Nie každý môže byť colník.
Slovo Rumunsko sme si na Slovensku zvykli používať aj ako synonymum špiny a neporiadku. Vo svojej ješitnej a ničím neodôvodnenej nadradenosti vidíme v obyvateľoch tejto balkánskej krajiny iba chudákov, ktorí nám nesiahajú ani po členky.
Je fakt, že priemerná rumunská rodina si nemôže dovoliť to, čo priemerná rodina na Slovensku. Zato mnoho iných vecí máme spoločných či aspoň podobných.
Keď sa v Rumunsku rozprávate so starostom obce, počujete od neho takmer to isté, ako by ste počuli od starostu na Slovensku: vysoká nezamestnanosť, mladí odchádzajú za prácou do miest, nefunguje nám doprava, a podobne. A keď sa s niekým rozprávate o situácii v krajine, dozviete sa presne to isté ako u nás: politici sa hádajú a kradnú, a my sme chudáci. Rozdiel je snáď v tom, že v Rumunsku nepočujete tak často vetu „za komunistov bolo lepšie“.
Dnešné Rumunsko, to nie je iba krajina grófa Draculu a hladujúcich detí, ako si ho väčšinou stále predstavujeme. Je to aj krajina novodobých cigánskych kaštieľov a tiež chatrčí a dreveníc, v ktorých žijú ľudia bez elektriny a vody.
Známi vašich známych
Rok 2007 je podľa Európskej únie prvým možným termínom, kedy by Rumunsko mohlo rozšíriť jej rady. Vláde premiéra Nastaseho sa však zdá tento termín veľmi vzdialený a chce, aby sa jej krajina stala súčasťou únie skôr. Priemerná mzda v krajine je asi sto dolárov, priemerný dôchodok okolo šesťdesiat. Ročná inflácia sa pohybuje medzi tridsiatimi a štyridsiatimi percentami, oficiálna miera nezamestnanosti je približne osem percent. Veľká časť nezamestnaných však nie je evidovaná. V chudobe žije 35 až 40 percent obyvateľstva. Predsavzatie vstúpiť do únie skôr sa teda zdá byť načisto nereálne.
Čo však Brusel Bukurešti vytýka najviac, je vysoká miera korupcie. S tou sa dá stretnúť takmer všade a prakticky už od prvého kroku na rumunskej pôde.
Je podvečer a na maďarsko – rumunskom hraničnom priechode v Nadlaku stoja v piatich kolónach dlhé rady áut. Vyzerá to, akoby sa tu zastavil čas, ale realita je oveľa prozaickejšia. Pánmi situácie sú policajti a colníci. Pracujú, kedy sa im chce a vyzerá to tak, že teraz to nebude. Trpezlivosť, to je najdôležitejšia vlastnosť, ktorú musí mať človek, ak sa chce dostať do Rumunska. Kto nevydrží s nervami, má smolu. Pochopil to aj nemecký turista, ktorý sa išiel sťažovať, že musí dlho čakať. Netrvalo dlho a colníci podrobili jeho aj jeho auto dôkladnej prehliadke, na akú zrejme tak skoro nezabudne.
Kolóny áut sa začnú pomaly posúvať asi po hodine. Keď sa napokon v Nadlaku stretneme s naším sprievodcom, ten iba krúti hlavou. „Prečo ste mi nezavolali, že stojíte na colnici? Poznám sa s riaditeľom, už ste tu mohli dávno byť.“
Povolanie colníka patrilo v prihraničných oblastiach Rumunska vždy do kategórie top profesií. Od pádu Ceausescovho režimu sa jej význam ešte znásobil. Colníci majú, oproti ostatným ľuďom, vysoko nadpriemerné príjmy, ktoré pochádzajú najmä z úplatkov. Nad tým sa nikto veľmi nepozastavuje. Úplatok je samozrejmosť. Aj preto prevažnú časť obchodov, reštaurácií, barov, či herní v prihraničných oblastiach vlastnia práve colníci. Stať sa však zamestnancom colnej správy nie je jednoduché a komu sa to podarí, má vyhraté.
V chatrčiach aj kaštieľoch
Takmer v každom rumunskom meste dnes vidíte rozostavané niekoľkoposchodové vily, ba dalo by sa povedať, kaštiele. Iba kde-tu však narazíte na palác, ktorý je obývaný. Trojcípe hviezdy v kruhu, ktoré často trónia na vrcholkoch ich vežičiek by mohli zvádzať k podozreniu, že tieto sídla si stavia známa automobilka. Kaštiele si stavajú Rómovia. Samozrejme, iba niektorí. A trojcípe hviezdy na vežičkách, tie sú v tomto kraji symbolom bohatstva rovnako ako vlastniť Mercedes.
Oficiálne údaje uvádzajú, že v Rumunsku žije v súčasnosti približne 425 tisíc Rómov. Sami Rómovia však rovnako ako u nás tvrdia, že ich je v skutočnosti niekoľkonásbone viac. Rómska komunita je tu však viac ako kdekoľvek inde rozdelená na jednotlivé vrstvy.
