Benátky a Verona - romantika ako vyšitá (Cestopis)

Cestopisy čitateľov. Prečítajte si cestopisy od čitateľov a blogerov, zverejňujeme ich v ich pôvodnej forme len s drobnými jazykovými úpravami.

Som si istá, že toto mesto zaľúbencov pozná asi každý Slovák. Ako pravá romantička som sa tam rozhodla ísť tiež. Spolu s kamarátom Španielom, s ktorým sme sa zoznámili na španielskej pláži v Alicante, kde vtedy pracoval ako plavčík, sa stretávame na letisku v Treviso a spolu sa vyberáme do Benátok.

Inšpiratívne Benátky

Už v prvej minúte ma mesto uchváti. Aj napriek tomu, že som videla stovky fotiek tohto pôvabného mestečka, ktoré sa každý rok zaplaví o niečo viac, pocit, kedy vkročí človek do Benátok je neopísateľný. Rovnako som sa cítila aj ja a nestíhala som sa obzerať dookola.

Nie je sa čo diviť, že Benátky boli inšpiráciou pre mnohých maliarov, hudobníkov aj spisovateľov. Mesto priam srší históriou a dobrou energiou, ktorá núti človeka zamyslieť sa nad jednoduchými krásami života.

(zdroj: Alexandra Kovacova)

Preto hneď ako nájdeme náš penzión v jednej zo zapadnutých uličiek, zhodíme kufre a vyberáme sa na potulky ulicami. Ako prvé vyrážame na najnavštevovanejšiu časť mesta, a to Námestie Sv. Marka, ktoré všetci poznáme z fotiek s množstvom holubov. Tie nemohli chýbať ani počas našej návštevy.

Snažíme sa odhadnúť či na námestí veľkosti 14 000 metrov štvorcových bolo viac holubov alebo turistov z celého sveta obdivujúcich prekrásnu baziliku. Nie sme si však istí, tak ich prestávame počítať a na chvíľku ideme aj hore do zvonice Campanile nachádzajúcej sa na jednom z rohov námestia.

Zvonicu vrelo odporúčam všetkým, ktorí majú radi pohľad zhora. Výhľad na ľudí malých ako mravčeky pod nami stojí určite za to. Tam hore som si uvedomila, akí malí sme v tomto nádhernom obrovskom svete.

(zdroj: Alexandra Kovacova)

Po návrate zo zvonice ešte v tichosti obdivujeme Baziliku Svätého Marka postavenú už v 11. storočí. Názov nesie vďaka pozostatkom Sv. Marka nachádzajúcim sa vo vnútri. Na katedrále sa mi páči nielen neuveriteľne bohato zdobené priečelie, ale aj mix elementov z byzantského, gotického a moslimského architektonického štýlu, ktoré ju robia ešte jedinečnejšou.

Vedľa baziliky sa z východnej strany nachádza sídlo benátskeho patriarchu, a to neoklasicistický Patriarchálny palác. Pomaly kráčame vedľa neho až ku gotickému Dóžovmu palácu z ružového mramoru. Táto rozprávková budova bola kedysi politickým strediskom mesta a aj samotnej Benátskej republiky, a pre mňa osobne je najkrajšou časťou námestia. Palác je v mojich očiach niečo ako veľký ružový dom pre bábiky, alebo lepšie povedané taký ženský dom pre dámy.

(zdroj: Alexandra Kovacova)

Ďalšou z dominánt Námestia Sv. Marka je aj renesančná hodinová veža z 15. storočia postavená na severnej strane námestia. Po jej odfotení sa môžeme konečne vydať smerom k moru cez námestíčko Piazzetta Sv. Marka známe svojimi dvoma žulovými stĺpmi z 12. storočia. Tieto stĺpy v minulosti ukazovali hlavný vstup do Benátok, lebo presne tadiaľ sa dalo vstúpiť do mesta na lodi.

Od jednej sprievodkyne vedľa nás som začula, že ak náhodou nevidíš miestnych ľudí prechádzať priamo pomedzi stĺpy, je to preto, že kvôli poverčivosti sa nechcú prejsť cez miesto, kde raz bolo popravisko. Škoda, že sme to počuli až tesne po tom, ako sme pomedzi stĺpy prešli. Nuž, asi radšej nebudeme veriť na nešťastné povery, a ideme to zajesť zmrzlinou.

