Z otrokyne ženou osmanského sultána. Istanbul rozpráva tisícročné príbehy

Istanbul má históriu dlhšiu ako 2 500 rokov. Je mestom štyroch historických ríš a zažil väčší vplyv na dejiny ako Rím.

Dnes je mestom kontrastov a kombinácií, ktoré by sme možno nečakali. Pod jeho ulicami a v rôznych zákutiach sa však skrývajú príbehy o moci a intrigách, o láske napriek pravidlám a o tajomstvách, ktoré ešte stále čakajú na odhalenie. Odhaľme príbehy, ktoré píšu jeho osud.

Chrám, ktorý prežil ríše

Hagia Sophia (zdroj: Ibrahim Uzun, unsplash.com)

V roku 537 byzantský cisár Justinián I. prvýkrát vstúpil do nového chrámu Hagia Sofia, v preklade „Chrám Božej múdrosti“. Stál pod obrovskou kupolou, ktorá akoby visela vo vzduchu bez akejkoľvek podpory, a ohromene zvolal: „Prekonal som ťa, Šalamún!“

Šalamúnov chrám v Jeruzaleme bol totiž od nepamäti považovaný za architektonický a duchovný zázrak staroveku. Kráľ Šalamún bol vnímaný ako múdry a bohabojný vládca, ktorý postavil nádherný chrám na počesť Boha. Justinián chcel postaviť niečo, čo bude symbolom novej éry kresťanstva. Niečo, čo prekoná všetko, čo svet dovtedy videl.

Počas povstania v roku 532 sa Konštantínopol zmietal v plameňoch a predchádzajúci chrám na tomto mieste bol takmer úplne zničený. Keď sa Justiniánovi podarilo povstanie potlačiť, uvedomil si, že potrebuje gesto, ktoré upevní jeho autoritu a zároveň vnesie do zúfalého mesta nádej. A tak sa rozhodol postaviť chrám, ktorý by bol nielen miestom modlitby, ale aj demonštráciou moci a stability jeho ríše.

Stavba Hagie Sofie trvala len päť rokov a stojí za ňou dvojica geniálnych architektov Isidor z Miletu a Anthemius z Trallesu. Kupola, ktorá mala symbolizovať nebo nad zemou, sa stala technickým zázrakom. Jej dizajn bol tak revolučný, že návštevníci chrámu mali pocit, akoby sa naozaj ocitli medzi nebesami a zemou.

Ako vyzerá interiér Hagia Sofia (zdroj: Raimond Klavins, unsplash.com)

Hagia Sofia spájala duchovno i svetské ambície. Každý jej detail od zlatých mozaík až po masívne mramorové stĺpy bol navrhnutý tak, aby vyjadroval majestát ríše aj božskú múdrosť. Keď sultán Mehmed II. v roku 1453 dobyl Konštantínopol a premenil chrám na mešitu, nezničil jeho kresťanskú symboliku. Naopak, pridal vlastné prvky, ktoré odrážali islamskú vieru, čím Hagia Sofia získala ďalšiu vrstvu histórie.

Keď vstúpite do Hagie Sofie, uvidíte, ako kresťanské mozaiky stoja bok po boku s kaligrafickými nápismi Alaha a panuje medzi nimi porozumenie. Na miestach, kde kedysi stál trón byzantských cisárov, teraz vládne čas a uchováva všetky príbehy.

Sulejman a Hürrem: Vášeň, ktorá zmenila dejiny

Sulejmanova mešita (zdroj: Ibrahim Uzun, unsplash.com)

V roku 1520 vstúpila do paláca Topkapi mladá otrokyňa Alexandra. Pôvodom bola z Poľska, odkiaľ ju uniesli a darovali do sultánovho háremu. S novým menom Hürrem rýchlo však upútala pozornosť sultána Sulejmana Nádherného. Nebola totiž len krásnou ženou, ale mimoriadne inteligentnou a vzdelanou osobou, ktorá ovládala niekoľko jazykov a vynikala politickou bystrosťou.

Dovtedy chladný a strategický panovník Sulejman sa do nej zamiloval. Na rozdiel od tradičného systému, kde otrokyne slúžili len ako spoločníčky, ich láska búra všetky pravidlá. Hürrem a Sulejman neboli len milenci, ale revolucionármi svojej doby. Z otrokyne sa stáva sultánova manželka, z cudzinky kráľovná, ktorej vplyv siaha ďaleko za múry paláca.

Keď Sulejman plánoval mešitu, chcel vytvoriť veľký symbol lásky a moci. Preto si vybral najlepšieho architekta Osmanskej ríše Mimara Sinana. Sulejmanova mešita je architektonickým skvostom so štyrmi minaretmi, ktoré sú výsadou iba sultánskych mešít. Unikátna je aj jej obrovská kupola s priemerom 27,5 metra, dokonalá akustika a bohatá výzdoba s kaligrafickými dielami a iznickými dlaždicami. Sulejman tak Hürrem dokázal, že moc nie je len o vojnách a dobývaní, ale aj o schopnosti vidieť krásu tam, kde ju iní nevidia.

