Lisabon – jej veličenstvo na rieke Tejo (cestopis)

Cestopisy čitateľov. Prečítajte si cestopisy od čitateľov a blogerov, zverejňujeme ich v ich pôvodnej forme len s drobnými jazykovými úpravami.

Kráčam úzkymi uličkami najstaršej lisabonskej štvrte Alfama k môjmu hostelu a všetko bolo presne také, ako som si predstavovala. Neskôr sa ukázalo, že pre kaviarenskeho povaľača ako som ja, sú prvé dni v Alfame ako výhra v lotérii. Hodiny som sa prechádzala kopcovitými ulicami a keď som práve mala chuť, zastavila sa v niektorej z útulných kaviarní.

Prechádzka ma zaviedla až ku Castello Sao Jorge, ktorý sa výši nad štvrťou a ponúka krásne výhľady. Mimochodom, výhľady. Túlaním sa po Alfame som natrafila hneď na niekoľko miest z výhľadom na celú štvrť a rieku Tejo. Cestou naspäť som sa namiesto šľapania do kopca odviezla legendárnou žltou električkou číslo 28.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvuk Video reklama

Jeden z výhľadov na Lisabon. (zdroj: Michel Struharová)

Belém: moreplavci a famózne koláče

Asi po hodinke kráčania z Alfamy som sa ocitla na námestí Praça da Figueira, priamo v centre Lisabonu. Z námestia som sa odviezla električkou číslo 16 do štvrti Belém.

Torre de Belém bola v 15. storočí vstupnou bránou do mesta. (zdroj: Michel Struharová)

Poctu moreplavcom cítiť na každom kroku. Veža Torre de Belém bola v 15. storočí vstupnou bránou do mesta a odtiaľto štartovali námorné výpravy portugalských Padrao dos Descobrimentos - Otcov Objaviteľov. Ich pamätník zobrazuje odvážlivcov, ktorí sa nebáli vydať za objavmi do ďalekých krajín. Stojac pri 56-metrovom gigantickom pamätníku som sa neubránila trpasličiemu pocitu a úvahe o nebojácnosti moreplavcov vyplávať na šíre more v ústrety neznámemu.

Jedným zo symbolov Lisabonu je pamätník moreplavcom Padrao dos Descobrimentos. (zdroj: Michel Struharová)

Lisabonské slnko ma takmer usmažilo, takže bol čas na osvieženie. Ako milovník sladkého som si to hneď nasmerovala do cukrárne Pasteís de Belém, ktorá od roku 1837 vyrába skvelé koláčiky. Podotýkam, že neochutnať ich znamená asi to isté, ako nedať si v Taliansku pizzu. Pochutnávam si na sladkej odmene a pozorujem neprehliadnuteľný kláštor Mosteiro dos Jerónimos.

Cascais a Estoril: je čas nachytať trošku bronzu

Po úmornom dni v Beléme bol čas na osvieženie. Odviezla som sa metrom do stanice Cais do Sodré a po pol hodinke cesty vlakom sa ocitám v mestečku Estoril.

Pláž je relatívne plná, uložila som si veci a rozbehla sa k oceánu. Okamžite nastala šoková terapia. Akosi som si neuvedomila, že Portugalsko obmýva Atlantický oceán. A ten sa ani napriek 40-stupňovým horúčavám tak jednoducho nezohreje. Voda mala asi 16 stupňov! Tak, ako som sa rozbehla k oceánu, polozmrznutá kráčam späť. Hrdo hlásim, že som vydržala vo vode celé 2 minúty.

Nepripravených prekvapí studená voda Atlantického oceánu na portugalských plážach. (zdroj: Michel Struharová)

Pobrežie lemuje promenáda s reštauráciami, rozhodla som sa pre podvečernú prechádzku do mestečka Cascais. Vzduch bol s prichádzajúcim večerom veľmi osviežujúci a jediné, čo som ľutovala, boli chýbajúce bežecké tenisky v mojom batohu.

Legendárne Bairro Alto

Po návrate som sa rozhodla otestovať lisabonský nočný život. Myslím, že aj keby som nevedela, kde je Bairro Alto, vo večerných hodinách je jednoducho neprehliadnuteľné. Úzke ulice preplnené mladými aj staršími ľuďmi, ktorí v hlúčikoch konverzujú, večerajú, postávajú a tancujú na hudbu všetkých žánrov, hrajúcu z okolitých podnikov – myslím, že takúto “festu” som ešte v živote nezažila.

Socha Fernanda Pessoa v uličkách Lisabonu je obľúbeným miestom pre fotografovanie. (zdroj: Michel Struharová)

Na druhý deň sa sem vraciam na obed a vidím úplne inú tvár, ktorá ma milo prekvapila. Prechádzam k Largo do Chiado, kde je moja stanica metra. Cestou vidím, ako sa množstvo ľudí fotí pri soche Fernanda Pessoa, známeho portugalského básnika. Kreativita niektorých je naozaj bezhraničná, hovorím si pri pozorovaní zátiší, ktoré ľudia s Fernandom a jeho stoličkou vytvárajú.

Odchádzam mimo Lisabon - Sintra a Cabo da Roca

Stále plná dojmov z predchádzajúcej noci odchádzam spoznávať okolie Lisabonu. Blízko Praça da Figueira je vlaková stanica Rossio, jedna z mojich najobľúbenejších stavieb v Lisabone. Odtiaľto odchádzajú vlaky smerom Sintra.

Vlaková stanica Rossio. (zdroj: Michel Struharová)

O hodinu neskôr sa ocitám v centre malebného mestečka. Ako som neskôr zistila, je plné pamiatok zo Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Nezabudnite si dobrú obuv, lebo sa dosť nachodíte, no na konci cesty čaká odmena. Jednou je hrad Castelo dos Mouros s nádherným výhľadom (áno, opäť tie výhľady) a druhou zámok Palácio da Pena.

Z centra mesta som sa autobusom odviezla k najzápadnejšiemu bodu kontinentálnej Európy - Cabo da Roca. Jedna rýchla fotka a utekám na autobus späť do Lisabonu.

Lisabon, ťažko ťa opustiť

S Lisabonom sa nám podarilo vybudovať si intenzívny vzťah veľmi rýchlo. Napriek tomu zisťujem, že som si ešte nezadovážila nič, čo mi ho bude pripomínať. Bez plánu som sa vybrala opäť smerom k námestiu Praça da Figueira, ktoré je lemované obchodmi.

Praça do Comércio (zdroj: Michel Struharová)

Roh námestia nadväzuje na Rua da Augusta, ktorá ma upútala nielen desiatkami obchodov, ale najmä obrovským oblúkom Arco da Rua Augusta na jej konci. Za ním je námestie Praça do Comércio tiahnúce sa až k rieke, kde sa moje spoznávanie končí.

Sediac na brehu pijem kávu, pozorujem prúd rieky, v diaľke vidím známy most Ponte de 25 Abril (áno, ten ako v San Franciscu) a uvažujem, kedy sa sem opäť vrátim.

Medzi turistami najobľúbenejší spôsob dopravy je električka. (zdroj: Michel Struharová)

Najzápadnejší bod európskeho kontinentu. (zdroj: Michel Struharová)

Mestečko Cascais leží kúsok od Lisabonu. (zdroj: Michel Struharová)