Na bicykli okolo sveta. Karol Voltemar sa vracia domov

V máji 2013 sa vybral na bicykli okolo sveta. Karol Voltemar je teraz v Portugalsku a nezadržateľne smeruje na Slovensko.

Karol Voltemar doteraz na ceste okolo sveta najazdil 61 tisíc kilometrov. (Zdroj: Karol Voltemar)

Koľko krajín si za tie tri roky prešiel a kedy plánuješ návrat domov?

„Doteraz som precestoval 52 krajín a do Bratislavy sa vrátim 30. septembra. Záver cesty plánujem po Slovensku a ľudia, ak budú chcieť, sa tak budú môcť ku mne pridať.

Môžu si spoločne so mnou vyskúšať jazdiť pár kilometrov či dní a rád sa s nimi pritom podelím o zážitky z cesty. Okrem toho ma čakajú aj nejaké akcie po skončení cesty v Bratislave a v Prahe. "

Kedy vznikol nápad, že sa okolo sveta vydáš na bicykli?

„Postupne som na ňom pracoval od roku 2004, len v tom čase som o tom ešte nevedel... Vtedy som vyrazil na svoju prvú dlhšiu cestu na bicykli a následne sa to opakovalo každý rok. Skúsenosti aj kondícia pribúdali a okolo roku 2008 som už uvažoval o nejakej väčšej ceste.

Vtedy ma zbrzdila vážna nehoda na lyžovačke v Taliansku. Pol roka som nedokázal chodiť a ďalšie asi dva roky sa kosť na nohe dávala do poriadku.

Môj hlavný cieľ bol vrátiť sa späť do aktívneho života. Venoval som sa rekonvalescencii, regenerácii a tréningu. Zvládol som ročne vyše 1000 hodín tréningu. V roku 2010 som aj vďaka tomu  zvládol na bicykli vyše 2 600 km v Turecku. To mi dodalo najmä psychickú pohodu a povedal som si, že už je správny čas naplánovať niečo veľké. Napríklad cestu okolo sveta na bicykli."

Stále to bolo tom istom bicykli? Koľko vylepšení si si na ňom nechal porobiť?

„Mám už druhý bicykel. Pred cestou mi bicykel venovalo Bianchi, ale 2 roky jazdený bicykel s neustále sa meniacimi komponentami už nevládal fungovať.

Teraz jazdím na ojazdenom KTM, za rozumnú cenu by som  nemal šancu zohnať nový v rozumnej kvalite. Ale pomohli mi priatelia, ktorý mi kúpili ten ojazdený.

Cestou som zničil 7 párov kolies, teraz mám ôsmy pár. Niektoré vydržali 5 000 km a niektoré až 27 000 km. Úplne prvé boli nekvalitné, ďalšie som zničil pri nehodách alebo na zlých cestách. Plášte mám ôsmy pár. Ďalšie komponenty mením priebežne, ako sa opotrebúvajú. Teraz mám napríklad už štvrté kľuky, reťaz som menil 16-krát."

Doteraz som prešiel asi 61 000 km po cestách skôr horšej ako lepšej kvality a záťaž batožiny a moja váha všetko vybavenie dokonale preverili. 

Ako riešiš víza a hlavne pas s pečiatkami?

„Pasy mám dva, jeden obyčajný a druhý s odtlačkom prstu pre krajiny, kde to vyžadujú. Bez problémov bola Amerika, kde som dostal všetky pečiatky do pasu na hranici po zaplatení poplatku alebo zadarmo. 

Víza sa dajú vybaviť len na 3 mesiace dopredu. To je vhodné pre cestovateľov, ktorý cestujú krátko do šiestich mesiacov. Ja si víza vybavujem počas cesty, lebo prvé tri mesiace som strávil v Európe.

Problematická bola Ázia. Ceny za vybavenie víz sú tam zväčša vyššie a tiež s tým súvisia vyššie náklady spojené s rôznymi poplatkami s prepravou, povoleniami či ubytovaním.

Zažil som aj až 10 dňové čakanie, kým sa mi podarilo vybaviť potrebné dokumenty. Víza počas cesty boli dosť nákladné, lebo som chcel precestovať v Ázii  čo najviac krajín.

Napríklad z Číny som musel po 2  mesiacoch odletieť a mohol som tam prísť tiež len letecky. Bicykel a veci som tam musel nechať, aby som platil menej za prelet."

Ktorá krajina na tvojej ceste bola najbláznivejšia? Bola aj taká, že si si povedal: nikdy viac?

„Najviac bláznivá bola Čína, lebo tam je všetko šialené a fungovanie spoločnosti je úplne iné ako u nás. Bol som tam takmer 4 mesiace, ale ešte by som sa tam vrátil.

Na bicykli už nikdy viac určite Turkmenistan. Tam sa nedá hovoriť o bicyklovaní, ale skôr o strachu o život na ceste."

Aká bola najkrízovejšia situácia?

„Určite nehoda v Iráne. Traktor s veľkou vlečkou predo mnou nečakane zabrzdil. Vlečka nebola dobre pripevnená, uvoľnila sa  a padla na mňa a na bicykel. Pricviklo mi to pravú nohu a vlečka začala pomaličky stláčať bicykel. Našťastie nablízku boli ľudia a niekoľko desiatok chlapov vlečku na pár sekúnd podvihlo, aby som sa dokázal vytiahnuť von aj s bicyklom.