Kde zlatníci skrýali svoje poklady

Rušné ulice, 15. storočie, Konštantínopol sa stal Istanbulom a začal písať novú kapitolu svojej histórie pod vládou Osmanskej ríše. Obchodníci z celého sveta prichádzali do mesta, ktoré ležalo na križovatke najvýznamnejších obchodných ciest – Hodvábnej cesty, cesty korenia aj námorných trás spájajúcich Stredozemné more s Čiernym morom.

Osmanskí sultáni si túto strategickú polohu uvedomovali a podporovali obchodníkov, ktorí prinášali bohatstvo a prestíž ríši. Istanbul sa stal obchodným uzlom, kde sa stretávali kultúry, jazyky a tradície. Práve v tomto období vznikol Veľký bazár, alebo Kapalı Çarşı, ktorý sa stal srdcom obchodného života mesta.

Veľký bazár (zdroj: Adobe Stock)

V časoch najväčšieho rozkvetu bol Veľký bazár centrom luxusných produktov. Obchodníci sem prinášali vzácny hodváb z Číny, ktorý si mohli dovoliť len najbohatší. Predávali sa tu drahé korenia ako škorica, klinčeky či šafran, ktoré mali v Európe hodnotu zlata. Zlatníci a šperkári mali v bazári špeciálne miesto, pretože ich remeslá boli považované za prestížne.

Jedna z legiend hovorí, že zlatníci v čase požiarov a nepokojov ukrývali svoje poklady pod dlažbou bazára. Verí sa, že v hĺbkach pod bazárom sa stále nachádzajú tajné komory plné zlata, drahokamov a cenných dokumentov.

Každý koberec, každý kúsok zlata či šperk svoju históriu, ktorú obchodník zákazníkom s nadšením vyrozprával pri šálke tureckého čaju. Cena nebola nikdy pevná. Dohadovanie bolo rituálom a zároveň testom trpezlivosti a obchodného talentu kupujúceho.

Ďalšia legenda rozpráva o tajnej chodbe, ktorá mala viesť priamo z Veľkého bazára do paláca Topkapi. Údajne slúžila sultánom, aby mohli získavať najvzácnejšie produkty skrytí pred zrakom verejnosti. Hoci sa dodnes nenašli dôkazy o jej existencii, príbehy o nej medzi miestnymi stále žijú.

Prechádzať sa jeho úzkymi uličkami bazára je ako cestovať v čase – zlaté šperky, vôňa kože, farebné lampy a staré koberce pripomínajú bohatstvo a kultúru minulých storočí. Istanbul sa síce neustále mení, no zároveň zostáva verný svojim koreňom.

Traja cisári, jeden sen

Cisterna Yerebatan (zdroj: Raimond Klavins, unsplash.com)

Pod rušnými ulicami Istanbulu sa skrýva tiché podzemné kráľovstvo. Cisterna Yerebatan, známa aj ako „Potopený palác“ však nie je palác v pravom zmysle, ale ako odpoveď na zásadný problém, ktorému čelil staroveký Konštantínopol – nedostatok vody.

Keď cisár Konštantín Veľký urobil z Konštantínopolu nové hlavné mesto Rímskej ríše, uvedomil si, že život v meste nemôže existovať bez spoľahlivého zásobovania pitnou vodou. Prirodzené zdroje v okolí nestačili, a tak začal budovať rozsiahly systém akvaduktov, ktoré privádzali vodu z diaľok. Ale tieto akvadukty boli zraniteľné. Stačilo, aby nepriateľské armády počas obliehania narušili ich priebeh, a celé mesto by zostalo bez vody. Preto vznikol nápad vytvoriť podzemné rezervoáre, ktoré by vodu nielen uskladňovali, ale zároveň chránili pred očami nepriateľov. V tomto diele pokračoval aj cisár Theodosius I., ktorý pridal nové akvadukty a cisterny a rozšíril zásobovací systém mesta.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Jednou nohou v Ázii: Istanbul stojí na pomedzí dvoch svetov Čítajte 

Jedným z najväčších a najdômyselnejších projektov svojho druhu však bola cisterna Yerebatan. Cisár Justinián I. po katastrofálnom povstaní v roku 532 nielenže obnovil mesto a nechal postaviť chrám Hagia Sofia, ale zrealizoval aj veľkolepú víziu cisterny, akú svet dovtedy nevidel. Mala kapacitu až 80 000 kubických metrov vody, čím dokázala zásobovať cisársky palác aj blízke štvrte.

Na jej výstavbu sa použilo 336 kamenných stĺpov, ktoré slúžia na rozloženie váhy mohutného stropu. „Zrecyklovali“ ich z rôznych starovekých chrámov a pamiatok, preto je každý stĺp iný. Niektoré sú zdobené jemnými reliéfmi, iné sú jednoduché a strohé.

