Horúca Andalúzia s batohom na chrbte (Cestopis)

Pristávam v Malage, krátkou jazdou autobusom sa prepravujem do centra. Pešo sa presúvam do malého hostela v úzkej uličke a únavou padám do kresla vedľa recepcie. Takéto teplo som na začiatku septembra teda nečakala.

Siesta hneď po príchode do hotela je lákavá myšlienka, ale keď už mám za sebou prechádzku v 35-stupňovej horúčave, rozhodla som sa vyliezť na neďaleký kopec Gibralfaro, ktorý sa týči nad Malagou.

Gibralfaro (zdroj: Michel Struhárová)

V Andalúzii je veľmi citeľný vplyv Maurov, ktorým kedysi patrila. Hneď prvý kontakt získavam vďaka maurskej pevnosti Castillo de Gibralfaro, vybudovanej asi v 8. storočí, ktorá nachádzajúca sa vrchole kopca. Architektúra pevnosti, a najmä mohutné múry sú skvostné . Výhľad bol očarujúci. Jasná modrá obloha mi umožnila vidieť mesto v celej jeho farebnej kráse.

Počas prechádzky v areáli Castillo de Gibralfaro je možné vidieť aj druhú pevnosť Alcazaba. Jej návštevu som vymenila za oddych na pláži La Malagueta, však ešte ma čaká Alhambra v Granade. No prepočítala som sa. Myslela som si, že lístky stačí rezervovať deň vopred, no to som ešte nevedela, že Alhambru môže v jedeň deň navštíviť limitovaný počet ľudí a mne sa už žiadny neušiel. Poučte sa z mojej chyby a rezervujte si lístky s dostatočným predstihom.

Castillo de Gibralfaro (zdroj: Michel Struhárová)

Po stopách Banderasa a Picassa

Malaga je známa ako rodisko Antonia Banderasa a tiež maliara Pabla Picassa. Ich stopy v meste netreba dlho hľadať. Na Plaza de la Merced nachádzam sochu sediaceho Picassa, okolo ktorej sa práve fotí asi 15 ľudí vo všemožných pózách. Hneď za ňou je Múzeum v ktorom je viac ako 150 Picassových diel a tiež jeho rodný dom.

Ešte pred samotnou cestou som sa dočítala, že Banderas sa v Malage často objavuje v reštaurácii El Pimpi, tak som sa rozhodla vyskúšať šťastie. Musím povedať, že reštaurácia je to ako každá iná, no dostal ma interiér a atmosféra. Veľké skupiny priateľov deliace sa o tapas, páry v prítmí degustujúce víno a ako bonus veľká rodinná večera, ktorá skončila hádkou a rozbíjaním pohárov. 

Centru Malagy dominuje majestátna katedrála. Vybudovali ju kresťanskí dobyvatelia na mieste, kde mala byť pôvodne mešita, no po postavení jednej veže nemali dosť peňazí na dokončenie druhej, preto si vyslúžila prezývku “La Manquita” (jednoruká žena).

Útek z Marbelly do Rondy

Po spoznávaní Malagy sadám na autobus smer Marbella. Preplnená pláž, reštaurácie a promenáda splnili moje očakávania od rušného prímorského letoviska, a preto hneď na druhý deň ráno sadám na autobus smerujúci do malého mestečka Ronda, ktoré leží asi na polceste do Sevilly.

Ronda (zdroj: Michel Struhárová)

Už cesta do Rondy je zážitok. Z jednej strany ju lemuje je Národný park Sierra de Grazalema a z druhej pohorie Sierra de las Nieves, krajina sa vlní, kopce zdvíhajú, takmer dvojhodinová cesta prejde ako nič.

Marbella (zdroj: Michel Struhárová)

Mesto je postavené na okraji asi 100-metrového útesu a jeho dominantou je približne 120 metrov vysoký most Puente Nuevo. Spolu s bielymi domami a roklinou tvorí perfektnú scenériu pre fotografov.

Túlaním bez mapy sa dostávam k býčej aréne Plaza de Torros, kde sú organizované zápasy už od roku 1785. Prechádzka po meste je ako kráčanie arabskou kultúrou, ktorú reprezentujú mohutné múry a brány, v spojení s úzkymi uličkami, ktoré sú typické pre krajiny na juhu Európy.

Je čas vydať sa na ďalší presun do Sevilly. Hneď po vystúpení z autobusu ma obleje pekelná horúčava. Je 20:00 a teplomer ukazuje 42 stupňov.

Ako som sa poddala poobednej sieste

Sevillu som si veľkolepo naplánovala, pretože mesto má toľko zaujímavostí, že som nechcela nič dôležité zmeškať. To som však ešte nevedela, že medzi 11:00 – 16:00 sa mesto vyľudní, pretože teplota je tak neznesiteľne vysoká, že je prakticky nemožné ostať vonku.

Deň preto začínam skoro ráno prechádzkou k Plaza de Espana. Areál je veľkolepý, budovy sú zdobené typickými kachličkami azulejos. Oko fotografa poteší hra svetla a tieňov, ktoré vytvára ranné slnko a vysoké stĺpy.

Z Plaza de Espana je to kúsok chôdzou k Sevillskej katedrále, tretej najväčšej na svete. Rozmery má skutočne úctyhodné, jej dĺžka je takmer 130 metrov a šírka viac než 80 metrov. Súčasťou je veža La Giralda, ktorá pôvodne patrila k mešite.

Sevillská katedrála (zdroj: Michel Struhárová)

O pár metrov ďalej sú Indické archívy a vstup do palácu Alcazar, ktorý je spolu s katedrálou zapísaný do dedičstva UNESCO.

Zničená horúčavami sa vraciam späť do bytu, kde som bola ubytovaná a začínam chápať význam španielskej siesty. Po asi 4 hodinovom spánku opäť vyrážam do mesta, ktorého ruch ma milo prekvapil. So zapadajúcim Slnkom Sevilla ožíva a mesto žije neskoro do noci. najmä pozdĺž rieky sedí množstvo ľudí, terasy reštaurácii sú preplnené. Dokonca aj niektoré pamiatky vyzerajú v nočnom osvetlení krajšie než počas dňa.

Kamarátka, u ktorej som bývala mi dala tajný tip na predstavenie flamenca. La Carbonería je malý bar, ktorý sa každý večer po polnoci premení arénu s dynamickou hudbou a výbušným tancom.

Andalúzia bola intenzívna pre všetky zmysly, dokonca viac, ako som očakávala. Do bodky splnila môj plán na predĺženie leta a útek pred upršaným počasím.