Autor je cestovateľ a turistický sprievodca.
Tadžikistan nevyniká ekonomickým bohatstvom. Ak však berieme do úvahy bohatstvo prírody, historických miest a milých ľudí, nikdy nebude táto krajina na chvoste.
Chudžand plný príbehov
Chudžand patrí medzi najsevernejšie miesta Tadžikistanu. Ak však prichádzate z Uzbekistanu, bude prvým väčším mestom, kde sa zastaví každá pomyselná karavána.
Hraničný priechod medzi Chudžandom a Taškentom leží na hlavnej ceste medzi oboma krajinami. Ruch či chaos, ba dokonca ani ľudí tu nečakajte. Niekoľko áut parkuje pri hranici a colníci a policajti s vojakmi sú tu väčšinou sami.
Na hlavnom námestí v Chudžande. (zdroj: Tomáš Kubuš)Časy, kedy sa cestovateľ s batohom musel na hranici obávať korupcie a podobných byrokratických lahôdok, sa už našťastie zmenili a dnes je to skôr o pár vetách, vtipoch, úsmevoch a pohodovej atmosfére.
Tadžikovia sú na tom na svojej strane hranice rovnako. Tiež je tu ticho a nikde nikoho. Len vo vetre sa trepoce zeleno-bielo-červená vlajka ozdobená zlatou korunou. Niekoľko tureckých a kirgizských kamiónov a dva pobehujúce psy. Nič viac, nič menej.
Hranice robia problémy
Vzťahy Uzbekistanu a Tadžikstanu nepatria medzi najideálnejšie a tak aj na hraničnom prechode cítiť chlad, hoci vonku je rozpálené leto. Krivdu sem vniesol Sovietsky Zväz, ktorý umelo vytváral hranice.
Kazachstan. Najväčšie prekvapenie strednej Ázie Čítajte Dodnes sa Tadžikovia cítia podvedení, pretože slávna Buchara či Samarkand by podľa nich mali patriť Tadžikstanu. Krivdy však v Strednej Ázii budú asi až na veky vekov.
Z hranice trvá cesta do historického Chudžandu necelú hodinu. Z rovnej krajiny sa začnú vynárať neveľké Mongolské hory obkolesujúce mesto.
To napokon zaplní údolie, ktoré pretína slávna rieka Syr Darja. Každý sa o nej učil na zemepise a odrazu bez slova pretína krajinu.
Chudžand sa javí ako veľké mesto, no v skutočnosti v ňom žije len niečo cez 170 tisíc obyvateľov. Chýbajú mu však vysoké budovy a tak sú jeho domy roztiahnuté všade, kam oko dovidí.
Križovatka velikánov na Hodvábnej ceste
Medzi najhistorickejšie miesta, ktorými kráčala Hodvábna cesta, patrí ruina pevnosti starovekého mesta Alexandria Eschaté. Založil ju svojho času sám Alexander Veľký ako najvýchodnejšiu Alexandriu a tak vtlačil mestu punc nesmrteľnosti.
Dávno pred ním týmito miestami kráčal aj perzský panovník Kýros Veľký a tak je Chudžand miestom, kde sa križovalo niekoľko velikánov svetových dejín. Z pevnosti zostali do dnešných dní len ruiny, no Chudžand ju pôsobivo zrekonštruoval a za vysoké hlinené múry ukryl historické múzeum.
Pevnosť v Chudžande dnes ukrýva múzeum (zdroj: Tomáš Kubuš)Vo vnútri sedí niekoľko znudených žien v tadžických krojoch. Turistov prirodzene nečakajú, veď sa ich sem počas roka až tak veľa nezatúla a tak odrazu spozornejú. Minútka pozornosti rýchlo prejde a ich rozhovor pokračuje ďalej.
Kirgizský Biškek. Zelené parky, Lenin a šašlíky Čítajte Vonku pod hradbami v malej čajovni nalievajú do kanvičiek horúci zelený čaj a zopár mužov sedí na tachtoch a pije ho z misiek. Školský výlet kráča k modernej hrobke básnika Chudžandího a keď vidia Európana, idú sa zblázniť. Až má učiteľka problém udržať ich pokope.
