Autor je cestovateľ a turistický sprievodca.
Kto kráča po Hodvábnej ceste, skôr či neskôr sa dostane do Uzbekistanu. Dnes je jej pomyselným srdcom, pretože tu žije atmosféra slávneho Samarkandu či legendárnej Buchary. Ako to však vyzerá v hlavnom meste krajiny v Taškente, ktoré bude navždy v ich tieni?
Cesta do Taškentu má viacero stránok, najbyrokratickejšou je prílet na medzinárodné letisko. Dve tlačivá s colným vyhlásením, deklarovanie valút, prehliadka batožiny, jedna fronta, druhú fronta, tlačenica, teplo a chaos.
Až na záver sa niekto usmeje, privíta vás v Uzbekistane a následne sa o vás na parkovisku pobijú taxikári na svojich starých, sovietskych autách.

Na okamih milionárom
Mnohí návštevníci nedajú Taškentu šancu a nechajú sa zlákať vidinou legendárnych miest ako Samarkand, Buchara či Chiva. Môže trvať dlhšie, kým si Taškent zamilujete, ale môžete byť bez obáv, dôjde aj k tomu.
Že veci v Uzbekistane nebudú fungovať najjednoduchšie, ste zistili už tesne po príchode, no ďalšou chuťovkou je zámena peňazí. Oficiálny kurz v banke je tak nevábny, že kto vyslovene nemusí, peniaze nezamení.
„Uzbecké somy? Chceš?“ pýta sa taxikár. Zastaví pri pokútne vyzerajúcom dome, vezme si eurá a zmizne. Človek má aspoň ako takú istotu, pretože sedí v jeho aute, tak sa predsa musí vrátiť.
Taxikár prichádza s čiernou igelitkou v ktorej sú zväzky bankoviek viazaných po sto tisíc. Mafiánsky ladený začiatok, no čím dlhšie v Uzbekistane budete, tým to bude normálnejšie. „Teraz je to dobré, už máme 5-tisícovú bankovku, pred pár rokmi bola najvyššou bankovkou tisícka (v prepočte asi 15 centov)“ smeje sa.
Historický, no bez patiny
Taškent v sebe nemá patinu histórie, ktorá by sa vyrovnala Samarkandu či Buchare, ale aj tu nájdeme zaujímavé historické miesta.
Pomyselnou jednotkou je areál Chošt Imom na prahu starého Taškentu. Oplatí sa vydať sa do prázdnych uličiek starého mesta. Sú spomienkou na Taškent pred sovietskymi plánovačmi a pred ničivým zemetrasením z roku 1966.
V uličkách je ticho. Občas sa nimi niekto prejde, umýva svoju starú Ladu alebo sa s plnými taškami vracia z bazáru.
Domy majú vysoké steny takmer bez okien a keď sa do niektorého z nich dostanete, ich krása vás ohromí. V centre domu leží nádvorie alebo malá záhradka so stromami, na ktorých dozrievajú marhule či granátové jablká. Naokolo sú izby.
Chošt Imom predstavuje veľké nádvorie, ktoré na sebe nesie významné stavby. Najstaršou je medresa Barak Chon zo 16.storočia a oproti nej stojí mešita Tilla šejch.

Medresa žije vlastným životom, udomácnili sa v nej tradiční remeselníci. Jeden vyrába drevené stojany na Korán, iný zas maľuje nádherné orientálne príbehy vtesnané na plátno, ďalší rytinou dekoruje bronzový tanier a všade sa ozýva rinčanie nástrojov.
Ako za starých čias, ibaže sem neprichádzajú karavany obchodníkov, ale občasní turisti.
Najmenej nápadná stavba celého námestia je paradoxne najdôležitejšia.
Ukrýva sa v nej najstarší Korán na svete, ktorý patrí do éry kalifa Osmana a je mimoriadne vzácny. Z Bagdadu ho do Uzbekistanu doniesol Timur Veľký a v 19.storočí sa ocitol v Petrohrade, aby sa následne opäť vrátil do strednej Ázie.

Bazár s chuťou východu
Najživším miestom celého Taškentu je veľký bazár Čorsu. V starom ponímaní predstavuje štyri rieky, štyri cesty a teda križovatku ktorou každý musí prejsť. Preto na nej vzniklo trhovisko na prahu moderného a starého sveta.
Ruch vidno už z diaľky a keď sa tu ocitnete, na vlastnej koži pocítite krásny a podmanivý chaos východu. Hlavná časť bazára pripomína cirkusové šapitó s tyrkysovou strechou. Kým vonku vládne chaos, vo vnútri zavládne netradičný poriadok, ktorý je priam netradičný na strednú Áziu.
Čerstvé syry, jogurty, sušené jogurtové guľôčky, kvasené uhorky, namiešané šaláty, mäso, cestoviny či ryža. O poschodie vyššie majú sušené ovocie, oriešky a iné drobnosti. Až vonku na návštevníka čaká záplava ovocia a zeleniny.

