nasleduje Porites Compressa (angl. Finger Coral). Občas sa však dá aj zahliadnuť aj fotogenickejší Pocillopora Meandrina, anglicky Cauliflower Coral. Žiaľ, nie som biológ, takže slovenské názvy týchto koralov, nepoznám, tak ich ponechávam v pôvodnom znení.

Tam, kde sú koraly, sú, samozrejme, aj farebné rybičky. Na Havajských ostrovoch sú trochu väčšie ako v domácom akváriu, dosahujú zvyčajne veľkosť 10 až 15 cm. Havajskou štátnou rybou, ktorá vyhrala vo všeľudovom hlasovaní, je Rhinecanthus Rectangulus. Jej anglický názov je Reef Rriggerfish.

Oveľa zábavnejšie znie však jej meno v pôvodnej Havajčine: Humuhumunukunukuāpuaʻa. Keď ho turista dokáže vysloviť správne a bez zaváhania, znamená to, že sa už na Havajských ostrovoch udomácnil. Humuhumunukunukuāpuaʻa žije v hĺbke 3 až 12 metrov a dosahuje veľkosť až 20 cm. Je dosť rozšírená, pri šnorchlovaní ju vidíte pomerne často.

Druhov farebných rybičiek, ktoré pod vami pokojne plávajú pri koralovom útese Wailea, je viac. Medzi tie v exotickom žltom „úbore“ patrí napríklad Kikakapu (angl. Theadin Butterflyfish).

Ponorka

Pre tých, ktorým nestačí bežné šnorchlovanie, existuje dobrodružnejšia alternatíva. Ku koralovému útesu sa môžete ponoriť v skutočnej ponorke.

Z prístavu Lahaina vás lodička odvezie ďalej na šíre more a tam, ak sa nebojíte, prejdete mostíkom na už čakajúcu ponorku a úzkymi schodíkmi zostúpite do jej útrob. Pojme 48 pasažierov a ponorí sa s vami do hĺbky približne 25 metrov. Zvládne až 150 stôp (46 metrov), čo vám aj kapitán predvedie, ale v tej hĺbke je už oceán takmer pustý.

V tých 25 metroch cez veľké okná obdivujete húfy rybičiek a občas aj nejaká prepláva tesne pred vaše okno a bez žmurknutia nazrie dnu. Akoby ste v akváriu boli vy.

Veľryby

Ostrov Maui bol v 19. storočí jedným z hlavných stredísk lovu veľrýb. Vo vrcholnom období, medzi rokmi 1843 až 1860, za týmto účelom kotvilo v mestečku Lahaina ročne až 400 lodí. Situácia sa zmenila až koncom 19. storočia, keď veľrybí tuk nahradil petrolej.

Domovom spomenutých veľrýb je Aljaška vzdialená 5 600 km. Keďže v zime býva na Aljaške zima, tak veľryby preplávajú týchto 5 600 km do teplejšieho mora na Havajských ostrovoch. Vlastne sem každoročne chodia akoby na dovolenku, majú sa tu radi a z lásky sa im narodia malé veľryby. Keď príde jar a maličkí obri trochu dorastú, rodičia s nimi odplávajú do svojej domovskej Aljašky.

Dnes sú už veľryby prísne chránené a na Havajských ostrovoch ich môžete iba pozorovať. Ak ste dobrí, uvidíte ich aj z brehu, ale istejšie je sa za nimi vybrať lodičkou. Len to spravte počas ich dovolenkovej sezóny, teda medzi decembrom a marcom, inak by ste za nimi museli ísť na Aljašku. V tom správnom období určite nejakú uvidíte. Len sa pripravte na to, že taká veľryba sa s vami rada hrá na skrývačku. Vyskočí si tak 100 pred lodičkou a keď za ňou doplávate, more je pokojné. Veľryba vás nechá aspoň 5-10 minút čakať a potom si vyskočí na úplne inom mieste. Je to zábava, len veľryba sa potom ťažko fotografuje – zvyčajne ulovíte až jej chvost.

Cesta do Hāna

Cesta do Hāny alebo Hāna Highway je 103,6 km dlhá cesta severným pobrežím z mesta Kahului do mestečka Hāna. S diaľnicou nemá nič spoločné. Naopak, je to kľukatá cesta pobrežím so 620 zákrutami. Na ceste je spolu 59 mostov, z toho veľká väčšina (46) jednosmerných.

Na európske pomery je doprava na jednosmerných mostoch riadená netradične: dopravná značka „daj prednosť“ je z oboch smerov. Podľa amerických dopravných predpisov to znamená, že prednosť má vozidlo, ktoré na most vošlo prvé. Na Slovensku by sa pri uvedenom spôsobe riadenia dopravy vodiči asi navzájom pozabíjali, na Havajských ostrovoch funguje bez problémov.

Road to Hāna sa v roku 2001 v USA dostala do Národného zoznamu historických miest. Ospevujú ju všetky bedekre, ja som však pravdupovediac od nej očakával trochu viac. Podľa môjho súkromného názoru sa nedá porovnať s niektorými krásnymi európskymi cestami pri pobreží, napríklad západnou Korzikou.