Každý sa chce fotiť, pozdraviť, prehodiť v angličtine pár slov či viet alebo sa popredvádzať pred ostatnými, že práve jemu sa ušla cudzincova pozornosť.
Historické centrum mesta
Za parkom sa na zmodernizovanom nábreží otvorí pamätník veľkým postavám perzskej, alebo ak chceme aj tadžickej histórie. Tadžikistan sa po stáročia upieral k Perzii, dnešnému Iránu, pretože je v strednej Ázii jedinou krajinou, ktorej obyvatelia patria k Indoeurópanom a nie turkickým národom a potom aj jazyky oboch krajín sú si veľmi podobné.
Najvýznamnejšou postavou pamätníka je muž menom Bu Ali Sina, ktorého západný svet pozná ako Avicennu.
Nábrežie lemuje mohutné koryto rieky Syr Darja. Ak by tu nebola, nebol by tu ani Chudžand. Syr Darja patrí spoločne s Amu Darjou medzi dva stredoázijské veľtoky, ktoré sa spájajú nielen s históriou, ale aj s pestovaním bavlny a katastrofou Aralského jazera. Práve miesta v okolí pevnosti a na brehu rieky Syr Darja sa považujú za najhistorickejšie v celom Chudžande.
Počas najväčšej slávy Hodvábnej cesty by sme v Tadžikistane nenašli významnejšie mesto. Našťastie sa patina tejto epochy ani dnes úplne nevytratila. Najviac to cítiť v centre mesta v okolí bazára Pandžšanbe.
Mauzóleum šejka Masal ad-Dina je ikonou mesta Chudžand. (zdroj: Tomáš Kubuš)Srdce Hodvábnej cesty
Námestie pred vstupom do bazára Pandžšanbe sa ponorilo do fascinujúceho chaosu. Z jednej strany ho lemujú islamské stavby, zo strany druhej stovky, ak nie tisíce obchodníkov a fasáda bazárovej budovy postavená za Stalina. Toto je presne to miesto, kde ešte pulzuje srdce Hodvábnej cesty aj napriek tomu, že kalendár ukazuje 21.storočie.
O Chudžande sa hovorí ako o meste holubov a pred hrobkou šejka Masal ad-Dína sú ich celé húfy. Dnes je mauzóleum šejka najhistorickejšou stavbou tadžického mesta a v jej okolí vyrástla Piatková mešita aj zaujímavá knižnica.
Niekoľko moslimov kráča do mešity. Islam tu v Strednej Ázii je iný, ako ho poznáme na Blízkom Východe či v severnej Afrike. Sovieti ho zmenili, utlačili a prenasledovali. Našťastie prežil a Stredná Ázia tak nestratila jeho pečať, ktorú jej vtláčal stovky rokov.
Aj tadžické dievčatá sa chcú páčiť. (zdroj: Tomáš Kubuš)Je krásne byť len tak na námestí a sledovať život naokolo. Na ulici postáva niekoľko taxikárov pri otlčených, starých ladách. Chlapci ťahajú vozíky sem a tam, aby si zarobili pár somoni na bazáre.
Tadžické ženy sú krásne. Vysoké, štíhle, čiernovlasé s prenikavými očami. Vidno na nich, že v ich génoch svoju trošku zanechal snáď každý, kto v histórii regiónu niečo znamenal. Od Peržanov cez Mongolov, Afgancov, Uzbekov až po Turkov či Rusov.
Krásu často zvýraznia aj tradičným oblečením a preto skôr siahnu po farebných, dlhých šatách, než po modernej móde. Vlasy si ukryjú do šatiek a mnohé staršie ženy majú dodnes úsmevy plné zlata.
Kedysi to bolo v móde a človek tak ukázal svoje bohatstvo, ale v tomto sa časy menia. Muži nosia na hlavách čiapočky, tubaťejky veľmi podobné ako majú Uzbeci. Tí starší, ktorým črty tváre dotvárajú dlhé snehobiele brady na seba hodili ešte chalát, aby im pridal na vážnosti.
