Rozhodnutie navštíviť NP Sarek na severe Švédska vlastne vôbec nebolo v pláne. Spoločne s Bažim sme sa dohodli na tripe do Nórska, ktorého cieľom mali byť hlavne národné parky a fjordy. Stačila však jedna zmienka kamaráta „keď chceš zažiť skutočnú divočinu, choďte do Sareku“. Po vyhľadaní zopár informácií na nete a vzhliadnutí niekoľkých fotiek bolo rozhodnuté. Letenky sú kúpené.
Deň 1.
Booknuté auto v Štokholme nakoniec nie je k dispozícií, dostávame menší Renault Captur. Dopĺňame zásoby a vyrážame do Laponska na severe Švédska, smer Jokkmokk. Po prejdení zhruba 500 kilometrov nachádzame prvý flek na spanie, ktorý nie je úplne top, ale poslúžil dobre. O jednej po polnoci je stále pomerne dobrá viditeľnosť.
Deň 2.
Pri výjazde na diaľnicu objavujeme obrovský outlet. Dokupujem oblečenie, ktoré chýba do môjho nepremokavého „survival setu“, Baži je vybavený, ale aj tak obdivuje superfunkčné vecičky a kupuje mapu Sareku. Do Kvikkjokku máme ešte 700 km. Poslednú hodinku sme viac stáli, ako šoférovali a najmä fotili „dramatické oblaky“ a množstvo jazier v okolí Sareku. Súvislá pokrývka smrekov a briez prerušovaná len krištáľovými jazerami vyráža dych. My sme mali „šťastie“ aj na prudký dážď a následne slnko.
V Kvikkjokku stretávame skupinku opitých Holanďanov, pýtame sa ich na informácie ohľadne treku, kde sa dozvedáme, že naša mapa nie je úplne kompletná a chýba nám trasa dlhá približne deň chôdze (mierka je na chôdzodni). Pri zmienke, že by sme vyrazili hneď na nás pozerajú jak na bláznov, tak to vzdáme a ideme nájsť campspot pri jazere, kde varíme večeru, popíjame, fotíme a odháňame kvantá komárov, ktoré nedajú pokoj.
Sarek. (zdroj: Peter Dvorak)Deň 3.
Balíme veci a potraviny na približne 8-9 dní, ideme po radu do informačného centra. Stretávame dvoch Nemcov, ktorí sa akurát vrátili po 9 dňoch potuliek v parku. Prízvukujú nám, že toto je fakt divočina, nevyspytateľné počasie nás môže zastihnúť kedykoľvek a dobrá výbava je nutná.
V informačnom centre nájdeme len brigádničku, park veľmi nepozná. Vydávame sa na cestu aj bez jej rád. Prvá časť treku je pomerne dobre značená, vedie cez lesy, kopce, cez zamokrené lúky a rieky sú dokonca porobené drevené lávky. Všade množstvo čučoriedok a húb. Po prejdení 24 kilometrov narazíme na kemp spot, v ktorom neostávame, dopĺňame len v riečke vodu a hľadáme si asi o 1-2 kilometre vlastné miestečko (v Sareku možno kempovať hocikde).
Deň 4.
Pokračujeme smerom na Aktse, čo je malá osada na brehu jazera, odkiaľ sa vyráža do vnútra Sareku. Odkrývajú sa krásne scenérie, čo dáva tušiť, čo nás bude čakať vo vnútri parku. Túlame sa po kopcoch, lesoch, fotíme „dramatické oblaky“ a močiare, prekračujeme ohrady pre sobov a večer konečne narazíme na brehu jazera na prístrešok. Padne vcelku vhod, nemusíme stavať stan. V tom sa objavuje v prístrešku Andrew, Rus narodený v Litve a pracujúci v Londýne. Na otázku, či nám nebude vadiť jeho spoločnosť odpovedáme záporne. Andrew sa pochváli svojim ultra úsporným trekovým vybavením, batoh, spacák, bunda všetko je z nám doposiaľ neznámeho materiálu vážiaceho zopár gramov. Pred spaním ešte vztýči na móle bielu zástavu, aby dal znamenie, že po nás treba prísť ráno loďkou. Nebyť jeho, asi by sme tam doteraz čakali.
