V Maďarsku, blízko slovenských hraníc, sú jaskyne. Veľmi dlhé a hlboké, pripomínajúce labyrint, siahajúce až do Národného parku Slovenský kras. Tie jaskyne sa volajú Baradla a stali sa hlavnou turistickou atrakciou Národného parku Aggtelek, severne od mesta Miskolc. Pripomínajú niekoľkoizbový, presnejšie 700 izbový byt. Idete pol kilometra úzkou chodbou a zrazu sa pred vami otvorí veľká jaskynná izba sfarbená na čierno a červeno, plná ohromných vápencových sôch. Sochy pripomínajúce malých tlstých mužíčkov, babylonské veže, xylofóny, zuby ceriace zvery, meče, či balustrády vznikali pomalým kvapkaním dažďovej vody behom posledných 23 miliónov rokov. Trochu zvláštna predstava pre nás, čo sme zvyknutí myslieť v minútach. A pretože na území severne od mesta Miskolc panuje chudoba a nezamestnanosť, rozhodla sa správa národného parku inštalovať do jaskyne rôzne zaujímavosti a tak prilákať turistov. Dokonca vznikol aj nápad, že sa tu otvorí jaskynný hraničný prechod na Slovensko, pričom sa návštevníci budú musieť brodiť v gumákoch úzkymi prielezmi a bude im pritom kvapkať na hlavy. Pasová kontrola by mohla byť až vonku, keďže z chodby aj tak nie je kam ujsť. No z dôvodu, že niekedy koncom 60. rokov tu už niekoľko slovenských turistov pri prekračovaní hraníc zahynulo, okolo otvorenia malého pohraničného styku cez jaskyňu panujú stále otázniky.
V jaskyniach Baradla je v jednej z izieb, nazvali ju Koncertná sieň, inštalované IT ozvučovacie zariadenie a svetelný systém. Chodia sem významné maďarské rockové skupiny hrať do podzemia. Zvuk sa tu fantasticky šíri a rozlieha a reflektory pritom, synchronizovane s hudbou, osvetľujú rôznych mužíkov a zvieratá. Aparatúra rockových skupín je dosť ťažká, preto museli do podzemia zaviesť koľaje a výťah. V inej časti jaskyne je zariadenie pre computerové sledovanie netopierov. Tie sa zdesené z koncertov rockových skupín sťahujú stále hlbšie a hlbšie do vnútra jaskýň, takže elektrina pre počítačový pozorovací systém musela byť potiahnutá až za nimi. Pozdĺž jaskynných chodníčkov pre turistov je inštalované osvetlenie a zavodňovací systém, ktorým sa po povodniach čistia turistické chodby. Milovníci prírody však chcú chodiť po tme, len s baterkou v ruke, čo je napínavejšie. Pre nich sú tu pripravené veľmi dlhé okruhy pre náročných, ale i pri nich nájdeme zavodňovací systém a elektrinu. Pravoverní speleológovia s týmto turistickým gaudiom nesúhlasia a hľadajú stále odľahlejšie časti jaskýň a spúšťajú sa do hlbín, hľadajúc ďalšie, doposiaľ neobjavené jaskyne. Tým rušia netopierov a pripravujú, bez toho, že by o tom vedeli, ešte väčšie turistické gaudium, pretože ak bude nezamestnanosť v okolitých obciach rásť, postupne sa možno za účelom ešte väčšej atraktivity sprístupnia aj tie doposiaľ nenavštevované časti jaskýň a možno sa tu budú usporadúvať aj techno koncerty.
Jediná vec, ktorá dole v jaskyniach nefunguje, je mobilný telefón. Ochrancovia prírody síce bežne pracujú on-line s notebookmi a digitálnymi zápisníkmi, ale dole sú predsa len bezmocní, čo sa týka IT. Už som počul námietku: čo keby sa na turistickej výprave na päťkilometrovej trase niekto zranil, udrel o podzemného psa, čo keby spadol na klzkom teréne, zlomil si nohu, alebo spadol do punkvy? Sprievodca ho cez zložitý systém prielezov a schodov nikam neodnesie, nikto sa nikam nedovolá, pomoc môže prísť neskoro! Už sa síce objavil jeden mobilný operátor, ktorý navrhol, že do jaskyne Baradla zavedie signál, ale zatiaľ neuspel. "Veď je to v Národnom parku!" argumentovali mu správcovia. Ja si ale myslím, že sa podobný návrh objaví znova, presne tak ako v Národnom parku Šumava, kam z času na čas prichádzajú operátori a hovoria: "Máte pokrytie, OK, ale v Židovskom pralese nie je signál. Mali by ste s tým niečo urobiť!"
A tak mi zišlo na um, že všetko je len otázka hraníc. Mobilná telefónia je fantastická vec a v čase keď sa budú písať učebnice technického veku, možno v nich bude spomenutá medzi najväčšími objavmi. Ale nič sa nemá preháňať. Sú miesta, kde by sme mali na mobilné siete rezignovať: kostoly a chrámy všetkých druhov, teda aj chrámy prírody. Nedovoláme sa? Nevadí. Vezmeme na seba riziko prírodného prostredia. Budeme sa o to intenzívnejšie dívať na podzemných mužíkov a ich tisícročné vrásky. A možno nám pritom napadne, že za život celého nášho rodu, teda od babičky až po vnúčatá, pribral mužík len jeden jediný milimeter. Využime náš podzemný pobyt, alebo pobyt v pralese na konfrontáciu ľudského života s tým, čo ho presahuje. A vonku o tom presahu môžeme hneď niekomu poslať správu.
Aby som nezabudol, po niekoľkých hodinách si človek zvykne na tmu a chlad jaskyne a keď vylezie hore, cíti sa divne. Je oslnený, žmúri, motá sa. Napadlo mi, že tak je to so všetkým okolo nás. Zvykneme si na tie veci, ale zvykneme si žiť i bez nich. Zvykneme si na zimu i na teplo. Zvykneme si žiť s minimom strojov. Ale keďže žijeme v dobe maxima nástrojov a milujeme IT zariadenia, niečo by som predsa len odporučil: vážme si toho, že ich máme, zachádzajme s nimi pietne a jemne a nepoužívajme ich v chrámoch. Aj keď, ako inak by som doma rozprával o tom, kde som bol, keby som nemal ukážkovú ememesku uloženú tam dole do pamäte telefónu?
Radovan Holub