Autor je cestovateľ a turistický sprievodca.
Ak by dostala legendárna Hodvábna cesta ľudské telo, uzbecká Buchara by sa premenila na jeho bijúce srdce. Jej osudy sú dlhé stáročia prepletené s jej vzostupmi aj pádmi.
Na tejto neviditeľnej obchodnej tepne nemá žiadne iné mesto v sebe ukrytú takú silnú auru dejín.
Legendárny Samarkand oddeľuje od Buchary niekoľko hodín cesty, no aj niekoľko stáročí. Obe dokonale vystihujú bájnu cestu s hodvábnou patinou, no nikto nikdy nepovie, ktoré z nich je krajšie. Jednoducho sa to nedá.
Objavte legendárny Samarkand v Uzbekistane Čítajte Kým Samarkand vynikne monumentálnosťou svojich stavieb, Buchara vás zláka polozabudnutými uličkami a najmä atmosférou, ktorú si návštevník zamiluje.
Buchara vyrástla na rovine a dokonca aj dnes, kedy mesto pohlcuje už modernejšia zástavba, sa pri pohľade z diaľky nad ním vynorí 47-metrov vysoký symbol mesta, minaret Kalon.
„Od kedy tu stojí, tak obchodníci na Hodvábnej ceste ho videli na deň cesty a vedeli tak, ktorým smerom majú pokračovať,“ povie Džamol, človek, ktorý tu prežil štyri desaťročia.
Je to krásny pocit ukrajovať posledné kilometre a vedieť, že sen z kníh, zažltnutých stránok cestopisov a rozprávania sa odrazu rozleje pod nohami a ja sa ho môžem do sýtosti nadýchnuť.
Pokojné posedenie v reštaurácii pri jazierku na Ljabi Chauz. (zdroj: Tomáš Kubuš)Námestie Ljabi Chauz
Stredobodom bucharského vesmíru je námestie Ljabi Chauz. Malo šťastie, že zostalo tak ako si ho ľudia pamätajú po dlhé stáročia.
Ani sovietski plánovači ho nezaliali betónom a nevytvorili tak monumentálny, no prázdny priestor, kam by postavili sochu večne živej múmie z moskovského mauzólea.
Stačí krok a námestie stále bude dýchať onou zabudnutou históriou, ktorá vás sem zvábila. Jeho stred vypĺňa jazierko naplnené vodou, okolo rastú stáročné moruše a zo všetkých strán vyrástli historické stavby či prastará židovská štvrť.
V okolitých uličkách sa ukrývajú poklady. Na prvý pohľad sú skutočne skryté, pretože pri kráčaní vidíte len holé, hlinené či tehlové steny a zvírený prach pod svojimi nohami.
Biškek. Zelené parky, Lenin a šašlíky Čítajte Stačí však pootvoriť drevené dvere, vojsť dnu do jemného prítmia a odrazu stojíte na čarovnom nádvorí v strede tradičného bucharského domu. Podobných sú tu desiatky.
Niektoré dostali novú šancu a rodina, ktorá ich vlastní si ich prerobila na malý rodinný hotel s hŕstkou izieb. Noví hostitelia sú milí ako to ľudia zo strednej Ázie vedia.
Na stole pristanú mištičky zvané piála, kanvička zeleného čaju, miska so sladkosťami, oriešky, sušené ovocie a okrúhly chlieb non. Bez toho, aby si uctili hosťa to jednoducho nejde.
Symbol mesta Čár Minár
V krivolakých uličkách starého mesta počuť len kroky ľudí, no nevidno ich siluety. Odrazu sa medzi obyčajnými domami objaví skryté nádvorie zaplnené jednou z najkrajších bucharských stavieb.
Ak by som niekomu na začiatku povedal, že sa tam takáto perla ukrýva, zrejme by neveril.
Čár Minár ako stavbu so štyrmi maličkými minaretmi volajú patrí, k symbolom celého mesta. Pochádza z 19.storočia, z obdobia, kedy už mala Buchara svoje najslávnejšie epizódy za sebou.
Čár Minár patrí k ikonám Buchary. (zdroj: TomášKubuš)Bránu postavili indickí obchodníci podľa vzoru monumentálnej brány z Hyderabadu, ktorá patrí v Indii medzi najznámejšie ikony.
Kedysi bola za bránou aj medresa, škola, ale tá sa už stratila. Niekoľko miestnych obyvateľov predáva suveníry v podobe starých čiernobielych fotografií, odznakov, vyznamenaní alebo sušeného ovocia či orieškov.
Bazáre a trhy ako centrum obchodu
To čo robí Bucharu Bucharou sú dnes staré štvrte prelezené bazárovými uličkami. Tie prvé začínajú hneď na konci námestia Ljabi Chauz a prezradí ich niekoľko obchodíkov. Zopár z nich sa ukrýva v starom karavanseraji za mohutnými dverami.
