Yogyakarta a chrámy Borobudur, Prambanan (Cestopis)

Cestopisy čitateľov. Prečítajte si cestopisy od čitateľov a blogerov, zverejňujeme ich v ich pôvodnej forme len s drobnými jazykovými úpravami.

Turisti toto miesto navštevujú, pretože je to vstupná brána k chrámom Borobudur a Prambanan. Oba chrámy sa nachádzajú približne hodinu cesty autom od centra mesta Yogyakarta. Najmä kvôli návšteve týchto dvoch chrámov sme sa sem, popri dovolenke na Bali, rozhodli ísť aj my.

Z letiska do hotela, kde sme boli ubytovaní, sme sa presunuli taxíkom. Viezol nás veľmi milý a seriózny šofér, s ktorým sme sa zarozprávali a dozvedeli sme sa aj niečo o miestnej kultúre a zvykoch. Povedali sme mu naše plány, čo by sme chceli navštíviť a rovno nám dal vizitku s tým, že nás bude veľmi rád nasledujúci deň sprevádzať a vezme nás na všetky miesta. Po nepríjemnej skúsenosti s taxikármi na Bali sme boli radi, že sme narazili na takéhoto príjemného a férového šoféra, preto sme súhlasili.

V meste Yogyakarta funguje aj mestská doprava. Odviezť sa však môžete aj konským povozom alebo klasickou rikšou. Najobľúbenejším spôsobom prepravy miestnych obyvateľov sú samozrejme motorky.

Doprava v Yogyakarte. (zdroj: Lenka Lukáčová)

Hneď po príchode sme sa išli prejsť po hlavnej ulici Jalan Malioboro. Yogyakarta je veľmi autentické mesto, ktoré nie je preplnené turistami. Väčšina cestovateľov toto mesto navštívi najmä kvôli spomínaným chrámom a do ulíc mesta sa možno ani nezatúlajú. Počet zahraničných turistov by sa dal na celej dlhej ulici narátať na prstoch jednej ruky, a zrejme preto sme pútali pozornosť. Domáci, najmä deti, sa pri nás pristavovali a chceli sa s nami fotiť.

Obyvatelia Yogyakarty. (zdroj: Lenka Lukáčová)

Popri prechádzke po ulici Jalan Malioboro sme si všimli, že na ulici sa zhlukujú ľudia a hrá hudba. Hudobníci sedeli na zemi a hrali klasickú indonézsku hudbu. Zrazu sa dvaja mladí chlapci postavili oproti sebe a začali sa biť drevenými palicami. Teda najmä sa snažili uhnúť a zastrašiť súpera strašidelnými výrazmi tváre.

Išlo o tradičný šport, ktorá však nepochádza z Jávy, ale z ostrova Lombok. Neďaleko tohto súboja bola skupinka miestnych detí, ktoré nás, samozrejme, zastavili a požiadali o fotku. Deti boli veľmi milé a bláznivé a stále opakovali „hello, hello“, pretože to bolo zrejme všetko, čo vedeli po anglicky povedať.

V uliciach Yogyakarty. (zdroj: Lenka Lukáčová)

Borobudur – najväčší budhistický chrám na južnej pologuli

Nasledujúci deň sme o štvrtej ráno vyrazili, aby sme stihli východ slnka pri chráme Borobudur. Tento chrám bol postavený medzi 8. a 9. storočím nášho letopočtu. V roku 1991 bol zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Borobudur patrí medzi najnavštevovanejšie turistické atrakcie v Indonézii. Cesta z centra mesta Yogyakarta nám trvala približne hodinu. Kúpili sme si lístky na „sunrise tour“, teda prehliadku s výhľadom na východ slnka, v rámci ktorej sme dostali aj darčekovú taštičku so suvenírom. Postupne sa ešte stále po tme zbierala naša skupinka.

Potom sme so sprievodcom vyrazili, svietiac si na cestu baterkou z mobilu. Areál Borobuduru je naozaj veľký, preto sme sprievodcu, navyše v tme, naozaj ocenili.

Chrám Borobudur. (zdroj: Lenka Lukáčová)

Na Borobudur vedie niekoľko vysokých schodov, po ktorých sme sa konečne vyštverali a našli si miestečko na sledovanie a fotenie východu slnka. Nakoniec sa nám však až taký dychvyrážajúci pohľad ako sme očakávali nenaskytol, pretože v to ráno bolo hmlisto.

Za priaznivého počasia je však krásne vidieť neďalekú sopku Merapi. Po východe slnka sme sa poprechádzali po chráme a užívali si magickú atmosféru tohto miesta. V rámci sunrise tour sme v závere našej návštevy mali aj raňajky. Naservírovali nám sladký ryžový koláč zabalený v banánovom liste.

Borobudur. (zdroj: Lenka Lukáčová)

Prambanan – najväčší hinduistický chrám v Indonézii

Z chrámu Borobudur sme zamierili navštíviť ďalší chrám - Prambanan. Je to hinduistický chrámový komplex, ktorý je najväčší na celej južnej pologuli. Takisto patrí do zoznamu UNESCO.

Krátko po príchode sa na nás vrhla skupina miestnych detí a chceli sa s nami porozprávať a precvičiť si angličtinu. Každý sa nás s pomocou pani učiteľky spýtal nejakú otázku a chvíľu sme sa porozprávali. Na záver sme sa odfotili.

Odchytávali nás aj ďalší indonézski turisti a chceli sa s nami fotiť. Trochu sme sa začínali cítiť ako celebrity.

Chrámový komplex Prambanan. (zdroj: Lenka Lukáčová)

Sopka Merapi

V blízkosti mesta Yogyakarta sa nachádza aj stále aktívna sopka Merapi. Presne som si pamätala, ako sme sa o nej učili na geografii na gymnáziu a veľmi som chcela toto miesto vidieť na vlastné oči.

Z taxíka sme si presadli do offroad džípu a absolvovali vytrasenú cestu až na vzdialenosť 4 km od samotného kráteru sopky. Bol to jeden z mojich najsilnejších cestovateľských zážitkov.

Aktívna sopka Merapi. (zdroj: Lenka Lukáčová.)

Merapi je stále aktívna sopka. Jej posledná explózia bola v tom čase v roku 2010 a zanechala za sebou veľké škody. Pod sopkou sa nachádza aj múzeum erupcie, ktoré tvorili zvyšky domu, ktorý stál v ceste lávy. Zostali z neho len trosky a roztopené predmety, napr. rádio.

Múzeum erupcie. (zdroj: Lenka Lukáčová)

Naspäť do mesta

Na ďalší deň sme sa s mestom Yogyakarta rozlúčili ešte ďalšou prechádzkou po centre. Na konci ulice Jalan Malioboro sa nachádza sultánsky palác Kraton zo 17. storočia. V čase, keď sme sa k nemu dostali bol už zatvorený.

Sultánsky palác Kraton. (zdroj: Lenka Lukáčová)

Pred palácom Kraton sa k nám prihovoril miestny starší pán a ponúkol nám, že nás odprevadí do ďalšieho paláca, ktorý je vraj blízko a je otvorený. Tak sme šli. Cestou sa s nami rozprával, aby nás zabavil a odpútal našu pozornosť, pretože až tak blízko to veru nebolo.

Ale bola to zaujímavá prechádzka. Išli sme uličkami, kde bývali domáci obyvatelia a cestou sa nám zdravili. Takže nakoniec nášho pobytu v meste Yogyakarta sme mali aj prehliadku naozajstného miestneho života.