Road to Hāna vedie väčšinou tropickým pralesom a výhľad na pobrežie je dosť obmedzený. Jej najkrajšie zábery sú letecké. Cestu však lemuje viacero fotografických vodopádov a je na nej zopár pekných zastávok. Na Road to Hāna sa odporúča si rezervovať dva dni. My sme mali k dispozícii iba jeden, čo naše výlety dosť zredukovalo.

Bambusovým pralesom k vodopádu Waimoku

Peknou vychádzkou už za samotným mestečkom Hāna je chodník bambusovým pralesom k vodopádu Waimoku. Teda, pekné je pozeranie majestátnych niekoľkometrových bambusov, ktoré vás navôkol obklopujú, už nie natoľko to, po čom šliapete. Prvá polovica cesty totiž spočíva v brodením sa už známym tropickým bahnom fungujúcim ako spoľahlivé lepidlo. Keď už po kolená vyzeráte ako prasiatko, chodník sa zbytočne zlepší. Na niektorých miestach je dokonca vyložený kameňmi alebo drevom.

Bambusy však za tú trochu špiny stoja. Ako čitateľ zaiste vie, bambus nie je strom, ale tráva. Napriek tomu dosahuje pevnosť väčšiu než oceľ a po stáročia bol základným stavebným materiálom v juhovýchodnej Ázii. Dosahuje výšku 4,5 až 12 metrov a niektoré druhy až 30 metrov. Patrí medzi najrýchlejšie rastúce rastliny. Vo vhodných klimatických podmienkach dokáže vyrásť až 4 cm za hodinu.

Na konci 2,9 km chodníka sa nachádza vodopád Waimoku. Patrí už do inej kategórie než Manoa Falls na ostrove Oʻahu. Je 2,5-krát vyšší s celkovou výškou 122 metrov. Vzbudzuje rešpekt. Na Havajských ostrovoch nájdete aj vyššie vodopády (tu si pozriete prehľad najznámejších havajských vodopádov), Waimoku Falls však nielen patrí medzi tie elegantnejšie, ale predovšetkým je ľahko dostupný. Tie vyššie sú zvyčajne pozorovateľné iba z helikoptéry.

Park Waiʻanapanapa

Perlou na Ceste do Hany je štátny park Waiʻanapanapa. Je veľmi maličký, s plochou iba 0,49 km2. Pokrýva iba jeden záliv s priľahlým územím.Nedokázal som sa však naň vynadívať. Takmer sa mi museli vyhrážať, že ma tu nechajú a môžem si tu žiť ako Robinson Crusoe v dave turistov.

Nádherný modrý oceán, pri brehoch búrlivo spenený, s čiernymi lávovými skalami pokrytými tropickou zeleňou. Súčasťou parku je aj Čierna pláž (Black Sand Beach), tvorená čiernym lávovým pieskom. Ležať sa na nej veľmi nedá. Je maličká a tak zaplnená ľuďmi, že sa na nej tlačia ako sardinky v konzerve postavenej vertikálne. Iba tak postávajú po kolená vo vode a vychutnávajú silu prúdov z vlny, ktorá sa predtým sebavedome hodila o pobrežie. Na snímok, keď všetci tí neúnavní ľudia z časti pláže záhadne zmizli, akoby neodolali vábeniu Sirén, som čakal poriadne dlho.

Pri Ceste do Hany sa okrem Čiernej pláže nachádzajú aj Červená pláž (Red Sand Beach) a Zelená pláž (Green Sand Beach). Červená pláž získala svoju farbu vďaka vysokému obsahu železa v hornine, kým zelenú farbu dodáva pláži minerál olivín, ktorý je bežnou súčasťou lávy. Olivín je hustejší ako ostatné minerály v láve a tak sa prirodzene akumuluje na pobreží. Žiaľ, ani jednu z týchto pláží sme už nestihli.

Haleakalā

Ako som už spomínal, ostrov Maui stvorili dve sesterské sopky. Tá vyššia z nich dostala meno Haleakalā, čo v preklade znamená dom slnka. Z jej vrcholu sa vraj dá pozorovať najkrajší východ slnka v USA. Našu výpravu som naň nabudil už v Bratislave.

Pozorovanie východu slnka z hôr je zážitok s jedným háčikom – na vrchol sa musíte dostať ešte za tmy. Na vrchol Haleakalā sa našťastie vystupuje tak po americky, teda, vedie naň široká cesta, ale aj tá autom trvá dve hodiny. Navyše nadšencov, ktorí sú ochotní vstávať za tmy a vo výške 3 055 metrov v treskúcej zime na pár minút vidieť prírodné predstavenie je tak veľa, že účasť si treba vopred rezervovať a ešte aj zaplatiť 50 dolárov na auto.

Vstávame ráno o pol štvrtej. Aj v nulovej nadmorskej výške je hmla a husto prší. Nemáme však na výber. Rezervácia je iba na dnes. Sadáme do áut a v hustej hmle sa miliónmi serpentín pomaly škriabeme do troch kilometrov. Cítim, ako mi pomaly začína stúpať aj žalúdok. Mal som si radšej zobrať ten Kinedryl. Len vydržať!