Byť v Taliansku a nedať si zmrzlinu? To by bol hriech. Našťastie som si našla aj nejaký ovocný vegan sorbet a kamoš si dal dvojitú hustú čokoládovú zmrzlinu. Síce nie je viac ako 22 stupňov, zmrzlina nám steká všade po prstoch, tak si sadáme na lavičku v parku pri Canal Grande a sledujeme ako slnko postupne zapadá nad morom a tak pridáva tejto už nadmieru romantickej atmosfére ešte väčšie kúzlo.

(zdroj: Alexandra Kovacova)

Čerstvo vyspatí sa na druhý deň prechádzame po celých Benátkach bez toho, aby sme si vôbec pozreli mapu. Narazíme aj na krásne drevené domčeky, o ktorých sa až neskôr dozvedám, že je to posledné miesto priamo v meste, kde sa ešte vyrábajú gondoly. Každá bočná ulička Benátok nám berie dych a fotíme sa snáď na každom jednom moste. Predsa Benátky sú mestom kanálov a zaľúbených párov.

Snažíme sa zachytiť za nami aj nejaké gondoly, ktoré ku lokálnym fotkám proste patria. Pôvodne sme sa chceli na jednej aj prejsť, ale v noci pršalo a voda je tak zakalená a hladina vyššia. Preto uprednostňujem radšej spáliť kalórie prechádzkou. Na romantike to však neuberie.

Po hlavnom námestí a v niektorých uličkách treba prechádzať nie priamo po zemi, ale po vyvýšených drevených mostíkoch, pod ktorými je voda, ktorá ešte nestihla odtiecť po búrke. Obidvaja sme veľmi radi, že sme mali možnosť spoznať Benátky aj za slnečného počasia v prvý deň, ale aj po daždi v ten druhý. Vidieť čašníkov lákať turistov do reštaurácií v čižmách po kolená bol zážitok, na ktorý sa len tak zabudnúť nedá.

(zdroj: Alexandra Kovacova)

Nenecháme si ujsť ani oblúkový most Rialto s nesmiernym výhľadom na člny a s množstvom talianskych reštaurácií po jeho boku. Do jednej z nich s typickými červeno-bielymi obrusmi sa vyberáme aj na šalát a pizzu. Veď sme v Taliansku, tak nad výberom večere nemusíme dlho rozmýšľať. Aj dnešný deň ukončíme s krásnym západom slnka, ktorý sledujeme počas chrumkania pizze s horkou rukolou.

(zdroj: Alexandra Kovacova)

Čarovná Verona

Po meste kanálov, umenia a histórie ráno nastupujeme na autobus a ešte na pár hodín sa vyberáme aj do Verony. Počtom obyvateľov o niečo väčšie mesto ako naše Košice. Verona je tretím najväčším mestom severovýchodného Talianska. Kto pozná príbeh zaľúbencov Rómea a Júlie vie, že sa odohral práve v meste Verona.

Síce sa nevie či autor hry Shakespeare niekedy navštívil Veronu, ale vďaka tragédii, ktorú napísal, a tiež ďalším dvom hrám, ktorých dej sa odohráva takisto vo Verone, mnoho turistov začalo objavovať čaro tohto mesta, ktoré je UNESCO pamiatkou. Vedeli ste, že veľa pôvodných stredovekých pamiatok bolo zničených počas zemetrasenia v roku 1117, po ktorom sa nové budovy postavili v románskom štýle?

Pešo sme sa prešli okolo pamiatok ako rímskokatolícky kostol San Stefano, ďalej gotický kostol Sv. Anastázie aj námestie Piazza delle Erbe s viacerými budovami so zaujímavými freskami, pozostatkami meštianskych domov, aj s fontánou z roku 1368, ktorá je najstarším monumentom námestia. Na záver sa dostávame aj ku námestiu Piazza dei Signori, neďaleko ktorého je aj dom Casa della Julieta so slávnym balkónom z už spomínanej Shakespearovej tragédie. Zaľúbencov tam bolo teda neúrekom.

Pôvodne sme sa chceli ísť pozrieť aj do vnútra do Arény, starovekého amfiteátru postaveného ešte Rimanmi v roku 50 nášho letopočtu. V tomto treťom najväčšom talianskom koloseu sa v súčasnosti konajú opery a rôzne iné predstavenia. Ale kvôli nášmu letu bol čas dať zbohom historickému Taliansku a s plným bruchom sa vydať na letisko. Arrivederci, Italia.