|
Žiak šao-linskej školy v Che-nane. FOTO - ARCHÍV TASR |
Zrazu túto idylku preruší búšenie kladív a zvuky motorovej píly. Až potom je jasné, že to nie je dávny chrám, ale jeho novodobá kópia. Vidieť to najmä na farbách nosnej konštrukcie striech, ktoré sú príliš jasné na to, aby boli naozaj staré.
Ako ktorýkoľvek chrám aj rodisko najslávnejšej formy kung-fu v Číne by malo byť miestom pokoja a meditácie. Šao-lin sa však stal takým ťahákom čínskej kultúry, že život v miestnej svätyni zväčša zahŕňa vítanie platiacich turistov, ktorých každoročne prichádzajú tisícky.
Pre mníchov v chráme Šao-lin nie je kríza identity ničím novým. Je miestne kung-fu ľudovou zábavou alebo obradným cvičením? Je to stroj na zarábanie peňazí alebo nástroj duchovného majstrovstva? Je toto idylické miesto v horách Sung v provincii Che-nan miestom k meditáciám alebo zábavným parkom? Stručná odpoveď na všetky tieto otázky je - áno.
Existujú dokonca aj dve verzie, ako sa to všetko začalo. Oficiálna, ktorá miesi históriu a náboženstvo, umiestňuje pôvod šaolinskej tradície do 6. storočia, keď sa tu usadil budhistický mních z Indie a začal učiť miestnych mníchov duchovné zásady a fyzické cvičenia, ktoré sú stále základom kung-fu.
Keby však otázka znela, kedy sa vlastne v Číne začalo šialenstvo okolo kung-fu, potom by sa jeho pôvod dal vystopovať vo filmoch o chráme Šao-lin, v ktorých hral čínsky hrdina akčných snímok Jet Li. Tento štvornásobný čínsky šampión v bojových umeniach tu nakrútil prvý filmový trhák o kung-fu v roku 1979 v čase, keď Čína nastupovala cestu ekonomickej liberalizácie. Filmári si vypožičali príbeh z najslávnejšej legendy o trinástich mníchoch, ktorí zachránili cisára Tanga pred zlomyseľným bojovníkom.
Cesta k chrámu Šao-lin je doslova lemovaná akadémiami kung-fu, ktorých je najmenej päťdesiat. Školy sú rozľahlé, v niektorých je viac ako 10-tisíc študentov, ktorí prichádzajú z celej Číny v nádeji, že sa z nich po celoročnom tréningu stane ďalší Jet Li.
Pre mníchov, ktorí vedú Šao-lin, nie je explozívna popularita ich učenia bez problémov. Asi preto, že ktokoľvek sa aspoň trochu oboznámil s čínskym bojovým umením a má zmysel pre podnikanie, si môže namaľovať vývesný štít, že prevádzkuje školu šao-lin.
Predstavení chrámu nútia čínsku vládu, aby názov šao-lin zaregistrovala ako ochrannú známku.
"Šao-lin sa snaží pracovať s vlastnými koreňmi, a darí sa im dobre," hovorí Jong Sin, malý holohlavý štyridsiatnik v horčicovo žltom rúchu. Život mníchov bol podľa jeho slov vždy skromný a jednoduchý s častými modlitbami a meditáciami. "Vstávame o štvrtej hodine ráno, o siedmej raňajkujeme a obedujeme o pol dvanástej. Medzitým sú ranné a večerné hodiny výučby a čítanie zvitkov." A tiež každodenné cvičenie kung-fu.
Na otázku, či je popularita učenia šao-lin podľa neho požehnaním alebo prekliatím, len krútihlavou. "Existencia toľkých škôl, ktoré učia aj keď len napodobeninu kung-fu, nemusí byť zlá, pretože pomáha propagovať budhizmus," hovorí.
(čtk)