Bazár Pandžšanbe sa koncentruje v obrovskej budove s portrétom prezidenta Emomali Rachmonova. Nie je však limitovaný len modernou výstavbou, ale ako v minulosti sa vylieva zo svojho koryta a rozlieva sa okolitými uličkami.
Bazár Pandžšanbe. (zdroj: Tomáš Kubuš)Prítmie vstupnej brány sa rozplynie a pred očami má človek bazár plný stánkov a ľudí. Nesmierne živé miesto. Na prvý pohľad tu nevládne blízkovýchodný chaos, ale všetko má svoj systém. Uličky sú čisté, obchodníci ich lemujú a keď sa to nedá, tak svoj tovar naukladali na obrovské kopy.
Nájdete tu všetko od malých mäsiarstiev s kusmi neforemného mäsa, čerstvý chlieb predáváný z detských kočíkov, čajové kanvice, mištičky, metly, oblečenie, topánky, ale aj sušené ovocie, oriešky, pistácie, nasekaný cukor, melóny či dokonca tajomné stredoázijské múmio.
Vonku sú bazárové uličky už nasiaknuté chaosom ako sa patrí. Ľudia sa prekrikujú, zvolávajú, nakupujú, prechádzajú sa sem i tam, zjednávajú ceny a všade cítiť omamnú vôňu Orientu.
Na konci ulice sa z rozpálených grilov valí oblak bieleho dymu. Stačí prísť bližšie a človek je hladný. Chlapi tu na drevenom uhlí grilujú tradičné šašlíky. Kúsky baranieho či jahňacieho mäsa napichnutého na ostrej ihle neskutočne rozvoniavajú.
Ak máte predsudky voči baranine, tu sa rozplynú. Nikde na svete nedokážu pripraviť baranie mäso lepšie než v Strednej Ázii. K tomu misku zeleného čaju, rozhovory s novými priateľmi, ktorí si ešte stále pamätajú čo to z ruštiny a bazár sa stane miestom nečakaných zážitkov
Lenin ako záblesk 20. storočia
Chudžand v sebe neskrýva len históriu Hodvábnej cesty, ale aj záblesky 20.storočia. Kedysi totiž toto krásne miesto svietilo na mapách pod menom Leninabad, teda Leninove mesto. Niet sa čomu čudovať, Sovietsky zväz vládol pevnou rukou Strednej Ázii a tak si tu presadzoval svoj vplyv.
Dnes stoji na mieste Lenina Ismajl Somoni. (zdroj: Tomáš Kubuš)Ešte pred niekoľkými rokmi stála v centre mesta hrdo na vysokom podstavci socha vždy večne živého Lenina. Dominovala námestiu a bola akýmsi symbolom mesta.
Dnes Tadžikovia sovietsku minulosť neberú ako smerodajnú. Upínajú sa k iným epochám a vzorom. Preto tu na rovnakom mieste dnes stojí Ismajl Somoní, zakladateľ slávnej Samánidskej dynastie, ktorá vládla regiónu z uzbeckej Buchary. Ismajl Somoni je otcom tadžického národa. Aspoň tak to tvrdia Tadžikova.
Kto by si myslel, že Leninova socha sa stratila úplne, mýlil by sa. Nezničili ju, ale presunuli na zabudnutú perifériu. Na okraj mesta, na okraj dejín. Lenina vidno už z diaľky, ako sa jeho hlava objavuje neďaleko sídliska medzi stromami. Spoločnosť mu robí pamätník v tvare kosáka a kladiva.
Aj ten bol kedysi v centre mesta, no jeho miesto je dnes tu. Zabudnutá história Leninabadu sa stále dá nájsť, ak sa človek trochu posnaží.
Tomáš Kubuš bloguje aj na kubus.blog.sme.sk a má facebookovú stránku Prach ciest a batoh plný snov.