Napokon sa žalúdok trochu ukľudní a my po 2,5 hodinách dorážame na vrchol. Na sebe mám nahodené takmer všetko oblečenie, čo som si na dovolenku zobral. Vonku sú 30 °C, silno prší a nevidieť ani na krok. Pod malým prístreškom sa tiesnime asi tridsiatka rovnakých bláznov, drkoceme zubami a čakáme na zázrak. Dohadujeme sa, ktorým smerom je vôbec východ. Podupávame takto asi trištvrte hodiny, kým nezistíme, že podľa hodín už slnko dávno vyšlo. Vrháme sa do áut, kde aspoň neprší a môžeme zakúriť. Dovolenka v tropickom raji!

Od nášho neúspešného pokusu vidieť slnko sa zobúdzať, sledujem Haleakalu od mora každý deň. Aj keď na pláži svieti slnko, Haleakalā je v mrakoch. Jedno poobedie, keď panuje v našom tíme dobrá nálada, nesmelo navrhnem, že aj západy slnka bývajú na Haleakalā pekné. Polovica výpravy sa vzbúri. Druhá polovica to však s nami riskne.

Pomaly stúpame do mrakov. Sú jasnobiele, ale čoraz hustejšie. Až odrazu ... akoby sme prelomili zemskú príťažlivosť. Sme ľahkí ako pierko a vznášame sa nad mrakmi. Nad nami je iba modrá obloha, do ktorej vypaľuje dieru žiarivé slnko. Mraky vyzerajú ako zasnežené vrcholy Álp. Cítime sa ako v lietadle a pritom stojíme nohami na Marse.

Áno, vrchol Haleakalā pripomína marťanskú krajinu. Červená zem, na ktorej nič nerastie a v pozadí sústava kráterov.

S jediným rozdielom, že ju pretína cesta, po ktorej prichádzajú japonské a americké autá so zvedavými turistami. Na vrchole vytvoria dlhú reťaz, od zimy si medlia ruky a zakrývajú uši pred vetrom. Pozerajú na rovnaké miesto na horizonte a netrpezlivo čakajú na veľké prírodné predstavenie.

Konečne nastáva. Slnko sa sfarbuje do zlatožlta a dotýka sa mrakov, ktoré vytvárajú takmer súvislú tmavošedú vrstvu. Spod nej sa prediera pás ohnivej červenej farby, akoby neviditeľný režisér chcel divákom pripomenúť, že sú na Havajských ostrovoch a pod pokrývkou zdanlivého pokoja besnejú prírodné živly.

Autor: Ľubor Šešera

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Cestovanie

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. dm podporila sumou 6 475 eur realizáciu projektu Základnej školy
  2. Na zdraví záleží
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  6. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  7. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  8. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 177
  2. Každý piaty zomrie 9 040
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 778
  4. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 7 022
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 806
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 733
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 509
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 2 774
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Ľuboš Vodička: Zolná, kostol za hradbami
  2. Ľuboš Vodička: Slovenské hrady: Tematín
  3. Anton Kaiser: 100 rokov organizovanej turistiky III.
  4. Ladislav Kucharik: Bahrain - panské pieskovisko na zimu
  5. Michal Drotován: Singapur - mesto budúcnosti. Naozaj?
  6. Aleš Tvrdý: Ľudské povolania
  7. Ľuboš Vodička: Kam vo Viedni, keď prší? Albertina
  8. Miroslav Lisinovič: Putovanie slovenskými kalváriami - Lokca
  1. Elena Antalová: Vídala som iného Danka s ochrankou 25 236
  2. Peter Kysela: BUM. A je to tu. 21 375
  3. Ivan Čáni: Tomáško od Tarabov, aj ja som bol „bezdomovcom zasypaným exekúciami“ ako riaditeľ RTVS. 20 726
  4. INEKO: Ambulantní lekári zarábali v roku 2022 v priemere 4 836 eur – najviac pediatri, gynekológovia a všeobecní pre dospelých, najmenej kožní a internisti 16 678
  5. Marek Mačuha: Problém zvaný Tipos 13 782
  6. Ján Šeďo: V roku 1982 som sa stretol s mechom udretým, on stále žije ? 11 164
  7. Ján Šeďo: Súhlasím s Tarabom, problémy začínajú, jeden už nakupuje v L. Mikuláši. 9 478
  8. Ľuboš Dobrota: Spolupracujú s cudzími tajnými službami? 8 910
  1. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  2. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
  3. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 75. - V roku 1913 objavil Boris Vilkitský posledné súostrovie na Zemi - Severnú Zem
  4. Post Bellum SK: Pri vysídľovaní na nich v Budapešti kričali: vlastizradcovia!
  5. Yevhen Hessen: Založenie kryptomenovej spoločnosti: kľúčové kroky a úvahy
  6. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 74. - Podmorská expedícia Huberta Wilkinsa na severný pól - 1931
  7. Yevhen Hessen: Zákulisie vydávania: požiadavky a postup
  8. Monika Nagyova: Muži s kyticami, kde že ste?
SkryťZatvoriť reklamu