Registan.
Keď sa povie Samarkand, neviditeľné píšťaly sa rozozvučia ťahavou melódiou, tamburíny a bubny vyklepkávajú neúnavný rytmus, rozkrútia boky krásnych tanečníc s bruškami tak málinko prevísajúcimi cez strieborné opasky, zo stien a stĺpov paláca sa sype trblietavé zlato a v hustom dyme ohňa a nargilé - vodnej fajky Marco Polo, Džingischán a Hárún ar-Rašíd rozjímajú o zmysle života. A cesta do Samarkandu je hodvábna.
Naša cesta z Taškentu do Samarkandu bola o čosi prozaickejšia - v preplnenom rozhorúčenom autobuse sa jednotvárne kilometre bavlny len pomaly míňajú. A keď nakoniec dorazíte do Samarkandu, dnes moderného industriálneho mesta, druhého najväčšieho v Uzbekistane, situácia sa nemení: nudné polia hlinených domcov medzi vŕškami a továrňami. To pyšné hlavné mesto Timurovej ríše.
Až zrazu sa v korunách stromov zablysne iný odtieň zelenej: turecká zelená, tyrkysová. Farba kopúl a mozaík na portáloch mešít, ktoré vyrastajú z dymu uličiek a vravy rušného bazára, kde môžete kúpiť Aladinovu lampu a ebenového koníka, šafran a hodváb, digitálky a dýky s ligotavou čepeľou, tie najsladšie melóny, granátové jablká aj figy na dlhú cestu púšťou, chalvu a fantu, postroj na koňa a motorový olej, jednoducho všetko. Staré aj nové neoddeliteľne zrastené dokopy, tak ako 
z hranatých tvarov socrealizmu vyrastajú zelené blýskavé chrámy, obrovské a pyšné. S nepochopiteľnou matematikou mozaík akoby z iného sveta.
Nedostavaná a rozpadávajúca sa Bibi-chanym v Samarkande.
Motáme sa po starých uličkách a moderných uliciach, vyhýbame sa zájazdom nemeckých a japonských dôchodcov a predavačom suvenírov, posedávame v čajovni v neodmysliteľnom uzbeckom lunaparku, nakúkame do mnohých medres - moslimských seminárov a mešít. Tá najslávnejšia, Bibi-chanym, týčiaca sa priamo nad bazárom, chcela byť najväčšou v Ázii. A bola skutočne taká obrovská, že sa začala rozpadávať skôr, než ju dokončili. Kúsok ďalej je Registan, pomník nadľudskosti - tri obrovské priečelia medres zvierajú tesné námestie; zlaté a nefritové mauzóleum emira Timura, samarkandského rodáka, ktorý si v 15. storočí podmanil polovicu Ázie; ulička hrobiek na miestnom cintoríne, kde sú pochovaní všetci miestni emirovia a cháni, tyrkysová ulička a tichá biela mešitka stratená v spleti chodieb, mozaiky a ornamenty, prudké schody rozpálené od slnka.
Okrem tohto všetkého je v Samarkande najlepší hotel v Uzbekistane. Jeden z najlacnejších v meste, s výhľadom na bazár a Bibi-chanym. Miesto s atmosférou. Ošarpanou, trochu ukričanou a zadymenou, trochu lenivo nostalgickou. S mäkkým svetlom v rozviatom hodvábe okien a ženských šiat. Takto by v americkom filme vyzeral samarkandský hotel spred sto rokov, všade by sedeli dámy v bielom mušelíne a páni s cigarami, hľadali by stopy Marca Pola a pokukovali po sporo oblečených miestnych krásaviciach. V skutočnosti v tom čase patril Samarkand bucharským chánom, ktorí sotvaktorého cudzinca nenabodli na kôl. Ženy chodili zahalené od hlavy po päty. Doslova. A Samarkand bol vyľudnený, zničilo ho sčasti zemetrasenie, mor, potom dlho, dlho nič, až prišli Sovieti s budovateľským nadšením a dekadentnej orientálnej rozprávke upravili proporcie. Našťastie nie všetko sa dá zničiť.
Autor: IVANA ŠEBESTOVÁFOTO - SVORAD ŠTOLC