Rozhovor vznikol v polovici apríla v nepálskom Káthmandú, keď sme sa spoločne stretli s Vladom Štrbom, ktorý im dával svoje posledné rady. Jemu a Zolo Pálovi výstup na Mount Everest prekazila snežná búrka a lavína, pri ktorej si Pál poranil sneh oči.
Ani Barbore Orlikovej sa splniť si životný sen pre omrzliny nepodarilo.


Kedy vznikol nápad, že pôjdete na Čo Oju?
Asi tak tri roky dozadu, keď sme úspešne vyšli na Pik Lenina na hranici Tadžikistanu a Kirgizska. Skúsili sme ako naše telo reaguje a či taký ťažký výstup zvládneme. Keď sme zostupovali, tak sme si povedali “Prečo nie?“.
Bolo obdobie, kedy ste zapochybovali o svojom pláne?
Viac menej nie, ale jeden malý moment bol. Pred 2 rokmi sme absolvovali zimný výstup na najvyššiu horu Japonsku Fuji (3 776 m). V tom období je uzavretá a my sme Fuji chceli nielen vyliezť, ale aj zísť opačnou stranou.
Vybavili sme formality a dali sa na výstup. Asi 100 metrov pod vrcholom nás ale zasiahla silná búrka. Teplota klesla na mínus 30, vietor dosahoval 120 km/h. Strávili sme 10 hodín v stane a na hore, kde nikto okrem nás dvoch nebol.
Nakoniec sme Fuji zvládli, ale počas búrky som si povedala, že nikdy v živote. Potom v bezpečí civilizácie sme vyhodnotili, že to bola nielen dobrá skúsenosť, ale aj príprava.

Koľko trvá zorganizovať výstup na himalájsky končiar?
Tri roky sme plánovali, ale tá skutočná príprava bola tak 7 – 8 mesiacov pred odchodom. Najviac problémov bolo pri hľadaní miestneho partnera. Pôvodného sme zmenili, lebo sa pomýlil vo finálnej cene o jednu nulu. Plus keď už máš pocit, že si všetko vyriešil, prišiel ďalší problém.
Aj teraz po prílete do Káthmandu sme sa dozvedeli, že hranica s Čínou je stále uzavretá a tak sme museli narýchlo kúpiť letenky do Lhasy , ktoré nie sú vôbec lacné.

Ako ste sa fyzicky pripravovali? Čo všetko treba obetovať?