Jednoznačne najviac je chudobných Rómov, ktorí žijú v podobných osadách, ako napríklad Rómovia na východnom Slovensku. Rovnako ako žili za éry diktátora Ceausesca, kedy vraj bolo bežné, že rómska rodina chovala priamo v chatrči koňa, ktorý počas zimných mesiacov slúžil ľuďom ako zdroj tepla. Chudobní Rómovia sú najviditeľnejší. Buď lemujú okraje trhoviska, kde za neveľký peniaz ponúkajú obnosené šaty a topánky, alebo vám skríži cestu žena s dieťaťom v náručí o prosí o almužnu. V každom prípade ich uvidíte, keď budete predbiehať kolónu koňmi ťahaných vozov.
Sú však aj celkom iné rómske rodiny – v rámci komunity považované za najvyššiu kastu. Prím nepochybne hrá klan rómskeho kráľa Iona Ciobu a samozvaného rómskeho cisára Juliana Radulesca, ktorému by jeho palác v meste Sibiu mohol závidieť hociktorý dolárový miliardár.
Ostatní rómski boháči sa s nimi síce ani zďaleka nemôžu porovnávať, no presne podľa pravidla „keď on, tak aj ja“ sa snažia stavať kaštiele, ktorými chcú dať okolitému svetu najavo, že v rómskej komunite patria do vyššej spoločenskej triedy. Kaštiele začali stavať po revolúcii 1989, keď viacerí z nich prišli rôznymi spôsobmi k peniazom. Niektorí reštitúciami, ďalší zbohatli na pomoci od medzinárodných humanitárnych organizácií. Naivne si pritom mysleli, že tieto finančné toky budú trvalé a začali si budovať sídla, ktoré dnes stoja rozostavané a opustené a také zrejme už aj zostanú.
V múzeu slovenskej dediny
Bihorská župa je jednou z najchudobnejších oblastí Rumunska. V tristotisícovej pohraničnej Oradei si ešte môžete pripadať ako v hociktorom slovenskom meste. No o tridsať kilometrov, v horách na sever od mestečka Borod, ležia samoty, v ktorých by sa vám zdalo, že ste sa vrátili v čase. Jednou z nich je aj Vagaš, kde žije slovenská rodina Hečkovcov. Dostať sa tam však nie je vôbec jednoduché.
„Chcete ísť na Vagaše? To pôjdete asi kilometer po tejto ceste, prebrodíte potok a potom odbočíte do lesa na cestu, ktorá vás tam dovedie. Neviem presne, ale je to tuším tretia alebo štvrtá odbočka vpravo,“ hovorí starý muž pasúci pod lesom dobytok. Potom sa pri pohľade na našu škodovku pousmeje a dodá: „Ale či tam vyjdete s týmto autom, to neviem. Cesta je síce suchá, ale je to veľmi prudké stúpanie.“
To, čo starček nazval cestou, je nakoniec niekoľkokilometrový pás vyjazdených koľají, dokonale ukrytý v lese. Po poldruhahodine stojíme pred neveľkou usadlosťou, tvorenou dvoma drevenicami. Domáci sú nečakanou návštevou prekvapení, ale očividne sa tešia. „Nestáva sa často, že by k nám niekto prišiel,“ hovorí pani Hečková, ktorá tu žije so synom a nevestou. Drevenica, v ktorej býva – mladí bývajú spolu v druhej – má sporák, posteľ, stôl, kredenc a skriňu. Zdá sa nám, že sme v skanzene, rušivým prvkom je iba malý rádiomagnetofón. Ten však už niekoľko dní mlčí, pretože má vybité batérie. Elektrinu na Vagašoch nemajú a vodu si nosia z potoka, ktorý tečie asi o dvadsať metrov nižšie.
„Hospodárime si tu sami, zamestnaní nie sme nikde. Keď som bol slobodný, chodieval som si privyrábať, dokonca som nejaký čas robil aj na Slovensku,“ vysvetľuje Ján Hečko. Dnes už len raz, dvakrát za týždeň zapriahne voz s koňmi a ide dolu do dediny na trh, a tam predá, čo dorobili a nakúpi, čo potrebujú. „Akurát zajtra sa chystáme na jarmok do Feketova,“ dodáva.
Dvadsaťdeväťročný Ján je zrejme posledný Hečko na tejto samote. Nemá sa kam odsťahovať. „Pre vás je toto všetko exotika, ale tipujem, že by ste tu vydržali tri týždne, možno mesiac a potom by ste ušli. Ja to tu mám síce veľmi rád, ale keď sa mi podarí niekde kúpiť byt alebo dom, nebudem váhať a odídeme odtiaľto. Dúfam, že to nebude dlho trvať. Ozaj, a u vás by sa dal za koľko kúpiť byt?“ pýta sa pri rozlúčke.
Autor: TEXT, FOTO: ANDREJ ŠIMONČIČ