Záhadou sú však dve hlavy Medúzy, ktoré podopierajú stĺpy v zadnej časti cisterny. Jedna hlava leží na boku, druhá je obrátená hore nohami. Podľa legendy mali hlavy Medúzy chrániť cisternu pred zlými duchmi. Obrátenie ich polohy malo neutralizovať ich moc, keďže Medúza bola známa tým, že dokázala skameniť každého, kto sa jej pozrel do očí. Iní tvrdia, že ich umiestnenie bolo čisto praktické – stavitelia jednoducho použili materiál, ktorý mali po ruke. Jedno je však isté. Tieto hlavy sú jedným z najfotografovanejších miest celej cisterny.

Strážkyňa legiend a výhľadov

Galatská veža v Istanbule (zdroj: Anna Berdnik, unsplash.com)

Pod majestátnou Galatskou vežou, ktorá sa týči nad Zlatým rohom, sa skrýva množstvo legiend, príbehov a tajomstiev, ktoré prežili stáročia. Jej príbeh začali písať Janovčania v roku 1348, keď ju postavili ako súčasť opevnenia svojej obchodnej kolónie v štvrti Galata. Už vtedy mala strategický význam, nielen ako obranná pevnosť, ale aj ako strážny bod, z ktorého bolo možné sledovať prístavy a lode prichádzajúce do mesta.

V priebehu storočí sa však úlohy veže menili spolu s históriou. Slúžila ako maják pre námorníkov, ako sklad obilia a dokonca aj ako väzenie. Každé z týchto období zanechalo na veži svoj odtlačok, no najzaujímavejšie príbehy sú tie, ktoré rozprávajú o ľuďoch a legendách, ktoré s ňou súvisia.

Jednou z najznámejších legiend je príbeh odvážneho vynálezcu Hezarfena Ahmeta Çelebiho. Hezarfen sa vraj inšpiroval náčrtmi Leonarda da Vinciho a svojimi vlastnými štúdiami vetra a aerodynamiky, a zostrojil krídla podobné tým vtáčím. V roku 1632 sa odvážil zoskočiť z vrcholu Galatskej veže a na vlastnoručne vyrobených krídlach preletel cez Bospor až do oblasti Üsküdar na ázijskej strane Istanbulu. Jeho let mal byť triumfom vedy a odvahy, no namiesto uznania ho sultán vyhnal do exilu. Vraj sa obával, že muž, ktorý dokázal prekonať hranice neba, by mohol ohroziť jeho vládu.

Ďalšia legenda hovorí o tom, že ak pár navštívi Galatskú vežu spolu a uvidí výhľad na mesto pri západe slnka, je im súdené, aby sa vzali. Tento romantický príbeh priťahuje zamilované dvojice z celého sveta, ktoré sa chcú stať súčasťou tejto osudovej tradície. Treba však povedať, že výhľad z veže na Zlatý roh, Bospor, mešity je magický aj pre návštevníkov bez romantických úmyslov.

Princove ostrovy ako útočisko vyhnancov

Súostrovie Princových ostrovov (zdroj: Adobe Stock)

Len pár kilometrov od ruchu Istanbulu v Marmarskom mori leží skupina deviatich ostrovov známych ako Princove ostrovy. Napriek vznešenému názvu je ich história plná tajomstiev a príbehov, ktoré sa tiahnu stáročiami.

Svoje meno dostali v byzantských časoch, keď slúžili ako miesto vyhnanstva pre nepohodlných členov cisárskych rodín. Cisári, ktorí sa obávali mocenských intríg, posielali svojich politických rivalov alebo členov rodiny na tieto ostrovy, aby ich izolovali. Legendy hovoria o smutných postavách, ktoré trávili dni pohľadom na more a túžbou po slobode, ktorá nikdy neprišla. Príkladom je cisárovná Irene z Atén. Po zosadení bola vyhnaná na ostrovy, kde strávila posledné roky svojho života.

Historické záznamy tiež naznačujú, že v Byzantskej ríši bola bežná prax oslepovania nepohodlných princov alebo členov kráľovskej rodiny. Brutálny akt sa považoval za spôsob, ako ich definitívne odstrániť z politickej scény bez fyzickej likvidácie. Oslepenie ich robilo neschopnými vládnuť, pretože v tej dobe bol zrak podmienkou legitimity vládcu.

Dnes sú ostrovy miestom, kde sa akoby čas zastavil. Ulice sú bez áut, v uliciach stretnete len bicykle, elektrické vozíky a donedávna aj konské povozy, ktoré už prestali premávať. Atmosféra je nostalgická, priam filmová. Keď kráčate tienistými alejami lemovanými borovicami, počujete len šum mora a občasný smiech detí, ktoré sa hrajú na pláži. Zdá sa, že hluk a ruch Istanbulu zostali za horizontom.