Stará obchodnícka trasa prekonávala hlavný hrebeň Veľkej Fatry na kedysi prístupnejšom mieste. Cesta z Ružomberka sa cez Liptovské Revúce stáčala na Vyšné Revúce, kde sa začínalo prudké a kľukaté stúpanie do sedla Veľký Šturec s nadmorskou výškou 1010 metrov.
Po rovnako kľukatej ceste sa potom klesalo nadol a na dnešnú cestu sa napojila až pri obci Motyčky. Cesty cez Veľký a Malý Šturec dal vybudovať Ján Turzo v roku 1496, aby mohol prevážať čiernu meď.
Zaujímavosťou je, že aj táto cesta mala ešte staršiu predchodkyňu. Pôvodne sa nechodilo ani cez Donovaly, ani cez Veľký Šturec, ale cez Horný Jelenec, po starobylej stredovekej ceste dolinou Chytrô a cez osadu Prašnica.
Do Ružomberka sa začalo jazdiť cez Donovaly až po vybudovaní novej cesty. (zdroj: wikimedia/cc/Pudelek (Marcin Szala))Der alte liptauer Weeg
Hlavný hrebeň Veľkej Fatry prekonávala vo Východnom Prašnickom sedle, potom klesala nadol do Suchej doliny a Liptovských Revúc. V starých mapách sa označuje ako "Der alte liptauer Weeg", teda Stará cesta do Liptova. Dnes tadiaľ vedie žlto značkovaný turistický chodník.
„V skale pod Prašnickým sedlom je vysekaný zásek a na jeho ľavej strane je aj dnes dobre viditeľný vysekaný otvor, ktorý slúžil ako ložisko pre hriadeľ rumpálu. Po ceste putovali ťažké furmanské vozy naložené starohorskou striebornou a špaňodolinskou medenou rudou do huty v Mogileve pri Krakove,“ opisuje Stručný sprievodca Starými horami.
Do kopca pomáhali miestne kone a povoznící
Cesta cez Veľký Šturec bola mimoriadne prudká, kľukatá a nebezpečná. Revúčania sa vypracovali aj pre svoju odľahlú polohu na skúsených povozníkov. Svoje služby zdokonaľovali aj pri preprave cestujúcich cez sedlo.
S vozmi chodievali do všetkých kútov Uhorska. Ich služby využívali aj liptovskí murári a oravskí plátenníci. Revúčania sa neskoršie živili aj najímaním svojich koní na prekonanie kľukatého stúpania cez Šturec.
„Keď sa postavila nová cesta cez Donovaly, Košicko-bohumínska železnica a úzkokoľajka z Ružomberka do Korytnice, Revúčania prišli o svoju zárobkovú činnosť,“ priblížila časť histórie Liptovských Revúc ich starostka Janka Šimová.
Prepojenie Banskej Bystrice a Ružomberka kedysi viedlo z Motyčiek do Liptovských Revúc, a nie na Donovaly ako dnes. (zdroj: SME - JÁN KROŠLÁK)Zastavovali sa v motoreste v Motyčkách
Stará trasa cez Veľký Šturec ovplyvnila aj život v Motyčkách. Vozy a neskôr aj autá tu odbočovali pri vtedajšom hoteli Šturec, kde sa zastavovali občerstviť pred náročnou cestou alebo po nej.
„Dôležitá pre nás bola preprava tovarov z juhu na sever, obchod s drevom a dreveným uhlím. Historický prechod bol zaujímavý aj preto, že umožňoval vyvážanie u nás tkaných kapcov do severných okresov,“ opísal starosta Motyčiek Maroš Lacko.
Pod asfaltom sú stále mačacie hlavy
Staršie generácie si stále pamätajú na starú cestu cez Liptovské Revúce, Veľký Šturec a Motyčky.
„Liptov vtedy patril pod Stredoslovenský kraj s hlavným mestom v Banskej Bystrici. Chýbalo nám poriadne a bezpečné prepojenie s krajským mestom,“ opísal Ondrej Kuchárik, ktorý pracoval na ČSAD v Liptovskom Mikuláši.
„Trasu nechcel a nemohol robiť hocikto, nasadzovali sme iba tých najskúsenejších šoférov. V niektorých úsekoch musel autobus cúvať, aby sa dostal hore či dole. Šoféri niesli veľkú zodpovednosť za cudzie ľudské životy, boli to skutočne obdivuhodné výkony,“ zaspomínal.
Zákruty dláždili mačacie hlavy
„Kamenné kocky lepšie zdržali šmýkanie, boli odolnejšie ako jednoliaty povrch,“ vysvetlil Kuchárik. Neskôr sa na celú plochu cesty položil asfalt. „Málokto vie, že pod ním sú v zákrutách stále mačacie hlavy.“
Stará cesta cez Veľký Šturec sa dnes využíva najmä ako atraktívna cyklotrasa. Odvážnejší šoféri s pohonom štyroch kolies si môžu zopakovať adrenalín z cesty cez prudké zákruty aj dnes.
Cesta sa ale neudržiava, asfalt sa už rokmi rozpadol a strieda sa s prašnými úsekmi.
Od Tatier k Dunaju
Tento úsek je aj súčasťou trasy úspešného štafetového behu Od Tatier k Dunaju, ktorý sa beháva v auguste. Spolu s nasledujúcim úsekom z Motyčiek do Balážov patria medzi najnáročnejšie.
Celkovo 365 kilometrov dlhú trať behu tvorí 36 úsekov rôznej dĺžky a obťažnosti pre maximálne 12 bežcov.
Cez horské priechody sa už dnes jazdí jednoduchšie ako kedysi. (zdroj: Ilustračné SME - Ján Krošlák )Nová cesta pomohla Donovalom
Dnes vedie hlavná cesta cez Donovaly. Z banskobystrickej strany tam v minulosti končila, z liptovskej strany to bolo na Korytnici.
Úzkokoľajku do Korytnice nahradila CykloKorytnička Čítajte Postavili ju medzi rokmi 1958 až 1962. „Dovtedy viedla do Donovál stará historická cesta cez Motyčky smerom k nám,“ povedal starosta Donovál Miroslav Daňo. Spojenie severného a stredného Slovenska pre Donovaly znamenal rozvoj.
„V roku 1936 postavili u nás prvý Športhotel. Slúžil vyššej spoločnosti a prístup, najprv iba kočmi, bol iba z Banskej Bystrice. Aj preto sa tlačilo na potrebu výstavby cesty, aby sa sprístupnila rekreačne zaujímavá oblasť,“ doplnil starosta Daňo.
Po výstavbe novej cesty nastal na Donovaloch stavebný boom.
Najvyťaženejší, a preto najnehodovejší
Horský priechod Donovaly je dnes najvyťaženejší na Slovensku. V zime ho často odstavia skrížené kamióny. Pre intenzívnu dopravu mu vodiči dávajú aj prívlastok najnebezpečnejší.
Horský priechod má v najvyššom bode nadmorskú výšku 960 metrov. Prechádza ním štátna cesta prvej triedy, o ktorú sa stará Slovenská správa ciest.
Stará trasa cez Veľký Šturec je v zime síce romantická, ale pre autá už neprejazdná.