Autor je cestovateľ a turistický sprievodca.
Kto vie ako by vyzeral Samarkand, keby ho nepretínala neviditeľná niť Hodvábnej cesty a keby sa jedného dňa legendárny Timur Veľký nerozhodol, že ho premení na najkrajšie miesto sveta. Samarkand je odvtedy plný superlatívov, najkrajších pamiatok strednej Ázie a do tela dokáže vždy nahnať zimomriavky, hoci ste ho navštívili už viackrát.
Medzi Taškentom a Samarkandom je zaujímavé sledovať krajinu. Dnes ju pretína rýchlovlak, ale zaujímavejšia, hoci aj pomalšia cesta je vo vnútri obyčajného mikrobusu, ktorý v týchto končinách prezývajú maršrutka. Cestujú ním domáci a hoci nie je pohodlný, patrí k Uzbekistanu tak ako bavlna.
Baviac sa o bavlne, niekoľko nekonečných políčok zaplní horizont. Tesne pred zberom sú polia nádherne snehobiele a keď nadíde zber, už od skorého rána vidno ohnuté chrbty, zahalené tváre chrániace sa pred slnkom a obrovské pyramídy naukladanej bavlny. Biele zlato. Tak tomu bolo už počas bývalého režimu a Sovietskeho zväzu, no tak je tomu aj dnes.
Pohľad na mesto z minaretu Ulugbegovej medresy. (zdroj: Tomáš Kubuš)Wow efekt
Z diaľky sa v údolí obklopenom horami objaví niekoľko vysokých monumentov. Tyrkysové kupoly, minarety a prvý nádych legendárneho mesta. Muselo byť krásne putovať sem celé mesiace a potom odrazu sledovať ako sa obkladačky starých medries doďaleka zrkadlia pri západe slnka a vedieť, že už nepotrvá dlho a obchodníci sa ocitnú v meste.
Dnes je to menej romantickejšie, no stále si Samarkand pri príchode do mesta zachováva svoj „wow“ efekt.
Moderný obal dnešného Samarkandu sa rozplynie a odrazu sa jeho stavby na uliciach predháňajú, ktorá z nich je oprávnenejšie zaradená v každej historickej knihe o Hodvábnej ceste či strednej Ázii.
Precestujte zabudnutý uzbecký Taškent Čítajte Samarkand má korene zapustené hlboko do histórie. V staroveku ho ľudia poznali ako bájny Afrosiyab, kde žil a panoval legendárny kráľ. Jeho meno sa skloňuje v Šahnáme a s históriou sa tu preplietol aj Alexander Veľký, ktorý ho v 4.storočí pred Kristom navštívil a uštedril mu niekoľko superlatívov.
Bájny Afrosiyab sa z tohto sveta takmer vytratil a jeho zašlú slávu pripomína dnes len hŕstka hlinených múrov rozhodených v pustej krajine, kam nezablúdi žiaden z turistov.
Mesto kupol a minaretov
Na konci upraveného parku sa dvíha dvojica ukážkových minaretov a neobyčajne krásna tyrkysová kupola ozdobená rebrovaním. Pre Samarkand sú podobné kupoly typické a inde by sme ich hľadali len s ťažkosťami.
Kupola mauzólea Gur Emir patrí vďaka svojmu príbehu k ikonám celého mesta. Ukrýva hrobku muža, ktorý Samarkand preslávil. História ho pozná pod menom Timur, Tímúr Lenk, Tamerlán alebo ako vravia domáci Timur Veľký.
Dodnes patrí k najväčším postavám uzbeckej histórie a Samarkand práve jemu vďačí za to, čím je. Všade inde, kam sa vydal so svojou armádou, tam rozsieval strach a smrť. K Samarkandu bol milosrdný a miloval ho. Orientálny svet sa v dobách jeho vlády stále spamätával z mongolskej pohromy menom Džingischán a mnohé miesta tak Timur položil na kolená.
Chudžand. Najhistorickejšie miesto Tadžikistanu Čítajte Nikdy si však neželal, aby jeho telo spočinulo tu v Samarkande. Chcel byť pochovaný v Šachrisabze (bližšie k svojmu rodisku a bližšie k hrobke svojho milovaného syna).
Hoci si Timur podmanil rozsiahle územie, posledné želanie sa mu nesplnilo. Pochovali ho v mauzóleu Gur Emir. Nechal ho postaviť pre svojho vnuka, ktorý zomrel priskoro a Timur sa s tým len veľmi ťažko vyrovnával.
Mauzóleum Gur Emir
Vojdem cez orientálnu bránu na nádvorie a dlhé minúty nechám oči spočinúť na kupole. Básnici jej lichotili najkrajšími slovami a niektorí sa nebáli tvrdiť, že ak by jedného dňa zmizlo nebo, krása Gur Emir by ho nahradila.