Deň 5.
Budíme sa do chladného, daždivého rána, Andrew obliekol svoj špeciálny ultraľahký návlek, vraj absolútne vodeodolný a samozrejme vážiaci iba pár gramov. Dostávame sa na druhý breh do osady Aktse, Dážď sa mení na slabé mrholenie a vyrážame do kopca, smer Skierfe. Vrch týčiaci sa nad deltou rieky Rapa, z ktorého by mal byť podľa obrázkov brutálny výhľad na deltu.
Dostávame sa nad pásmo lesa na plošinu, kde zablateným chodníkom pokračujeme ďalej. Prestáva pršať a začína sa dvíhať aj hustá hmla. Vidíme, že to čo sa nám črtá v diaľke bude niečo výnimočné a vychutnávame si neskutočnú prírodu v srdci Laponska. Sarek nám ale ukáže svoju menej romantickú tvár. Rýchlo staviame stan. Ťažko povedať, koľko hodín sme boli v stane, lebo sme si veľmi „prezieravo“ nezobrali ani hodinky ani telefón. Kvôli šeru a hmle nevieme určiť koľko je hodín, čo určiť vieme je presakujúca voda a silný vietor lomcujúci so stanom.
Deň 6.
Asi okolo obeda sa dážď mierne oslabil, čo bol ten správny povel na zbalenie mokrého stanu. Pod Skierfe stretávame skupinku Nemcov, ktorí zhadzujú svoje batohy pod kopcom a hore šlapú „naľahko“. Po dohode s našimi novými kamarátmi, odkladáme pod ich plachtu aj naše batohy. Po dvadsiatich minútach sme na vrchole Skierfe. Ako na zavolanie sa akurát rozplynula hmla a my sme uvideli pohľad, na ktorý do konca života nezabudneme.
Spleť čiernych ramien a jazierok na sýtozelenom podklade bola unikátnou kombináciou. Napriek tomu, že tu by sme vedeli presedieť hodiny, neochotne opúšťame vrchol Skierfe, berieme batohy a vraciame sa do Aktse, kde si dohodujeme približne za 40 eur plavbu do vnútra delty, kde má začať tá divokejšia časť nášho treku. Počas približne 20 minútovej plavby do delty Rapa nám do očí svieti severské slnko, fúka ľadový vietor a premrznutí sledujeme kopce týčiace sa nad močiarmi. Čln nás vysadil na brehu jedného z ramien rieky, pred nami takmer nepriechodný porast kríkov. Občas nachádzame chodníček od losa a pomaly postupujeme v hustej džungli.
Pribúda nový element v podobe stúpajúcej vody. Musíme sa dostať na breh do lesa, náš „ostrov“ s ním, ale očividne nie je spojený. Topánky aj nohavice idú dole a my sa predierame húštinou po stehná v bahnitej vode. Dostávame sa konečne na breh a cítime sa ako Robinsoni. Po dobrej večeri upadneme do kómy, tento deň bol náročný.
Sarek. (zdroj: Peter Dvorak)Deň 7.
Budíme sa do nádherného rána, vonku je príjemne teplo, obloha bez jediného mráčika. Pred nami pravdepodobne najkrajšia časť hiku, pod nami sa hadia ramená hornej časti delty Rapa. Chvíľkami skáčeme po balvanoch, sledujeme jazerá pred nami, hľadáme najľahšiu cestu vpred, na každom kroku medvedie kôpky a ležoviská losov. Obedom sa nezdržujeme, počas putovania si sypeme doslova celé hrste čučoriedok do úst, občas ich doplníme keksami. Časom sa začina terén zhoršovať a my sa dostávame na zamokrené lúky s kríkmi po pás a bahnom a vodou po členky. Naše tempo sa spomaľuje. Snažime sa poskakovať po trsoch trávy, neskôr to vzdávame a kráčame močiar-nemočiar.
