Text pôvodne vyšiel v The Washington Post, autorka je spisovateľka.
Medzititulky doplnené redakciou.
S výhľadom na marocký príboj a pohárikom sladkého mätového čaju v ruke je jednoduché podľahnúť pocitu, že môj nomádsky život je perfektný. Dnes to tak je.
Avšak nebol taký perfektný, keď môj zomrel otec kým ja som spoznávala ďalšie mesto.
Každý životný štýl si vyžaduje obete, v mojom prípade v prospech cestovania. Keď ste mladí a celý život máte pred sebou, dlhodobé cestovanie je ľahká voľba. Omnoho väčší risk je to v štyridsiatke, kedy má každý koho poznáte hypotéku, rodinu a víziu bezpečnej budúcnosti.
Pár dní pred mojimi 42. narodeninami som správcovi odovzdala kľúč od bytu.
Musela som predať kožený gauč, ktorý som splácala celých sedem rokov. Bolo mi do plaču, keď som rozdávala obrovskú zbierku kníh, ktorú som si budovala celý svoj život. Trápilo ma, keď som milované kuchynské spotrebiče rodovzdala kamarátom. Napokon sa mi podarilo mojich 86 metrov štvorcových zosekať na deväť škatúľ.
Ako som tak stála tvárou v tvár správcovi budovy, stále som z rozhodnutia stať sa moderným nomádom mohla vycúvať. Napĺňala ma obava, že na takéto dobrodružstvo nie som dosť silná. Napokon však prevážil strach, že viac oľutujem, ak sa vzdám svojho celoživotného sna.
Normálny život?
Odovzdala som kľúče a deväť škatúľ - reprezentujúcich život, ktorý kedysi bolo treba sťahovať pomocou nákladiaku - naložila do kamarátkinho auta. Škatule sme vyložili v prenajatom sklade. Chorvátsko čaká.
Odvtedy uplynulo šestnásť mesiacov, žila som vo viac než tridsiatke miest, letela asi štyridsaťkrát, tucetkrát šla vlakom. V desiatich krajinách som sa pokúšala dohovoriť šiestimi jazykmi.
Neprešiel ani jediný týždeň, kedy by som nechcela vedieť čo doma zažívajú moji priatelia, alebo netúžila zahrať sa s mojou neterou. Postačilo by mi aspoň rovnaké časové pásmo, aby si telefonáty blízkymi nevyžadovali matematické výpočty a zložité plánovanie.
Na druhú stranu, mala som príležitosť preskúmať mexickú púšť, prejsť Azorské ostrovy, alebo načúvať gajdám na bulvári Royal Mile v Edinburghu.
Kiež by ma dokázal uspokojiť normálny život. Rodina a dobrá práca. Háčik je v tom, že deti v mojich snoch nikdy nefigurovali.
Kým sa ostatné dievčatá s bábikami hrali na mamičky, ja som zbožňovala šmolkov, bájky a lego. A keď dospievajúce kamarátky fantazírovali o svadbe, v mojej fantázii sa formovala predstava o živote starej dievky, ktorá píše v pracovni svojho prímorského penziónu.
Sloboda a notebook. Tak žijú a putujú digitálni nomádi Čítajte Prekážky v ceste
Sólo život sa mi zdal byť praktickejší, pri rozhodovaní o tom, kde a ako budem žiť som túžila po absolútnej slobode. Moje predstavy o budúcnosti narušilo 15 rokov nešťastných náhod.
Medzi mňa a svet sa postavilo zopár takmer smrteľných nehôd, desaťročie rehabilitácií a obrovský dlh za liečbu.
Predstava nezávislého samotárskeho života sa preklopila so na vysedávanie pred telkou v teplákoch a práci z domova. Tak ma dráždili každodenné prejavy slobody iných až sa to vo mne napokon zlomilo.
Zatiaľ som v tretine svojho päťročného cestovateľského plánu a miesto, na ktorých chcem stáť a ochutnať ich je ešte mnoho.
Nomádsky život nie je vždy pôvabný. Každá nová vaňa či sprchový kút predstavuje hlavolam, lôžka sú nepredvídateľné, dni presunov sú plné paniky, pri balení ma zakaždým premkne úzkosť a lety začínajú byť neznesiteľné. A netušíte čo je život, ak ste papučou nerozdrvili škorpióna, ktorý vyliezol z kuchynského odtoku.
Skúsenosť s gréckou zdravotnou starostlivosťou mi ukázali aké nepríjemné dokážu byť zdravotné problémy. Prekvapilo ma tiež, aké náročné je v zahraničí zohnať nadrozmerné oblečenie.
Aký je to pocit
Prečo to potom robím? Ako inak by som tušila aký je to pocit stáť uprostred ľudoprázdnej rímskej arény v Chorvátsku počas veterného novembrového dňa? Akoropola a Panteón za mnou neprišli, musela som sa za nimi vybrať ja.
Ako slobodná žena s príjmom spisovateľky som mala na výber iba dve možnosti - mať krásny domov alebo vidieť svet. Všetky náklady sú iba mne, nezjaví sa žiaden milionár, ktorý by si ma vydržiaval.
Keď sa cítim osamelo, vždy sa môžem rozhodnúť pre spolubývajúcich. Napríklad tu v Maroku mám dvanásť zaujímavých spoločníkov. Keď sa každý vyberieme svojou cestou, už sa nikdy nemusíme uvidieť, no teraz sme blízki priatelia.
V budúcnosti možno opäť zatúžim po predvídateľnejšom živote. Vlastná posteľ, rutina, staré džínsy. V tejto chvíli však netuším, kde sa ocitnem za šesť týždňov. A nemenila by som.
Autor: Steffani Cameron