Dnu panuje posvätné ticho a niekoľko starších uzbeckých mužov s privretými očami odrieka tichú modlitbu do svojich vystretých dlaní. Zopár chladných kenotafov (symbolických hrobov) leží na zemi a každý jeden predstavuje zaujímavý osud.
Okrem Timura tu leží aj Ulugbeg, jeho vnuk. Známy astronóm a ďalší panovník Samarkand preslávil aj vďaka svojmu observatóriu. S výnimočnou presnosťou tu vypočítali polohu vyše tisícky hviezd.
Na Registane čas prestáva existovať
Najikonickejším miestom celého Samarkandu je bez zaváhania námestie Registan. Jeho názov v preklade znie „pieskové miesto“. Doby, kedy ho pokrýval piesok, aby sa do neho ľahšie vsakovala krv po popravách, už prešlo príliš veľa rokov.
Registan je odveká križovatka obchodných ciest a dnes patrí pohľad na neho na to, čo musí každý človek v Uzbekistane zažiť. Námestie nie je veľké. Vymedzuje ho z ľavej strany Ulugbegova medresa, oproti stojaca medresa Šer Dor a priestor uzatvára mešita Tilla Karí.
Námestie Registan patrí k symbolom celého mesta aj krajiny. (zdroj: Tomáš Kubuš)
Kirgizský Biškek. Parky, Lenin a šašlíky Čítajte Pri pohľade na Registan čas prestáva existovať. Je to tak krásne, že sa to nedá pochopiť obyčajným myslením. Mieša sa v ňom Orient, architektúra 15. aj 17.storočia, architektonické predstavy islamského umenia a je v ňom zakliata atmosféra, akú by sme inde márne hľadali.
Človek si uprostred námestia príde maličký, keď na neho padajú tiene samarkandských velikánov.
Medresy priťahujú turistov
V každej z medries našli dnes svoj domov umelci či remeselníci. Turisti (ktorých je tu z celého Uzbekistanu najviac) sa motajú starými nádvoriami niekdajších medries a pozerajú, čo by kúpili, aby naplnili svoje kufre suvenírmi.
Aj bez nakupovania je toto miesto krásne, pretože raz vidno ako šikovné ruky ryjú do bronzových tanierov, inokedy zase ako vznikajú stojany na korán z morušového dreva a o pár krokov vedľa nádherná miniatúra.
Pred Ulugbegovou medresou na námestí Registan. (zdroj: Tomáš Kubuš)V medrese Šer Dor má svoj obchodík aj Bábur. Jeho meno evokuje vznešenosť indickej Mogulskej ríše, ktorej zakladateľ Bábur pochádzal zhodou okolností tiež z Uzbekistanu. Dnešný Bábur je muzikant a nie hocijaký, pretože by sa mohol pokojne pridať medzi samarkandské pamiatky.
Spoznal som ho náhodou a netušil som o ňom nič keď ma pozval do svojho útleho obchodíku a ukázal mi hru na tucet tradičných nástrojov. Ovláda ich niekoľko a každý ako majster.
Skromný, priam utiahnutý Bábur ako som sa neskôr dozvedel stretol niekoľkých prezidentov. Vždy, keď sa v Samarkande koná oficiálna návšteva, je to on, koho zavolajú, aby pre prezidentov či iných štátnikov zahral. V jeho rukách tak stále žijú staré nomádske tóny, ktoré sa kedysi dedili z pokolenia na pokolenie.
Bibi Chanum
Prezidentský bulvár spájajúci Registan s obrovskou mešitou Bibi Chanum patrí medzi najupravenejšie priestory celého Uzbekistanu. Práve sem totiž chodil do školy prezident Islam Karimov. Na čele krajiny bol od roku 1991, teda od momentu, kedy sa Uzbekistan stal nezávislou krajinou, až do svojej smrti v roku 2016.
Aj svoj hrob má tu v Samarkande, hoci domáci s jeho menom skloňujú upravený bulvár plný obchodíkov či čajovní a malých posedení.
Almaty je duša aj srdce Kazachstanu. Čítajte Bibi Chanum zo začiatku 15.storočia patrila svojho času k najväčším mešitám sveta. Podľa legendy nesie meno manželky Timura Veľkého, ktorá chcela manžela prekvapiť, kým on dobýval svet. Veľkosť stavby bola tak obrovská, že nevydržala zemetrasenie a otrasy dokončili dielo skazy. Kupola sa zosypala, dnu sa nasťahovali holuby a miesto zívalo prázdnotou.
Pestrofarebné mozaiky turistov stále ohurujú. (zdroj: Tomáš Kubuš)Vonku na nádvorí v tieni stromov posedávajú domáci a niektorí hľadia na obrovský kamenný stojan na korán. Stará povera hovorila, že ak chcela žena dieťa, musela ho podliezť a šťastena sa priklonila na jej stranu.