Baži prichádza s fantastickým nápadom zísť dole k rieke... Nápad sa mi nie celkom pozdáva, ale skúsme to teda pri rieke. Zostupujeme strmou húštinou a začína liať ako z krhly. Nálada je na bode mrazu, rozhodujeme sa postaviť stan a počkať na lepsie počasie. Overujeme si hikerskú pravdu, že vodotesné topánky, okrem gumákov neexistujú. Za hukotu rieky a bubnovania dažďa spíme do ďalšieho rána.
Deň 8.
Budíme sa do dažďa a nič neukazuje na to, že sa počasie zlepší. Po pár hodinách nás už nebaví čakať, balíme mokré veci a stan. Skákanie po balvanoch pri rieke nie je ono, lepšie je ísť opäť hore na kopec, z ktorého bude aspoň lepší výhľad. Hneď ako vyjdeme na plošinu dážď ustupuje, hmla sa začína rozplývať a my máme možnosť vidieť horský masív s ľadovcom rovno oproti nám.
Okolité kopce sú poprášené snehom, vo vyšších polohách v noci snežilo. Obom sa nám plní malý sen a zjavujú sa prvé sobie ministáda. Najskôr sledujeme samca s mohutným parožím, postupne vidíme najmä matky s mláďatami, ktoré tak ako všetky mláďatá nevedia čo od dobroty. Niektoré skupinky sú zvedavé a idú bližšie k nám, dokonca nás nasledujú.
Nachádzame sobie parožie, priväzujeme si ich k batohu ako trofej zo Sareku. Tmavomodrá obloha a oblaky, okolité horské masívy pokryte snehom, jazerá, sýtozelené lúky a soby vytvárajú neskutočné divadlo, nikdy v živote sme nič podobného nevideli, rozhliadame sa a vychutnávame si atmosféru miesta. Cítime absolútnu voľnosť, obklopení prírodou v jej najčistejšej podobe, so žiadnymi stopami po ľudskej činnosti, pocit to bol nezabudnuteľný.
Sarek. (zdroj: Balazs Szarka)Po zhruba dvoch hodinách cesty sa ocitneme v dedine, teda skôr osade so zopár domami, ktoré sú však prázdne a po ľudoch ani stopy. Nachádzame sa v oblasti močiarov a veľkých jazier, naštastie sú tu vybudované lávky. Niektoré sú už odhnité a my skôr preskakujeme temné, hlboké stojaté vody. Postupne sa vzďaľujeme od osady a miesto pre stan nachádzame až za tmy. Vonku je strašná zima, obliekame na seba, všetko čo sa dá.
Deň 9.
Nasledujúce ráno je krásne slnečno, ideme dokončiť poslednú etapu nášho tripu. Netušíme, koľko bude trvať cesta do Kvikkjokku, táto časť Sareku nám chýba na mape. Onedlho stretávame pánka, ktorého sa pýtame, ako ďaleko je do Kvikkjoku a koľko je hodín, premeria si nás a povie, že asi 10 km. Onedlho sa napájame na chodník, ktorým sme začinali náš hike a o dve hodiny dorazíme na parkovisko v Kvikkjokku.
Vedľa infocentra si všimneme váhu a vážime batohy. Baži 17 kg, ja 20 kg, vcelku slušné, škoda, že sme si ich nezvážili na začiatku. Na parkovisku vykladáme všetky veci, sušíme ponožky, pripíjame na úspešný výlet. Obaja sa zhodneme, že toto bol iba začiatok a do Sareku sa v budúcnosti ešte musíme vypraviť.
Baži: www.instagram.com/szarka.me
Peti: www.instagram.com/peter_dvorak
Autor: Peter Dvorak