Indonézska sopka Kawah Ijen: nočný výstup na svetový unikát (cestopis)

Cestopisy čitateľov. Prečítajte si cestopisy od čitateľov a blogerov, zverejňujeme ich v ich pôvodnej forme len s drobnými jazykovými úpravami.

Vyrážame smer Jáva

Odkedy som začala jazdiť v Indonézii na motorke, plánovala som dlhší výlet. Priznávam, že moje šoférske schopnosti v tom čase boli priemerné, takže niekoľkohodinová cesta na východ ostrova Jáva sa javila ako ideálna destinácia. Zbalila som ďalších dvoch kamarátov, teplé oblečenie a z Bali sme vyrazili smerom prístav Gilimanuk.

Tí, ktorí motorku obchádzajú oblúkom a pri predstave jazdenia si píšu závet, je tu možnosť prenajatia auta so šoférom. Dobrodružstva chtiví zasa môžu skúsiť BEMO (lokálny typ transportu) do prístavu, ktoré však zastavuje každú chvíľu, takže cestovaním strávite celý deň.

Po asi 3 hodinách cesty sa ocitáme pred vstupom do prístavu, platím lístok a prichádza kontrola dokumentov. Medzinárodný vodičský preukaz, pas a dokumenty od motorky si nikdy nezabudnite, inak vás neminie pokuta.

Trajekty odchádzajú z prístavu približne každú hodinu, cesta trvá 45 minút a stojí okolo 3 eur. Pre mňa to bol celkom zážitok, lebo som prvýkrát cestovala trajektom počas dňa a už z diaľky nás vítala sopka, na ktorú sme sa v noci chystali vyliezť.

Trajekt nás vysadil v meste Banyuwangi, kde sa motorkami presúvame do nášho ubytovania. Bola som prekvapená, že mesto je pripravené na každý typ cestovateľa, takže tu nájdete rôzny komfort ubytovania,od hotelového rezortu až po nízkorozpočtové hostely.

Trajekt (zdroj: Michel Struhárová)

Polnočný budíček a ide sa na to

Po “výdatnom” trojhodinovom spánku zvoní môj alarm. Je polnoc, obliekam si na seba tri vrstvy a sadám na motorku. Z Banyuwangi je to k vstupnej bráne v dedine Paltidung asi 1,5 hodiny. Cesta sa mi zdala nekonečná, ľutujem, že so sebou nemám aj rukavice, pretože moje ruky sú úplne stuhnuté, že na motorke pomaly nedokážem pridať. Skutočne by som rada vedela vonkajšiu teplotu, lebo pocitová bola ako počas veterného chladného zimného dňa na Slovensku.

Po zaplatení vstupného začíname asi hodinový výstup na okraj krátera. Čím sme bližšie, silnie aj pach síry, takže si nasadzujeme masky.

Okraj krátera (zdroj: Michel Struhárová)

Pri pohľade do jeho vnútra už vidíme unikátne modré plamene, ktoré vznikajú pri kontakte sírových výparov so vzduchom. Vnútro krátera je už plné robotníkov, ktorí zbierajú síru a na svojich pleciach ju v košíkoch nosia do Banyuwangi a predávajú. Ako sa dozvedám od jedného z nich, jeden náklad váži okolo 150 kg a za každé kilo dostanú pri predaji 1000 indonézskych rupií (7 centov).

Vnútro krátera (zdroj: Michel Struhárová)

Modré plamene (zdroj: Michel Struhárová)

Úprimne, stále si neviem predstaviť ako niektorí z nich môžu vykonávať túto prácu aj desiatky rokov. Nielen kvôli sile, ktorú potrebujú keď každý deň nosia ťažkú síru po kamenistom teréne sopky, ale predovšetkým kvôli sírovým výparom, ktoré spôsobujú okamžité dusenie, keď sa ich niekto nadýchne.

Keď sa blíži piata hodina ranná a začína sa pomaly rozvidnievať, objavujú sa pred nami náznaky tyrkosovo modrého sírového jazera, ktoré je najväčšie na svete. Bez slov! To je jediná emócia, ktorá dokáže popísať, ako som sa cítila sediac uprostred sopečného krátera, kým predomnou vychádzalo Slnko.

Nanešťastie, výpary vytvorili oblak aj nad jazerom, ktoré sa nám v plnej kráse ukázalo len na niekoľko minút, keď sme vystúpili späť na okraj krátera.

Počas zostupu sa pred nami ukazujú blízke stratovulkány, dokonca aj Mount Raung, ktorého posledná erupcia v lete 2015 a dymový oblak spôsobili, že som sa do Indonézie takmer nedostala.

Stratovulkán (zdroj: Michel Struhárová)

Kawah Ijen je nielen zaujímavým prírodným monumentom, ktorý sa v Indonézii oplatí vidieť. Silné sú aj príbehy ľudí, ktorí ťažkou fyzickou prácou v mimoriadne náročnom prostredí živia svoje rodiny aj na úkor zdravia.