Tu našlo svoje útočisko aj niekoľko umelcov a človek na vlastné oči môže sledovať ako vznikajú tradičné výšivky zvané suzani, nádherné miniatúry s motívmi Hodvábnej cesty alebo hodvábne šatky.
Bazáre v Buchare sú plné tradičných remesiel. (zdroj: Tomáš Kubuš)Nie je to len o nakupovaní, ale aj o tom, aby ste sa preniesli do doby, kedy podobné povolania boli bežnou súčasťou miestneho života.
O kúsok ďalej sa usmieva obchodník s plnými ústami zlatých zubov. Kedysi to bola najväčšia móda, ale aj odraz bohatstva. Dnes už to mladým veľa nepovie, no stále môžete stretnúť mladé dievča, ktoré sa hanblivo usmeje a zaleskne sa jej v úsmeve zlatý zub.
Muži v tradičných hranatých tubaťejkách sa medzi sebou bavia pri pulte s koreninami a každý u nich ukazuje na iné vrece s vôňou orientu. Hádajú sa o to, aké korenie je najlepšie do plovu.
Príklad tolerancie
Za mešitou Magoki Attari, ktorá patrí medzi najstaršie v meste sa začína trh, kde sa kedysi tradične predávali kožušiny.
Kazachstan. Najväčšie prekvapenie strednej Ázie Čítajte „Magoki Attari je pekným príkladom tolerancie, ktorá je v Buchare zakorenená od nepamäti“ začne rozprávať Fachriddín, hrdý rodák z mesta.
„Kedysi tu stál zoroastriánsky chrám ohňa, neskôr mešita a keď sa tu udomácnili Židia, svätyňu si s moslimami dokonca striedali, až kým si nepostavili vlastnú synagógu,“ povie.
Bazárom už dnes neznejú prenikavé hlasy predavačov ospevujúce kožušiny, karakolské čapice, vlnené kabáty. Hoci tieto veci úplne nezmizli, je tu skôr ticho a pokoj.
Pár turistov kráča prítmím a hľadá suveníry, ktoré im budú túto krásnu krajinu pripomínať.
Medzi najtradičnejšie a najkrajšie patria slávne bucharské nože ozdobené rôznymi motívmi či keramika od malých mištičiek až po kanvice na čaj.
Je veľmi príjemné pozorovať medzi kamennými stenami trhoviska jeho ruch a život, ktorý tu pulzuje od rána do večera. Klasické trhoviská so zeleninou, ovocím či mäsom sú na okraji starého mesta, ale tie človek vidí aj v Samarkande, Taškente či inde.
Preto sa Buchara zamerala skôr na tradície a ručne vyrábané výrobky.
Minaret odolal aj Džingischánovi
Monumentálny minaret Kalon sa objaví nad neveľkým námestím, ktoré z jednej strany lemuje mešita Kalon a z druhej medresa Mir-i-Arab s dvomi tyrkysovými kupolami.
Tyrkysu je tu dosť, pretože miestni veria, že práve táto farba má ľudí chrániť pred zlými pohľadmi či urieknutím. Často aj na svojom tele nosia maličký kúsoček tyrkysu.
Minaret Kalon odolal aj Džngischánovi. (zdroj: TomášKubuš)Minaret Kalon je najvyšší minaret celej Buchary a je aj najvýznamnejším symbolom starého mesta. Keď sa Džingischán, mongolský dobyvateľ vtedy známeho sveta dostal do Buchary, mesto zničil, no minaret Kalon zostal stáť.
Legenda hovorí, že Džingischán sa postavil blízo minaretu a chcel vidieť, kde jeho vrchol končí. Keď zaklonil hlavu, tak mu na zem padla pokrývka hlavy. Zohol sa po ňu, aby ju zodvihol a nasadil si späť na hlavu. Tým sa však minaretu zároveň poklonil a preto ho podľa domácich ušetril.
A skutočne, minaret Kalon z roku 1127 je jednou z mála pamiatok, ktoré mongolské besnenie v meste prežila.
Chudžand. Najhistorickejšie miesto Tadžikistanu Čítajte Dnu v mešite je dnes absolútny pokoj. Nádvorie je prázdne, koberce medzi stĺpmi zívajú prázdnotou a túla sa tu len niekoľko turistov.
Priestor je to však monumentálny a pri veľkej modlitbe sa sem bez problémov zmestí niekoľko tisícok ľudí.
Na rohu ulice sa dá na chvíľku sadnúť do predajne kobercov, aby si človek pozrel ako pôsobia slávne bucharské koberce.
Dostanete pohárik čaju a ochotní predavači vám predstavia nádherné hodvábne koberce, nomádske koberce s tradičnými červenými farbami či koberčeky z ťavej vlny.
Cena niektorých sa ráta v tisíckach eur, ale ako šikovní miestni obchodníci vravia, je to investícia a možno aj splnený sen.