Irán je krajina, kde som nemal možnosť jednoducho si vybrať peniaze z bankomatu. Musel som mať hotovosť a všetko komplikovala jazyková bariéra. 

Namiesto pamiatok a cestovania po Iráne ma čakala nemocnica, kde bol problém spraviť mi poriadne RTG, súd, a so zranenou nohou zháňanie nových komponentov na bicykel. Za pár dní som na taxíku najazdil kvôli vybavovačkám vyše 1000 km, lebo chodiť som nevládal.

Potom som sa rozhodol, že lepšie je byť v pohybe a v podstate iba s jednou nohou som dobicykloval do Taškentu v Uzbekistane. Odtiaľ som sa letecky prepravil do Indie a na Sri Lanku, kde som sa dával dokopy z nehody."

Nechcel si to už radšej  zabaliť a letieť domov?

„No bolo pár momentov, kde som zvažoval viac možností, čo ďalej. Ale našťastie som sa nikdy necítil tak, že teraz končím."

Čo ti najviac chýba z domova?

„Okrem blízkych ľudí asi nič. Po 3 rokoch na cestách si však uvedomujem, že mi chýba stabilizovaný život."

Čo ti cesta okolo sveta dala? 

„Určite mi dala viac, ako sa zmestí do niekoľkých viet. Mám prehľad o svete a osobnú skúsenosť z jednotlivých krajín čo som prešiel. Zažil som, ako fungujú rôzne spoločenstvá ľudí v iných častiach sveta.

Najviac mi dali stretnutia s obyčajnými ľuďmi. Cez nich som v rôznych krajinách spoznal tamojšiu kultúru a životný štýl. Bolo ich naozaj dosť.

Cesta ma posilnila vnútorne a samozrejme aj fyzicky. Nie je jednoduché cestovať po svete na bicykli  a dennodenne posúvať a prekonávať svoje limity.

Zažil som množstvo krásnych chvíľ, ale čelil som aj problémom, ktoré sa nedali odložiť a nechať vyhniť. Musel som ich vyriešiť.

A je tu aj nomádsky spôsob života. Stále to je zmena, žiadny stereotyp a rutina. Som na cestách už 41 mesiacov a nikde sa dlhodobo nepripútavam. Inšpirácia, kreativita, nápady a učenie sa počas cesty idú na maximum.

Ak by som mal v krátkosti vystihnúť celú cestu, išlo o slobodné a dobrovoľné poznávanie neznámeho a na bicykli. Mohol som sa spoliehať len na to, čo viem a na svoj inštinkt."

Už plánuješ ďalšiu expedíciu?

„Plánujem prezentácie, potom si oddýchnuť a začať pracovať na svojom zdraví a tréningu. V tomto je moja cesta naozaj vyčerpávajúca. Oddych plánujem v novembri v Thajsku."

Vieš o nejakom Slovákovi, čo už takto dlho išiel po svete?

„Cestou mi napísal jeden chalan, čo dávnejšie cestoval 2 roky v Ázii a Južnej Amerike na bicykli. Inak nie som v kontakte s nikým iným, kto by si vymyslel takéto dačo, ako ja."

Pre niekoho budeš možno inšpiráciou. Na čo treba dávať pozor?

„Hlavne sa treba dobre pripraviť, nepodliehať stresu a poriadne si to užiť. Vopred si treba naplánovať, čo chcem vidieť a kadiaľ jazdiť. Podľa toho sa rozhodnúť pre vybavenie a určiť si rozpočet. 

Dobré je pripraviť sa aj na nejaké možnosti zárobku počas cesty. Rozhodne je dobré pri príprave nešetriť na vybavení a kúpiť si to najlepšie.

Treba si dať pozor aj na informácie na webe. Ide hlavne o prehnane pozitívne informácie na blogoch o krajinách, ktoré sú potom úplne vzdialené od reality. Človeka môžu viac popliesť, ako pri cestovaní pomôžu.

Zážitky pre turistov sú často akoby vopred pripravené. Stretol som sa s blogmi, kde ľudia písali tak, aby nepokazili celkový dojem zo svojej cesty. Nepísali ako to bolo naozaj, ale ako bolo všetko super a fajn.

Treba tiež odfiltrovať informácie od ľudí, čo majú všetko zabezpečené  a ku skutočnému životu v danej krajine si ani nepričuchnú. V klimatizovanom VIP autobuse je všetko v pohode a na treku so sprievodcom alebo pri pamiatkach UNESCO sa im tiež nič nestane. 

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Pozrite si Machu Picchu cez GoogleStreetView

Pre mňa bolo napríklad sklamaním Peru. Na blogoch ospevovaná krajina síce má najkrajšie scenérie, množstvo kaňonov a prírodných krás, ale v krajine je silno zakorenený rasizmus. Jednoducho ťa nechcú obslúžiť, lebo si biely alebo nevieš jazyk. To mi pokazilo celkový dojem až tak, že som mal občas chuť sadnúť na prvý autobus a odísť."

Záver cesty okolo sveta na bicykli môžete sledovať aj na Facebooku