Na bazáre pulzuje život
Bazár Siob v tieni mešity je najživším miestom celého Samarkandu. Pulzuje od rána do západu slnka a ak potrebujete niečo kúpiť, nesmiete ho vynechať. Za jeho brány sa rozlieva niekoľko ulíc a na ich konci do seba zapadá niekoľko trhovísk.
Okolité obchodíky predávajú kuchynské potreby, oblečenie, uzbeckú vodku či koňak, topánky, čajové kanvice či drogériu. Na zemi posedávajú ženy s rozprestretými šatkami, kde naukladali prebytky z vlastných záhrad či sadov. Muži predávajú z rúk či dokonca z tašiek a tí šťastnejší majú vlastné obchodíky či pulty. Na nich sa ocitlo slávne samarkandské hrozno, obrovské melóny, granátové jablká, okrúhle chleby zvané non, koreniny, bylinky a kopce zeleniny.
Samarkand preslávili sušené marhule po celej Hodvábnej ceste. (zdroj: Tomáš Kubuš)Samarkand preslávilo sušené ovocie či oriešky a tie tu majú niekoľko uličiek. Každý kto do Samarkandu prichádzal si tu nakúpil sušené marhule (o tie najlepšie na svete súperí Samarkand s tureckým mestom Malatya), sušené hrozienka a niekoľko sladkostí.
Tie Uzbeci milujú a radi si ich doprajú pri nekonečných miskách čaju.
Uzbecké afrodiziakum
Koho pamiatky unavia, ide si oddýchnuť na obed. Samarkand má niekoľko reštaurácii, ktoré majú turisti radi, ale nechoďte do nich. Pohľadajte radšej miesta, kam chodia domáci. Niektorí dokonca varia priamo vo svojich domoch a môžete sa najesť u nich v záhrade.
Dobrou voľbou je tzv. „plov centrum“. Miesto, kde sa podáva tradičný uzbecký plov. V Uzbekistane neexistuje slávnejšie jedlo. Šašlíky domáci milujú a vedia ich dokonale pripraviť, ale keď príde reč na plov, Uzbeci by ho mohli jesť pokojne každý deň.
Tradičný uzbecký plov patri k najlepším jedlám krajiny. (zdroj: Tomáš Kubuš)Pripravuje sa v obrovských hrncoch, pretože plov sa nikdy nevarí na dve či tri porcie. Na stole pristane obrovský tanier plný plovu. Zdobí ho niekoľko hrozienok, dusené baranie mäso, malé prepeličie vajcia, kúsky mrkvy, zeleniny a podáva sa k nemu samarkandský chlieb a nekonečné misky zeleného čaju.
„Na konci ešte vypijeme aj olej a masť, ktorá po plove zostane,“ uškŕňa sa Usmat. „Je to uzbecké afrodiziakum,“ smeje sa.
Mauzóleum Šáh-i-Zinda
Samarkand má svoj Gur Emir či Registan, ale medzi top pamiatky patrí aj mauzóleum Šáh-i-Zinda, teda mauzóleum „živého kráľa“. Týmto kráľom myslia domáci Kussáma ibn Abbása, bratranca proroka Mohameda, ktorý prišiel v Samarkande o život a podľa legendy si vzal svoju odťatú hlavu a zostal žiť v podzemných priestoroch mesta.
K mauzóleu stúpa séria schodov. Na lavičke pri mešite sedia uzbeckí dedkovia ako vystrihnutí zo starých cestopisov. Ak by táto scéna bola odfotená v čiernobielom, pokojne ju mohol svojho času zažiť aj Sven Hedin, posledný veľký cestovateľ a objaviteľ málo známych oblastí Perzie, Strednej Ázie a Tibetu.
Nádherne zdobené hrobky v Shah-i-Zinde. (zdroj: Tomáš Kubuš)Starí muži s dlhými bradami, oslovovaní na prejav úcty titulom „aksakal,“ s dlhými kabátmi až po členky a na hlavách s hranatými ťubeťejkami, pestro vyšívanými alebo tkanými čiapkami. Zhovárajú sa a z pohľadu na nich vyžaruje niečo zvláštne a príjemne.
Hlavnú ulica Šáh-i-Zinda tvoria okázalé mauzólea rodiny Timura Veľkého. Každé je iné, inak zdobené, inak farebne ladené, no v každom je dokonalé a pietne ticho. Pútnici kráčajú ďalej až k miestu ukrývajúcemu sa za ťažkou drevenou bránou. Brána do raja. Vedie k hrobke Kussáma ibn Abbása a každý, kto k nej príde, tu zotrvá v modlitbe.
Zapadajúce slnko rozžiari odtiaľto panorámu Samarkandu. To je ten správny čas na to, aby si človek pohľadal miesto v starom karavanseraji (hostinci, v ktorom odpočívali karavány), objednal si šašlík, kanvicu čaju s tradičnou miskou a nechal lietať svoje myšlienky po Samarkande.
Tomáš Kubuš bloguje aj na kubus.blog.sme.sk a má facebookovú stránku Prach ciest a batoh plný snov.