Usmievaví Uzbeci sa predháňajú v ospevovaní svojho tovaru a neraz natiahnu ruku, aby vás pohostili. Úsmevy mávajú plné zlatých zubov. Dnes už veľmi v móde nie sú, ale počas sovietskej éry ich „musel“ mať každý.
Medzi najvoňavejšie časti Čorsu patrí časť, kde predávajú čerstvý chlieb. Nie taký, ako poznáme my, pretože v Uzbekistane sa jedáva okrúhly non. Každý má vlastnú značku a čerstvý je tak dobrý, že ho bez výčitiek zjete aj celý na posedenie.
Neďaleko odtiaľto na malom pahorku stojí Piatková mešita so svojimi sivými kupolami a medresa Kukeldaš. Dodnes sa v nej vyučuje, a aj počas mojej návštevy vo vnútri prísny učiteľ písal na tabuľu arabské písmenka. Žiaci prídu za chvíľku a výuka sa môže začať.

Galéria pamätníkov a zážitok z metra
Najmonumentálnejší priestor celého Taškentu je Námestie nezávislosti, teda Mustaqilik Maydoni. Kedysi nieslo meno Lenina, dnes park patrí viacerým pamätníkom.
Plačúca matka s večným ohňom spomína na obete vojen, v ktorých bojovali Uzbeci. Altánky s drevenými stĺpmi skrývajú ich mená a je ich priveľa. Socha sa považuje za jeden zo symbolov mesta a tak sa často pri nej fotia svadobčania. Aj teraz tu je krásna nevesta vo svojich bielych šatách.

O pár krokov ďalej sa kulisy zmenia na Monument nezávislosti. Kedysi na mieste stál Lenin a hľadel neurčito do diaľky, teraz tu sedí žena s malým dieťaťom na rukách.
Je ním novonarodený Uzbekistan z roku 1991, kedy podobne ako ostatné krajiny strednej Ázie získal svoju nezávislosť. Nad hlavami im stojí zemeguľa so zvýraznenou mapou Uzbekistanu, aby každý presne vedel, kde sa nachádza. Nechýba ani emblém so symbolmi krajiny - bájny vták homa, bavlna, obilie.
Neďaleko od pamätníkov stojí parlament aj hŕstka vládnych budov, preto sa po okolí poneviera hŕstka policajtov v tmavozelených uniformách, pod námestím sa ukrýva stanica metra. Taškent bolo dlhé roky jediným stredoázijským mestom s metrom, no dnes už premáva aj v kazašskej Almaty.
Metro si však naďalej drží status najstaršieho metra v regióne a dodnes je brané ako strategický objekt. Pri vstupe treba kúpiť lacný žetón, prehľadajú vás a vašu batožinu a upozornia, aby ste v žiadnom prípade nefotili. Priamo na peróne na vás dohliadne dežurnaja.
Stanice taškentského metra sú krásne, sovietske a hoci nemajú povesť moskovských staníc, stále cítiť, že patria do rovnakého obdobia a rovnakého štýlu. Určite sa oplatí na niekoľkých zastávkach vystúpiť a pokochať sa. Medzi najkrajšie stanice patrí Ališer Navoi alebo Kozmonavtlar.

Vychýrená ázijská baranina
Pod sochou Timura Veľkého je živo. Neďaleká univerzita sem do parku prilákala desiatky študentov, miestna televízia natáča reportáž a maliar maľuje veľkého dobyvateľa. Uzbekistan má tri sochy Timura Veľkého. Jednu v Taškente, druhú v Samarkande a tretiu v Šachrisabze, neďaleko jeho rodiska.
Timur sa stále teší veľkej úcte, hoci na svojich výpadoch do okolitého sveta za sebou nechával priveľa krvi, ukázal sa aj ako umelec a staviteľ. Z jeho éry dodnes ťaží najmä Samarkand.
Za sochou stojí obrovský kolos, Hotel Uzbekistan bol kedysi jediným hotelom, kde sa mohli zahraniční turisti ubytovať. Dnes je to možné prakticky kdekoľvek.

Štvrť Mirobadskaja je takmer bez turistov. V okolitých panelákoch žije viacero Rusov či Kórejčanov, čo vysvetľuje ortodoxný kostol či kórejské potraviny. Neďaleko bazáru sa rozlieva ulička s niekoľkými malými podnikmi. Medzi nimi vyniká podnik bez mena.
Na jeho rohu stojí rozpálený gril s dreveným uhlím a na konci uličky sa otvorí skryté nádvorie. Sedí na ňom niekoľko mužov popíjajúcich vodku. Človek sa ocitá v rodinnom dome, kde si domáci si tu spravili príjemný biznis.
Na ihlu napichnú kúsky baranieho mäsa a o pár minút sú na stole geniálne šašlíky so šalátom, chlebom a kanvicami zeleného čaju. Nikde nedokážu pripraviť baraninu lepšie, než v strednej Ázii.
Na mesto padá noc a tu na nádvorí šašlíkového domu to krásne vonia. Tu človek pochopí, že Taškent nie je len nudným mestom, ale ak mu dáte šancu, odvďačí sa vám.
Tomáš Kubuš bloguje aj na kubus.blog.sme.sk a má facebookovú stránku Prach ciest a batoh plný snov.