Citadela sa zmenila na ruiny
Kedysi patrila Citadela medzi najdôležitejšie miesta celej Buchary. Dnes to už neplatí, pretože väčšina z historického pahorku leží v ruinách. Dodnes s trpkosťou na perách opakujú nemé vety s menom Frunzeho.
On má na svedomí smrť bucharskej Citadely, pretože so sovietskou armádou ju v roku 1920 nechal bombardovať a zničiť.
Priestranné námestie Registan bolo kedysi popraviskom a v 1842 tu vyhasli aj životy Britov Conollyho a Stoddarta. Bucharský emír ich obvinil zo špionáže a keď videl, že Briti utrpeli potupnú porážku v Afganistane, neváhal ani on a popravil ich. Británia tým v tejto časti sveta stratila svoj punc neporaziteľného impéria.
Schodisko vedie dnu cez monumentálnu bránu a po dlhej chodbe, ktorú zdobia len malé kutice s mrežami slúžiace svojho času ako väznice, sa ocitnem na nádvorí. Za rohom je priestor, kde kedysi sedával samotný emír na tróne. Dnes je tu ticho.
Niekoľko miestností múzea zapĺňajú príbehy starej Buchary, no inak tu nie je takmer nič. Prehovorím strážnika, aby ma pustil k ruinám a hoci sa mu tento nápad nepozdáva, podvolí a ja som v šoku, že tam naozaj nič nie je. Takmer celá Citadela je preč.
Inšpirácia pre Tádž Mahál
Je paradoxom, že hoci má Buchara desiatky unikátnych stavieb, nádherných mešít, medries či bazárových uličiek, najdôležitejšiu pamiatku musíme hľadať na okraji starého mesta v príjemnom parku.
Z diaľky ho prezradí staré, ruské koleso pomaly sa krútiace nad mestom. Dali by ste si povedať? Je to zážitok pozorovať strechy mesta z jeho kabínky. V strede parku sa objaví neveľké, tehlové Mauzóleum Samánidov.
Precestujte zabudnutý uzbecký Taškent Čítajte Ono je tou najvzácnejšou pamiatkou Buchary. Odborníci o mauzóleu oprávnene hovoria ako o najunikátnejšej stavbe celej strednej Ázie.
Stojí tu od 11. storočia a miešajú sa v nej spomienky na prvú dynastiu Samánidov, ktorá odtiaľto vládla. Pre laika je obyčajnou hrobkou, no znalci histórie jej skladajú komplimenty.
Interiér vyplnila hrobka a niekoľko holubov trepoce krídlami pod kupolou. Práve ona je korunou na hlave hrobky, ňou sa mali inšpirovať o pár storočí neskôr aj stavitelia hrobky Tádž Mahál.
Inšpiráciou pre indický Tádž Mahal bolo mauzóleum v Buchare. (zdroj: flickr/cc/Ramesh NG)Vedľa stojaca hrobka svätca, kde sa má podľa legendy ukrývať Jóbov prameň, bude navždy v tieni mauzólea.
Niekoľko domácich sa sem však prichádza pomodliť a napiť sa vody z posvätného prameňa. „Je na všetky ťažkosti,“ usmeje sa Gulšar.
Príťažlivá tvár Buchary
Buchara sa s pribúdajúcimi hodinami akosi vyprázdňuje a nad mestom sa rozprestrie tma. Uličky naplnilo ticho a ľudia sa vytratili, prúdia len hlavnými cestičkami okolo bazárových obchodíkov.
Nádvoria medries sa zatvorili a najviac života sa stretlo na námestí Ljabi Chauz.
Niektorí turisti sa usadili v medrese panovníka Abdulazízchána, práve sa začína koncert tradičnej hudby.
Ešte krajšie je tráviť čas pri jazierku. Stačí si sadnúť na drevený tacht, zložiť nohy pod seba a hľadieť na neďalekú chanaku a morušovníky.
Na Bucharu sa spúšťa večer. (zdroj: TomášKubuš)Zafúka vietor a niekoľko z nich pristálo priamo na bielom obruse. Padajú z neba ako manna nebeská priamo na tanier.
Na večeru sa podáva geniálny šašlík tak veľký, že sa človek zľakne či ho dokáže zjesť. K tomu okrúhly chrumkavý chlieb a nekonečné kanvičky zeleného čaju. Hoci sme v moslimskej krajine, Uzbeci si radi doprajú aj vodku či koňak. Ale čaj sa k šašlíkom hodí viac.
Hviezdy zdobia nebo, hladina jazera sa vlní vo vetre a Buchara v ich svite získava príťažlivú tvár. Už viete, že ste spravili dobre, že ste prišli a budete na to spomínať do konca života.
Tomáš Kubuš bloguje aj na kubus.blog.sme.sk a má facebookovú stránku Prach ciest a batoh plný snov.